Vošiel som do podniku. Po dvoch krokoch ma zastavila milá slečna, ktorej vystrčené lopatky obtiahnuté kožou strážila gorila navlečená v kvádre. Povedal som si, že ak tá opica do minúty neprehovorí, volám ZOO.
– Máte rezerváciu? – usmiala sa na mňa umelo-preumelo krásavica.
– Mala by tu byť naša partia. Máme rezervovaný stôl, – povedal som pokojne, aj keď som netušil, či hovorím pravdu.
– Kde? – odvrkol vypatlaný hranol, ktorý keby sa rozhodol, tak ma do minúty vykostí ľavou rukou. Každým svojím prejavom mi dával najavo, že sa mu nechce robiť nič. Nechcelo sa mu stáť, dýchanie mu bolo príťažou a aj otvorenie úst bolo tyranským utrpením, gestom slúžiacim na to, aby demonštroval, že mu nestojím ani len za mrknutie viečkom. Jeho vzťah k cene života bol horší ako môj k forintom.
– Prosím? Nerozumel som vám. Bolia vás zuby? Ak máte problémy s chrupom, môžem vám dať číslo na kamaráta. Je výborný zubár, – pokúsil som sa o replay jeho odpovede s väčším obsahom slušnosti, pretože som ho síce počul zle, ale vo finále rozumel.
Gorilu naplo. Asi jej v žalúdku praskol vred. Blondínka ju nežne a upokojujúco chytila za rameno. Určite nechcela, aby sa vo vnútri zvieratka niečo poškodilo. Nebolo pochýb, že Godzillu, kinematografickú perlu, videla so záujmom filmového znalca už aspoň sedemkrát.
– Kde sedíte?! – zaburácala opica navlečená v saku.
– Ešte neviem. Pozval nás Milan, majiteľ, – zasadil som konečný mat, lebo zhustenie slovnej premávky s rozprávajúcou opicou ma prestávalo baviť.
Milan skutočne existoval. Na tak tenkom ľade by som sa s takým ťažkým zvieraťom prechádzať neodvážil. Mal rád našu kapelu. Občas si nás zavolal zahrať do jeho druhého, sídliskového podniku.
– Dobre, choď, – odsekol urazene kríženec svalov a kostí. Mozog mu chýbal.
– Nech sa páči, príjemne sa zabavte, – belila na mňa zubáky slečna sťaby z výkladnej skrine umelého sveta prázdnoty a vítala ma zdvihnutou pravicou v smere jazdy. Automaticky sa mi vystrel prostredník ľavej ruky. Našťastie len vo vrecku nohavíc, ináč by si gorila asi zacvičila.
Kráčal som okolo dlhočizného baru, ktorý mal imitovať reálny kubánsky pajzel. Rodený Kubánec, ktorý by sa iba veľkou náhodou vyskytol v tomto podniku, by pritakal aj na fajku od transsexuála, len nie na to, že tento priestor má právo niesť názov Havana bar.
Zbadal som Filipov fejs na pravej strane od pultu. Sedel s dákymi, mne neznámymi ľuďmi hneď vedľa pódia, kde sa excelentne nacvičená trojica černochov chystala spustiť nejaký cover od Boba Marleyho. Vydal som sa ľavou stranou na toalety. Nielenže som sa potreboval vnútorne naladiť na blízke duševné hrbenie, ale túžil som byť ešte chvíľku sám. Na konci sály som zahol doprava, dlhou uličkou dokráčal k záchodom, otvoril dvere a pristúpil k jedinému voľnému pisoáru. Vedľa mňa mali akési dve baby spustené kratučké rifľové sukne a snažili sa triafať moč do keramiky. Kým som zaparkoval do boxu, preletel som ich rýchlym pohľadom a potom už nadobro odvrátil zrak.
– Keby boli v stene výrezy pre vaše kolená, šlo by vám to možno lepšie, – povedal som s pohľadom upriameným priamo pred seba na prevádzkarom vkusne vybraté kachličky.
– Sa nestaraj, áno? – odsekla povýšenecky susediaca čiernovláska obštiavajúca raz stenu, inokedy pisoár. Občas hodila cik aj tam, kam mal moč zo slušne vychovanej mužskej močovej trubice za normálnych okolností prúdiť. Mierny problém som videl v tom, že tieto dve baby penis nemali.
– Aké ste pekné, také ste sprosté, – vyslovil som pokojne verejný sumár situácie, pričom som sa stále pozeral pred seba.
– Kokot! – odvetila mi vzdialenejšia prefarbená blondínka. – Však je kokot? – bola znenazdajky na vážkach, a tak si to chcela preveriť u kamošky.
