Koče sa zvyknú občas predbiehať. Niekedy sa stane, že sa aj rozbijú. Rútia sa závratnými rýchlosťami ulicami z kamenných kociek. Skala voľne ležiaca na ceste si však vždy na to svoje koleso počká. Koč ladne nadvihne a v tento okamih by stávkou posadnutí ľudia dali do hry celý majetok, že koč opäť dosadne na zem a upokojí sa. Ale mýlili by sa. Škrípajúce drevo-železné monštrum stráca balans, robí piruety, po ktorých by nejeden krasokorčuliar vrelo zatlieskal. Rachotu je zrazu viacej ako vzduchu, triesky sa náhlia do kúdolov zobudeného prachu, pouličná apokalypsa sa začala.
Občas koče aj zhoria. Niekto bez rozmyslu škrtne zápalkou a koč sa vyparí cez oheň do oblakov. Tak je to aj s ľudským životom. Dvadsať či osemdesiat odžitých rokov nie je o nič viac ako vyhorenie jednej vonnej tyčinky. Po človeku zostane zopár následkov jeho činov – deti, dom, firma, kus práce, fotky, knihy, obrazy, hudobné nahrávky, básne, zbierka nejakých somarín, športové rekordy a niekedy dokonca aj čestne prežitý život… Ale aj toto všetko nakoniec dokonale zapatroší nezbedník čas tak, že už to nikto nenájde, nik si na to ani len nespomenie. Nestane sa to dôvodom na rozhovor, tak isto ako po čase nebudú nikoho motivovať k debate obhorené kovania.
Bola sobota a ja som sa zobudil niečo pred obedom. Včera som hral s mojou kapelou koncert a svoj pád do postele okolo druhej ráno som si nepamätal. Taký som bol unavený. Nevedel som si dokonca ani spomenúť, v akom meste sme hrali. Až pri druhom položení otázky mi prišla správna odpoveď.
Chýbala mi energia. Niekto by povedal, že mi ju zobrali včerajší ľudia, ale to by bola kravina. Nikto nikomu energiu nekradol. Duše si ju brali, či odovzdávali automaticky samy. Nemusel som čítať žiadne ezoterické seno, aby som tieto princípy vycítil sám.
Valili sa na mňa prúdy fanúšikov a väčšina z nich mala vypité. Kládli mi jednoduché otázky ako: „Kedy ste prišli? Čo budete hrať? Dáš si s nami niečo? Musíš!“
A po koncerte prichádzali pod náporom ďalších pív a panákov, ktoré boli spúšťačmi pre nekontrolovateľné chvály á la: „Super koncert! Dík, že ste mi venovali ten song! Marko, poď sem, zoznámim ťa s mojou frajerkou…“
Pristupoval som k týmto našim obdivovateľom s úctou, ale pri osobnom stretnutí mi nič nedávali. Samé tupé ožranské vety bez náznaku tolerancie a snahy pochopiť, že ledva stojím na nohách. Po chrbte a cez oči mi stekal pot. Bola mi z toho zima na tele a z ich rečí i na duši. Nikto z nich ani len netušil, že sa chcem prezliecť, objednať si vesmírny koráb a odletieť na planétu, kde bude len slnko, teplo, úsmev a láska. Lenže tu všetci riešili, prečo si nechcem vypiť a moje stotridsiate ospravedlnenie, že šoférujem a asi ťažko si s niekým štrngnem, nikto nevnímal. Nik totiž nepočúval druhých. Všetci videli a vnímali hlavne seba.
Áno, samozrejme, že som si ich vážil. Bez nich by sme ako kapela nikdy neboli tam, kde sme sa nachádzali. Na hranici väčších sál, pri výstupe z bahna undergroundu do svetla komerčnejšieho úspechu. No mne to bolo jedno. Aj keby sme mali hrať pre päť bytostí v klube. Išlo mi o jedinú vec – aby som tam cítil ľudskosť a schopnosť vnímať rozpoloženie inej duše. Ale namiesto toho padali triviálne opilecké myšlienky, ktoré som si vedel domyslieť skôr, než boli alkoholom zmátoženým jazykom vyslovené a navyše aj trikrát pre istotu zopakované.
