Našu malú Sárku sme naučili zaspávať na rukách. Po prečítaní skvelej knihy Koncept kontinua som sa rozhodol ísť ako otec indiánskou cestou výchovy mladej ratolesti, takže som v tom nevidel problém. Čo dotyk, to láska. Všetci však nad nami lámali palicu. „No a čo, tak ju budem nosiť na rukách aj ako trojročnú,“ vravel som im. No moja manželka je prototyp „modernej“ ženy, ktorá si vysnívala, že dieťatko položí na posteľ, niečo pekné mu poševelí, prípadne polofalošne (ale o to viac zo srdiečka mu zaspieva) a naša hviezdička odíde do sníčkov. Ale pri malých deťoch sa nič nedeje podľa plánov, veď každé je iné, tak zabudnime na pevné pravidlá, rady či zákony…
Pri najbližšej návšteve mojej mamy manželka využila šancu a ihneď ju zasypala otázkami, ako malú uspať „nedynamickým“ spôsobom. Stará mama, ktorá celý život pracovala ako ženská sestra a čo-to sa nachodila aj po okolitých dedinách radiť a kontrolovať rodičky, ihneď vysypala pár istých tipov. Napríklad: „Ivka, polož si ju na posteľ, pritúľ sa k nej, prihováraj sa jej.“
Nechali sme Sárku u starej mamy a vybehli k starému známemu poobzerať, aký postavil dom. Bolo to len desať minút jazdy autom, viac by sme sa zo strachu o starkej život nevzdialili. Predtým sme si dali stávku, že babka malú uspí bez toho, aby ju vzala na ruky, teda nech aplikuje to, čo nám s úsmevom mudrca tak pevne radila. Tesne pred odchodom som jej pre istotu ukázal moju fintu, ktorá vždy zabrala: „Mami, zoberieš Ráchel na ruky, a kráčaš s ňou akoby ste sedeli na koni. Pomaly budeš dopadať na jednu a potom na druhú nohu. Vyzerá to komicky, ale príjemne ti to rozbúcha srdiečko a zahreje kolená…“ povedal som jej medzi dverami. Dva a pol mesačné svetielko jej žiarilo v náručí, babka sa nevedela vytešiť, že má konečne vnučku sama pre seba. To ešte nevedela, čo ju čaká za ródeo.
Kým sa nám kamarát pýšil v obývačke svojim 21 tisíclitrovým akváriom a vysvetľoval nám, že ho umýva tak, že sa prezlečie do plaviek, vojde doň a drhne vo zvnútra metlou a handrou, babka konečne po 20-tich minútach zavolala:
– Pokojne môžete prísť za dve hodiny. Malá spí.
Tešila sa, jej pýcha krájala vzduch. No ja som vedel, že sa jedná o Pyrrhovo víťazstvo.
– A ako si ju uspala? – nadhodil som ironicky.
Neodvetila, ale syčanie chladnutia jej kolien som počul aj na diaľku.
Druhýkrát mi jej meno zablikalo na displeji zhruba za štvrťhodinu. Zdvihol som, no starkin hlas sa neozval. V pozadí bol počuť Sárkin vražedný rev. „Buď dva dni nejedla, alebo sa hrajú na levov,“ odvetil by nezainteresovaný. No to sme už my s manželkou leteli do auta, nech sa neudeje nejaká príhoda. Najskôr srdcová.
Keď sme prišli, mama tancovala s Ráchelkou v náručí. Pod pazuchami mala z každej strany vypotený olympijský kruh, výraz tváre svedčil o nejakej hrôzostrašnej udalosti, ktorú prežila v poslednej hodine. Tlak mala okom laika zhruba 800 na 500, strach o stratu seba, či blížneho svojho sa v jej očiach nedal utajiť.
– Tak čo, mamička, položila si ju na posteľ, pritúlila si sa k nej, milo si sa jej prihovárala a Sárka pokojne zaspala? – neodpustil som si.
– No tá mi dala… Plakala, až sa zajakávala… Už som sa bála, že sa zadusí, – lapala babka po dychu.
Naša Sárka Ráchelka za necelú hodinu zbúrala v mojej mame všetky skúsenosti, ktoré nazbierala počas svojho celého života. Keď sme odchádzali, mama na ňu robila prstom „No-no-no, ty si mi ale dala, čertík jeden“. A Sárka? Tá sedela vo svojej autosedačke a prekrásne sa na starkú usmievala ako jedno veľké slniečko. No čo vám budem, dostali sme do daru dúhové dieťatko, ktoré nemá problémy s búraním starých pravidiel…
Buďte šťastní, Hirax
