Nikdy by som nepovedal, že raz napíšem takýto článok. Vždy som nad podobnými nostalgickými vetami o zosnulých priateľoch, priateľkách, príbuzných, milovaných, obľúbených a zbožňovaných ohŕňal nos. List som obratom pretáčal na ďalšiu stranu, pretože som dopredu odhadoval, že pokračovaním budú sladké a uplakané slová ako priam vystrihnuté z dievčenských tínedžerských zápisníčkov o tom, ako láska a súženie nad stratou bolí. Asi už podobné slová nikomu nikdy nevenujem, asi už nikdy nič takéto nenapíšem, ale tebe Jarík musím. Lebo z celého srdca chcem.
Horár, tu je Pavlík, tvoj kamarát, ktorý ti chce opäť raz poďakovať. Robil som to počas tvojho života často krát, nedalo sa pri tebe ináč. Dnes, dvadsiateho prvého februára je tomu presne rok, čo mi prišla od Mortisa tá smutná esemeska. Znela: „Dnes navždy odišiel a už sa nikdy nevráti späť. Dnes prehral svoj dvojročný boj so zákernou chorobou jeden z najlepších ľudí na tomto svete. Dnes už Jarka Vavra nič nebolí.“ Mám tu správičku v mobile dodnes. Čítam si ju, keď sa chcem utvrdiť v tom, že všetko je márnosť a v prach sa obráti. Že najdôležitejšie je žiť v každom jednom okamihu. Že vnímať svoj dych, je viacej, ako mať pred domom auto za dva milióny. To ma učí tá správa dodnes. Dar života sa neodmieta, ten sa musí ŽIŤ.
A ty si Mortis klamal. Horár sa mi vracia každý deň. V hlave. Nie pri nostalgických spomienkach, ale pri každodenných životných lekciách s názvom: Ako žiť tento život. Pri miliónoch okamihoch bežného života. Keď ľudia reagujú hnevom, krikom, zlom, rozčuľujú sa, chcú si z tohto materiálna niečo pre seba odtrhnúť a idú sa popritom pobiť od zloby.
A vtedy sa mi pred očami zjavuje tvoja pokojná tvár, Jarík. Tvoj jemný úsmev, tvoja brada evokujúca osvietených mudrcov, tvoje prenikavé oči, tvoja harmónia a kľud v duši. To, čo sa tu ja a tisícky iných ľudí snažíme na tomto svete naučiť, teda rozvahe, harmónii, konaniu dobra, automatickej pomoci blížnemu svojmu bez toho, aby nám začali bežať v hlave kalkulácie „čo z toho budeme mať“ – s tým si sa ty narodil. Mal si to v sebe hneď od narodenia, prirodzene a v takej veľkej miere, že si nemusel nad tým ani len rozmýšľať. Dostal si do vienka ľudskosť, dobrotu, pochopenie a vnímanie bolestí druhých a dá sa povedať, že celého sveta v takej miere, že keby sa všetci chovali ako ty, nebolo by na svete nielen vojen, ale nebolo by potreba ani kňazov, psychológov a iných guru na vyvádzanie ľudských duší z trápení života. Chýbaš mi, lebo som sa ti chcel pochváliť, že kde tu som na sebe spravil nejaký ten pokrok. Ja viem, že by si mi na to nič nepovedal, iba sa nepatrne usmial, čím by si mi dal najavo, nech sa netrápim nad pomalou rýchlosťou krokov, že dôležitejšia je snaha kráčať…
Aj teraz cítim, ako nado mnou poletuješ a pýtaš sa ma, prečo to píšem, že ty to nechceš, že ty to tak necítiš, že ty po tom netúžiš. Ja viem Jarík, ale ja musím. Len a len kvôli tomu, aby tvoje posolstvo dobra putovalo ďalej, ako pochodeň, ktorá bude hojiť srdcia, prinášať do ich ubolených útrob silu liečenia, pocit radosti a pokoja. Tak, ako kým si bol ešte medzi nami a niekde si sa zjavil. Postavil si sa nepozorovane do diskutujúceho hlúčika a ja som obratom cítil, že tam si. Lebo prišlo ľudské teplo a mňa naplnila istota, že vedľa mňa stojí „dobro“ samé a že teraz ma môže prejsť aj lokomotíva a ja s tým budem vyrovnaný. Vďaka tebe. Čaroval si a vďaka tomu, že si o tom nerozprával, boli tvoje kúzla účinnejšie. Až keď si odišiel, som pochopil, že v tvojej prítomnosti sa konať zlo dalo len veľmi ťažko. Až potom mi došlo, aká si stará duša, koľko predošlých životov musíš mať odžitých a čo všetko mať za sebou, keď sa vraciaš na túto našu Zem s takou obrovskou mierou zmierenia, božskosti a svetla. A Bohovia odchádzajú z tohto sveta buď sami, alebo veľmi ťažkou cestou. Vybral si si tú druhú variantu a ja som sa v duchu modlil a cez vnútorné prosby prosil tú moju bariéru a priehradu sĺz a bolesti, nech sa vo mne pred tebou v nemocnici neprevalí a nezoberie ti ani len milimeter z tej tvojej neskutočnej túžby žiť a nevzdať sa ani v poslednej chvíli. A keby sa aj prevalila, bol by si to nakoniec zasa len ty, kto by utešoval.
Keď mi prišla tá správa, že už tu nie si, chystali sme sa akurát s Ľubkom za tebou pozrieť ťa do nemocnice. Energia mi vyšla len na pár slov a čudoval som sa, že zo mňa vlastne vyšli: „Ľubko, už nikam nemusíme, Jarko už odišiel“. Šiel som na balkón a tam som sa toho stromu, ktorý mi rastie pod oknom pýtal, koľko duší sa ešte narodí na tento svet, ktoré ešte aj tou ťažkou chorobou, utrpením, prijatím ukrutnej bolesti a konečnou smrťou otvoria vnímavým ľuďom srdcia a ukážu im, nech sa netrápia pre NIČ. Nech sa tešia z každej sekundy svojho života, nech počúvajú spev vtákov, nech vyletia na hompáľajúci sa konár v tanci vetra, vysadnú naň a nechajú sa unášať jeho hrou, poéziou a krásou bytia. Že toto sú tie pravé hodnoty ľudskej existencie a nie naháňanie peňazí, slávy, kariéry, či postavenia.
Jarík, len jednu vec si mi za nášho životného prieniku vytkol a ja si tú prkotinku pamätám dodnes. Vraciam sa k nej v duchu preto, lebo až potom, keď už ťa nebolo, som si uvedomil, že ty si vlastne nikdy nikoho neposudzoval, nehodnotil, nekritizoval a nie to ešte karhal, ohováral či nadával mu. Sú to vlastnosti veľkých ľudí. Ty si prijímal všetko také, ako k tebe doplávalo. Nebojoval si s ničím. Prijímal a ďakoval si za bolesti aj za utrpenia, čo ti osud nadelil. Nepočul som ťa nikdy sťažovať. So žiadnymi nárekmi a vzlykmi si sa nevešal na plecia druhých. Tie si mal neustále voľné, nech sa tam môže skloniť hociktorá hlava z davu, ktorá o to smutnými očami požiada.
Horár, ja viem, že sa zasa stretneme, prejdeme sa lesom, preskočíme spoločne ešte veľa jarkov, prespíme na mnohých rozbitých a zanedbaných horských chatách, zafajčíme si, zasmejeme sa, vyrozprávame sa a potom budeme do noci bubnovať ako šamani do svitu mesiaca. Vystúpime spoločne na javisko života, zapojíme gitary a mikrofóny a telá sa nám budú triasť od zimomriavok naplnenia. Že ešte vypijeme more piva, borovičky, popadáme do temných zákopov zákerne sa vyskytujúcich vedľa ošuntelých železničných staníc, pochytáme si život, radosť, súženie aj bôľ, lebo kto nevie plakať, ten sa z chuti nevie poriadne ani zasmiať. Jarík, prečítal som veľa kníh a prešiel nejakými tými skúškami života, ale nikto pre mňa nebol väčším prirodzenejším životným kľúčom, ako ty. Ja ti za to MOC ďakujem, aj keď ťa opäť počujem, ako mi šepkáš do ucha, nech už prestanem.
Ja viem, že si v nebi, aj keď si do kostola nikdy nechodil a pred svojim skonom si sa ani nevyspovedal. Kde inde by si aj mohol byť, keď si v živote nikomu a ničomu neublížil a iba si dával. Takéto vyznanie by mohli napísať všetci tvoji blízky, ktorí ťa poznali. Viem to, lebo ich občas stretávam a v ich očiach vidím časť tvojho čarovného odlesku. Žijú o čosi krajšie, aj keď si ani neuvedomujú, že aj ty máš na tom svoj podiel. Ako to viem? Pozdravom mi to prezradili.
Asi budem pomaličky končiť, lebo klávesnicu už mám zmáčanú od smútku. Idem sa pomaličky obliecť a vybehnem ti položiť CD-čko, ktoré sme nahrali na tvoju počesť, na tvoj hrob. Snáď ho až tak rýchlo neukradnú a stihneš si ho aspoň pár krát pustiť. Očakávam, že ani po roku nebude na náhrobnom kameni vytesané tvoje meno. Aj to je dôkaz, že zomrel veľký človek. Jarík, ďakujem ti. Keby si nezomrel, nežil by som…
Hirax
Jaroslav „Horár“ Vavro
28.6.1972 – 21.2.2007
Ak očakávate, že sa tu v presnom alfabetickom poradí zozname dozviete v akých kapelách Horár spieval, hral na basgitare, tvoril, písal texty, aké hudobné nosiče nesú jeho meno, či už ako hlavného protagonistu, alebo ako hosťujúceho muzikanta, kde všade koncertoval, aké turné so svojimi kapelami zorganizoval a prešiel, aké vydavateľstvo a distribúciu založil, pri zrode akých rockových časopisoch stál, pre koho kedy písal recenzie, rozhovory, koľko cédečkových obalov ako grafik stvoril a čo všetko iného spravil pre slovenskú undergroundovú obec, tak budete sklamaný. Niečo som tu dole vypísal, ale toto sú všetko smiešne a zanedbateľné malichernosti oproti tomu obrovskému svetlu, ktorým osvietil tento svet počas svojho posledného pobytu… R.I.P.
Nahrávky so skupinou PROTEST:
Demo „Inside of humanity“, 1992
CD „What for name when humanity is dying“, 1995
CD „About human idols“, 2002
CD „Have a rest, please“, 2003
Nahrávky so skupinou LUNATIC GODS:
CD „The Wilderness“, 2002
CD „Mythus“, 2004