Tie vety padali ako ťažké balvany do noše pevne prichytenej koženými popruhmi o moje telo. A fanúšikovia len sypali a hádzali. Ani jednému nedochádzalo, že nosičovi sa už podlamujú nohy, mozog mu vytláča z lebky a nežiada sa mu nič iné, len nájsť nejakú spriaznenú dušu, najlepšie opačného pohlavia, s ktorou by sa zašil niekde do rohu pubu nachádzajúceho sa na druhom konci mesta. Keby sa takáto bytosť nenašla, tak hotelová posteľ by bola určite hneď na druhom mieste, ako sedieť s priožratými deťmi.
Už dlho som nestretol nikoho, kto by ma rozhovorom naplnil, potešil či prekvapil. Buď sa zo mňa stal namyslený buran, alebo som bol skutočne tak na úrovni, že som sa musel k ostatku sveta iba skláňať a už mi prosto dochádzala chuť pretvarovať sa a ničiť si chrbtový skelet. Nepripúšťal som si následky, že o mne bude okolie rozprávať negatívne komentáre. Aj tak som bol pre mnohých debil, i keď ma nikdy osobne nestretli. Iba zobrali obchytaný štafetový kolík vymyslených klamstiev od iných, ktorí ma takisto nepoznali, dopísali naň svoj výmysel a podali ho ďalej. „No čo, tak bude tých falošných pochodní, vlajok, správ, mailov a klebiet kolovať o mne viacej. Rozhodujúce je, že ja budem sám sebou, nebudem sa na nič hrať a keď budem túžiť odísť po koncerte spať, pre mňa za mňa nech si aj celý klub rozpráva, že som namyslený,“ povedal som si v duchu. Už dávno som sa totiž prestal klamať myšlienkami, že len iní ľudia mi môžu ukázať moje nedostatky. Životná prax mi totiž potvrdila, že vlastné sebapozorovanie mi dalo oveľa viac ako hrabanie sa vo falošnej kritike okolia vyprodukovanej ľudskou nedokonalosťou.
Vypadol som z postele. Našťastie na nohy. Potúlal som sa po kuchyni monotónne otvárajúc všetky dvierka na kuchynskej linke. Hodil som skúšobný kuk aj do chladničky, aby som sa nadobro presvedčil, že nemám doma nijaké jedlo. Nenašiel by sa na svete taký pár koní, ktorý by ma vytiahol ísť si niečo kúpiť do obchodu. Nechcel som počuť, ako ľudia nadávajú, že chlieb znova zdražel, či hovoriť dve babky, ktoré hatili chodbičku k jogurtom, že pani Mládková z osmičky už zomrela. „Skutočne zomrela?“ – „Naozaj. Mala dnu a vodnatieľku.“ – „Tá si teda v živote toho zlého užila až-až.“ – „No, už to má aspoň za sebou.“ Nevydržal by som to a určite by som sa im zastaral do rozhovoru: „Aj vy to už máte za sebou. Ste mŕtve, i keď si nahovárate, že žijete.“
Otočil som sa k smetnému košu, okolo ktorého sa váľali chumáče špiny a prachu. Býval som sám, frajerku som momentálne nemal a upratovať sa mi chcelo asi tak, ako sa mladému chalanovi chcelo ísť v sobotu večer na omšu, kým jeho kamaráti sa veselo hrali na ulici. Otvoril som nádobu na odpad, vybral z nej chlieb, ktorý začínal plesnivieť, a závidel neznámej pani Mládkovej, že už je tam. Dal som plesnivú polovičku bochníka na dres a vybavil si obraz otca, ktorý vždy poodkrajoval plesnivé časti pečiva, potom ich ako keby sa nič nedialo natrel akýmsi pokrmom a s úsmevom na tvári položil jedlo na tanieri predo mňa a mojich dvoch malých bracháčov.
Snažil som sa mu ako najstarší zo synov vysvetliť, že stačí náznak okom viditeľnej plesne a je to dôkaz, že celý chlieb je bezpečne v rukách škodlivých a zhubných mikroorganizmov. Deklaroval som to odborným článkom, ktorý túto tému podrobne rozoberal a osud mi ho doprial čítať. Elektrónový mikroskop zaznamenal miliónovú armádu buniek, ktorých hlavným cieľom bolo plieniť a zabíjať. Len aby sa oni nažrali! Lenže otec na súhlas mojej agitácie za zdravšie stravovanie len prikývol, chytil si jeden natretý krajec do rúk, otočil hlavu k telke a spokojne zahryzol. Do mňa a do bratov. Zachrapčalo to vo mne, ale nič sa nezmenilo. Keď chlieb zatiahol zelenkastý či belasý povlak, jedli sme ho po hrubom a zavádzajúcom očistení aj naďalej a plesniveli z toho zvnútra. Tušil som, že keď niekto bude dlhý čas jesť zhnité banány, začne po čase hniť aj jeho telo. A tak som sa zapovedal, že keď sa konečne osamostatním, hocijakú kaziacu sa potravinu okamžite vyhodím.
Ale všetko sa dialo naopak. Deti skutočne kopírujú chyby rodičov. Očistil som chlieb od plesnivej kôrky, nakrájal si štyri krajce, vybral z príborníka čajovú lyžičku a začal ňou dolovať scukornatený med s pevne stanoveným zámerom nakŕmiť sa. Rozmaznaní ľudia by povedali, že sa mi to nepodarí, ale kto niečo chce, ten taktiež disponuje silou to uskutočniť. Najedol som sa a pritom som zničil iba jednu lyžičku. Odrobinky som zmietol na zem, nech si aj baktérie žijúce na dlážke majú do čoho zobnúť. V mojom byte vládla harmónia, i keď mestský hygienik by ho vyhlásil za dom hrôzy.
Keď som sa nasýtil, vošiel som do kúpeľne a vycikal sa do umývadla. Robil to samozrejme aj môj otec, mal som sa teda aspoň na koho vyhovoriť. Záchod som mal v byte ďalej ako umývadlo, nehľadajte v tom teda úchylku, ale iba čistú ľudskú lenivosť. Vykonával som to čo najšikovnejšie, aby si susedia s extrémne dobre vyvinutým sluchom nedomysleli, čo robím. Asi márne, pretože v našom paneláku bolo počuť všetko. Obzvlášť v noci. Stačilo, aby sused na sedmičke začal vyškrabávať z hrnca zaschnutú večeru a mne na prízemí nabehli zimomriavky.
Potom som si zapol kompík a pozrel maily. Zmazal som milión spamov, ktoré mi ponúkali zväčšenie penisu, kúpu Viagry, Cialisu a iných liekov, ktoré som nepoznal, a v tichosti sa modlil, aby som ich účinky nebol nútený vyhľadávať ani v starobe. Potešil som sa, koľkokrát a v ktorom štáte som sa stal šťastným miliónovým výhercom a kam poletím zadarmo. Odmietol som sa lúskať ázijsko-slovenskými mailami, ktoré mi ponúkali stať sa spoločníkom v novovznikajúcej perspektívnej firme či vetami presviedčajúcimi ma, že zbohatnem, keď budem klikať sťaby ďateľ do stromu na odporučené linky.
Odpovedal som kolegovi z práce, ktorý sa ma vypytoval, či môže žena pri erotickom sne dôjsť až k orgazmu. „Môže, keď ju dorobíš ty. Ale musíš byť veľmi jemný, aby sa nezobudila.“ U chlapov je to bežná a známa vec – teda mať polúciu s koncom. Žiaľ, v tomto sú ženy oproti chlapom v ďalšej nevýhode. Keď som to spojil s čerstvými spomienkami na dokumentárny film o pôrode, mal som sto chutí nakopať Evu za to jablko do riti. Stále som síce nechápal, ako sa mohla rozprávať s hadom, lebo vedecké informácie z ríše plazov jednoznačne dokazovali, že hady sú hluché. Logicky mi z toho vyšlo, že nemôžu teda ani rozprávať, a tak Biblia je potom rozprávka. Jednoznačne najkrvavejšia, akú som kedy čítal.
„Marko, som v Istanbule. Ženy sú tu škaredé ako noc. Chýbajú mi tie naše prekrásne Slovenky. A chýba mi tvoj smiech. Keď sa dogúľam svetom, si prvý, koho si nájdem a všetko mu vyrozprávam. Čo ty? Stále nemáš priateľku? Nezabúdaj, že ani pohyb na zdravom vzduchu nenahradí pohyb na zdravom tele. Tak čau. Tomáš PS: A odpíš mi čo najskôr. Nie ako minule, keď som čakal na tvoje riadky mesiac,“ písal mi môj najlepší priateľ zo sveta. Vyparil sa túlať a mňa nechal kysnúť na Slovensku.
„Nazdar-bazár, Tomáš. Istanbul? Kde to je? Za Dubnicou? Keď pôjdem okolo, brnknem ti. Áno, Slovenky sú najkrajšie víly sveta. No ženská krása je bremeno, s ktorým sa musí dotyčná vyrovnať a zvyknúť si s ním žiť. Veľmi rýchlo totiž zistí, že ak sa s ňou nenaučí pracovať, bude pykať a trpieť. Žiť s krásou je umenie tak pre konkrétnu bytosť, ako aj pre jej partnera. Frajárku nemám. A prestaň sa ma na to už pýtať! Vždy si pripadám ako na rodinnej oslave presvetľovaný očami tiet a ujov, ktorých nezaujíma nič iné, iba moja svadba. Čau, Marko PS: Už sa vráť. Nikto mi tu nerozumie a mňa už bolí chrbát z toho zohýbania :-). Chcem na iných pozerať zhora iba vtedy, ak im budem pomáhať postaviť sa opäť na nohy,“ odpísal som mu.
Zazvonil mi mobil. Volal mi náš gitarista a spevák v jednej osobe Filip.
– Prídeš teda? – pýtal sa ma plný očakávania.
– Kam?
– Do Apola. Večer, – odvetil mi.
– Snobskejší podnik si si vybrať nemohol, – bránil som sa.
– Príde aj Miriam. Chcem ťa s ňou zoznámiť, – cítil som netrpezlivosť aj radosť v jeho hlase.
– Uvidím, nesľubujem. O koľkej tam budete? – zámerne som udržiaval oheň nádeje v jeho duši.
– Okolo siedmej, – odvetil natešene.
– Uvidím, nesľubujem, – skákala mi platňa, no myseľ nie.
– Je krásna, čistá jebačka, uvidíš. Som z nej vedľa, – oznamoval mi, – sám sebe si ju závidím.
– Nenič si zbytočne sebavedomie, – odvetil som mu fádne. – Chceš mi povedať, že týmto krokom sa ideš zbaviť všetkých tých tvojich koncertných trtkačiek?
– Kvôli nej som ochotný sa zmeniť. Toto dievča mi stojí za to, – začal sľubovať nesplniteľné Filip.
– Nechceš to skrátiť? Povedz, že ti iba stojí, – stále som mu neveril.
– Debil, – pokúšal sa do mňa hodiť nôž, no úplne ma minul.
– Ľudia sa nemenia a ty to vieš, – sťahoval som jeho idylický balón znova na zem.
-Tak o siedmej, čau, – ukončil Filip hovor.
„Koče sa zvyknú predbiehať a niekedy aj rozbiť. A občas aj zhoria. Ako ľudský život,“ znel klavír nocou. Klavirista ešte vôbec netušil, že mu v hrudi vyrastie živý plot, všetci muzikanti duše jednohlasne zavesia harfy na vŕby a odmietnú spievať.
Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák
