… ináč by zaklopali
na komôrku tvojho vnútra,
objali ho okolo nôh
a tlkotom srdca všetko vysvetlili.
Odchádzam od teba, láska moja.
Tieto vety porodili slzy…
Dlane ich zožmochlili,
hodili do popolníka,
ktorý som v nemohúcnosti
rozmetal na tisíc strán.
Črepy som následne s nárekom pozbieral,
pojedol ich a zapil kýbľom žiaľu.
Až potom som zavrel dvere
a vykročil do vesmíru
na exkurziu seba.
Som iba plač, jedna obrovská slza…
Keď sa vrátiš domov,
rozmočíš tieto slová
a budeš sa pýtať neba,
prečo to v živote tak smutne chodí.
Pre úspešnosť kúzla
ma každú minútu prekľaješ,
pokým ja budem sedieť pod mostom
a topiť v rieke naše nenarodené bozky,
hrdúsiť pod slivkou tvoj smiech,
páliť s mesiacom tvoj úsmev,
vraždiť to najkrajšie, čo som kedy od skupáňa sveta dostal…
Po vzore najväčších slabochov budem prosiť vesmír,
nech to všetko čo najrýchlejšie prebolí…
A do hrdla si budem pomaličky zatláčať nôž.
Bude dlhší ako šírka dlane,
len sekunda prítomného okamihu bude bolestivejšia.
Umieram za teba, lebo ťa ľúbim
a preto je to tisíckrát horšie.
Keď budem stáť v pekle na balkóne,
všetko ti zakričím do neba.
Kým si poutieraš líca, pochopíš…
Snáď mi potom odpustíš,
lebo si uvedomíš,
že toto sa udialo kvôli tvojmu dobru.
Prosím ťa, nepíš mi späť,
prečo to robím a ako to bolí.
Ja viem, ako to bolí…
Neexistuje na to slovo,
nevlastní ho žiaden jazyk sveta…
Je to len v nás,
trasúcich sa obaloch bôľu…
Áno, som zloduch,
ktorý ťa miluje každou bunkou.
Miluje ťa.
Milujem ťa.
Milujem…
Som u konca, je čas.
Teraz ma už môžeš v pokoji zabiť.
Aj tak usmrtíš len prázdno,
láska zostane…
Žiaľ, iba tá.
Buďte šťastní, Hirax