– Jasné, že je to kokot! Nevšímaj si ho, hehe, – rozosmiala sa susedka a hádzala posledné kvapky na zem. Dostrel jej so zníženým tlakom v mechúri totiž výrazne poklesol. – A nečum stále! – osopila sa zrazu cez rehot na mňa.
Otočil som sa na ňu a do očí jej povedal:
– Už len na tie vaše vyholené buchtičky som zvedavý.
– Ááá, zasa čumíš! Úchylák! – povedala čiernovláska, kým sa snažila čo najrýchlejšie si navliecť sukňu. Jej kačičkovský tanček mi okamžite prezradil, že tieto dievčence dnes určite neabstinovali, ale skôr absintovali.
– Úchylácky kokot, hehe, – dodala pripito bloncka a obe sa opäť hlasno rozosmiali na môj účet.
– Počúvajte ma, dievčatá, ja som kokot, preto stojím pred pisoárom. A vy ste piče, tak ste mali byť o miestnosť vedľa. Čo je na tom také nepochopiteľné?
Zabuchli arogantne dvere, ale aj cez ne som počul, ako do mňa dávajú a hlasno sa smejú. Umyl som si pokojne ruky a osušil ich pod fénom. Áno, toto som mohol zažiť v hocijakej cigánskej krčme, na nejakom punkovom koncerte, ale práve teraz sa mi to stalo v tomto nablýskanom pseudosnobskom bare. Prvé dve vyslovené skupiny ľudí by sa však na nič nehrali. Na rozdiel od tejto „elity“ spoločnosti, ktorá verila, že drahé oblečenie robí človeka čistejším.
– To kto dorobil? – spýtal sa ma nejaký elegán, ktorý vošiel dnu a zrak mu padol na mláčky lesknúce sa pred pisoármi.
– Čo hľadáte na ženskej toalete? Nevšimli ste si kam vchádzate? – odpovedal som mu čo najpresvedčivejšie s hraným výrazom prekvapenia.
– Ste prasa, viete to? – domyslel si celú situáciu po svojom.
– Viem, ale ináč to nejde, – pokojne som mu odvetil a odišiel.
Dokráčal som k Filipovmu stolu. Ako ma zbadal, celý sa vyškeril:
– Páni a dámy, toto je Marko, môj druhý gitarista, – povedal dosť silno nahlas, aby upútal na seba pozornosť celej spoločnosti.
„Ááá, tak už som tvoj druhý gitarista. Pred dvomi rokmi som bol jediný, ktorý sa v kapele prikláňal k tomu, aby sme ťa, Filip, zobrali medzi nás. Ostatní ma varovali, že si namyslený egoista a nebude to pre skupinu dobré. Vedel si však vynikajúco spievať, a tak kapela nakoniec povedala áno. A teraz som už tvoj druhý gitarista. Hm, časy sa menia, zajtra dovidenia,“ premietal som si celú situáciu v hlave.
– Miriam, toto je Marko, o ktorom som ti hovoril, – otočil sa Filip na čiernovlasú kočku, s ktorou som mal práve príležitosť zoznámiť sa na mužských záchodoch. Peroxidová kamarátka sedela po jej druhej strane. Ani jedna z nich na mňa však nepozrela. Buď som nebol na výzor až taký atraktívny a nestál im ani za pozretie, alebo sa hanbili. Bé bolo správne a ja som len čakal, ako z tej háklivej situácie vykorčuľujú.
– My sa už poznáme, – odsekla Miriam držiac pohľad na pohári. Žuvačka sa jej zabelela medzi prednými rezákmi, tak ju ťala a sekala.
– Vy ste spolu niekedy spali? – ochladol Filip neprestajne pokukujúc raz na Miriam, raz na mňa. Svojou otázkou ma ubezpečil, že ľudia berú celý život podľa sveta, ktorý žijú vo svojom vnútri. – Ako si mi to mohol urobiť? – vyšlo beznádejne z Filipa. Dorobil sa skutočne rýchlejšie, ako keď prvýkrát súložil.
– Ty si fakt zaľúbený, – usmial som sa na neho.
Nevedel, čo mi má odvetiť, lebo nič viac som nevyslovil. A ani Miriam veľmi do reči nebolo.
– Mám ti vždy, keď idem s niekým do postele, zavolať o povolenie? – zažartoval som, ale vzápätí mi došlo, že smiať sa asi nikto nebude.
– Poď, ideme preč, – zavelila Miriam Filipovi so zvädnutými ušami. – Po ceste ti to vysvetlím.
Jej priateľka, blondínka, sa zdvihla ako hlavná plachta jachty. Kamarátkine slová boli tým správnym vetrom, na ktorý tak dlho čakala. Lopatka rakúskej veternej elektrárne bola oproti nej nič. Omámený Filip počúval svoju novú modlu na slovo. Obliekol sa ako nafetovaný a odkráčal s dvomi slečinkami preč. Nevedel som, či si bude pamätať, že len tak mimochodom vyslovil slová: „Potom si zavoláme,“ a či nebude za túto vetu mučený, lynčovaný a týraný na hranici, nech ju odvolá.
Pri stole zostali traja chalani, Filipovi priatelia, ktorí podnik zmeniť nechceli. Nepoznal som z nich nikoho, ale to mi nevadilo. Prihovoril som sa im:
– Tak čo, páni, dáme pivko?
Nič. Ani pohľad. Po krátkej, pred chvíľkou prebiehajúcej vzrušujúcej scénke sa vrátili k náruživej debate a mňa profesionálne odstavili. Tie baby mi aspoň povedali, že som úchylácky kokot, elegán ma nazval prasaťom, no títo mladíci sa nezmohli ani len na vyslovenie svojho názoru. Už som sa nemal kam duševne zohnúť, dokonale som sa plazil.
Do minúty som zatváral dvere na kubánskom bare. Kapela akurát dohrávala Three little birds od Boba Marleyho. „Chudák Bob. Keby tak vedel odhadnúť, kam sa jeho skladby o voľnosti a slobode dostanú, nikdy by sa do skladania piesní nepustil. V tomto pseudomafiánskom prostredí by sa asi skôr chytil text jeho piesne I shot the seriff,“ pomyslel som si.
Odkráčal som peši k staničnej krčme. Tá polhodinka mi dala veľa. Ticho a čas na rozmýšľanie som potreboval viac ako černoch tanec. Keď som prišiel k rozbitým dverám staničného pajzlu, pred vchodom práve vracal nejaký bezdomovec. Asi niečo po dvoch dňoch konečne zjedol. Alebo mu niekto kúpil decák vodky a jeho žalúdok to od radosti nezvládol. Prekročil som modrastý minibalaton a hneď mi bolo jasné, že tvorca pil modranské modré. „Okena celkovo zle trávi väčšine ľudí a nemusia to byť ani fyzicky schátrané bytosti,“ napadlo ma.
Vošiel som do nalievárne, prekrojil svojou postavou hustý dym, kúpil si pivo, vypýtal od nejakého zarasteného muža v šušťákoch marsku, zapálil ju a zahľadel sa do vravy pivárne. Tu bola realita života. Tu aj ten moč na špinavých hajzloch skutočne zapáchal. Lietali tu dokonca i živé muchy a za dreveným rozpadávajúcim sa krytom radiátora bezstarostne liezla naivná chrobač priamo do pavučiny, na ktorej lenivý pavúk odmietol vykonávať údržbu. Bol taký daromný, že sa mu nechcelo ani len zahryznúť do uväzneného drzého nájomníka a stráviť ho šťavami. Čas tam proste zomrel a nikomu to neprekážalo.
Žilo to tu svorne ako jedna veľká rodina, ktorá o sebe dokopy nič nevedela a ani nemusela. A takto som sa od piva pozeral na to divadlo prirodzenosti ešte hodinu. Nemyslel som a nič neriešil. Nevšímali si ma nijaké oči. Žiaden jazyk sa ma neprišiel spýtať, prečo som taký poblednutý a čo dnes budeme hrať. Nikto nestvárňoval predpísanú rolu, nik sa nepretvaroval.
Dýchal som ten škodlivý vzduch, vlastným fajčením ako na just ešte aj zhoršoval jeho kvalitu, usrkával si z chmeľovej polievky, no prosto na hodinu som tam umrel. Nebol som tam, nežil som tam, nevyskytoval som sa tam napriek tomu, že moje telo tam sedelo. Myšlienok vo mne nebolo a rozum bol čau na výlete niekde na Galapágach. Stal som sa v tej krčme neviditeľným, pretože žiaden domáci ožratý štamgast si odo mňa neprišiel pýtať posledných chýbajúcich šesťdesiat centov na jeho skutočne kapurkový panák.
Po dlhom čase som bol vrcholne šťastný a dosiahol som to paradoxne v bahne špinavcov, primitívov a ožranov. „Všetko je naopak,“ bola prvá myšlienka, ktorá sa mi vynorila v hlave po prežitej hodine tranzu absencie všetkého, čo pripomínalo rozmýšľanie. Až keď som po tej fujavici ticha a mieru precitol, uvedomil som si, že žijem.
Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák
