Tešil som sa, že sa konečne po dvoch dňoch odlúčenia od Ráchel po návrate z dovolenky opäť stretneme. Spoločne chytíme krhličku, polejeme náš prekrásny stromček lásky a budeme sa tešiť rašiacim púčikom na zelených mladých konárikoch vzájomného naplnenia.
Raz aj v pekle vyjde slnko (Titulka)Boose
Ráchel sa chcela za tie dni povenovať rodičom a pobehať nejaké lekárske prehliadky, pretože už v nedeľu odchádzala na internát. Zobrali ju na vysokú do vzdialeného mesta. Nevedel som bez nej prežiť dva dni a tak som si prichádzajúce týždňové odlúčenia radšej ani nepredstavoval.
Zazvonil telefón:
– Áno, prosím? Džigolo Mário je vám k dispozícii, – začal som z vesela.
– Prečo práve Ráchel? Prečo práve my?! – kričal v telefóne nejaký ženský utrápený hlas. Až po chvíľke mi zaplo, že patrí Ráchelinej mame.
– Prepáčte, nerozumiem vám…, – jachtal som tušiac niečo veľmi zlé.
– Zomiera a vy ste jej vrah! Nakazili ste ju!!! – nariekal zlomený hlas.
– Prepáčte, o chvíľku som u vás. O všetkom sa porozprávame…, – snažil som sa zastaviť príval žiaľu na druhej strane linky.
– Vy už nikdy nevkročíte do nášho domu! Už nikdy sa s Ráchel nestretnete, to si môžete byť istý! Nenávidíme vás! Preklínam vás!!!
A potom už len pípajúci telefón, zarývajúci sa signálom do mojej hlavy. Zavŕtaval sa tam ako kliešť do kože a cical ma. Papkal mi mozog a ja som nevedel nájsť protizbraň, ako ho vyduriť.
Zrazu som sedel v kine a sledoval na plátne herca, ktorý maximálne pocitovo prežíval svoju rolu. Jeho budúca svokra mu práve oznámila, že nakazil svoju milovanú a zároveň jej dcéru smrteľnou chorobou. Stál tam zronený a nevedel, čo so sebou. Režisér mu to tak nakázal, lebo v scenári to tak stálo. Predlohu k tomu filmu napísal nejaký človek a ani sám nevedel prečo. Musel to napísať, aby to z neho vyšlo von. Nikto tomu nerozumel, ale herci to zahrali a pár ľudí prišlo na ten film do biografu. Jedným z nich som bol aj ja. Vyjedal som pukance a zapíjal ich kolou. Americké ponímanie kultúry prepadlo aj našu krajinu. Nikto sa tomu nebránil, asi to tak malo byť. Nejaký pán sediaci za mnou sa mi nesmelo prihovoril:
– Prepáčte, pane, ale nemohli by ste byť trošku tichšie? Vytrhávate ma tým chrúmaním z deja.
Otočil som sa na neho. Prvé, čo ma zaujalo, boli jeho okuliare.
– Pane, okuliare na človeku nehovoria o jeho inteligencii, ale o chorobe jeho zraku.
Potom som sa pokojne otočil k plátnu a nerušene ďalej vyjedal pukance. Tieň za mnou sa postavil a odišiel hľadať uvádzačku. Neubehla ani minútka a obidvaja boli pri mne.
– Začnite sa správať slušne, lebo vás budem musieť odtiaľto vyhodiť, – prehovorila mi do duše nejaká dôchodkyňa vo výslužbe privyrábajúca si v kine.
– Ale veď ja nič nerobím, – bránil som sa a pregĺgal lačne kolu. Bublina chcela von a tak som si bez hanby odgrgol.
– Pane, mali by ste si už konečne uvedomiť, že ten film bol natočený podľa vášho života. Zmieriť sa s vaším osudom a kráčať ďalej. Chodíte sem už celý týždeň a vždy pred jedným a tým istým dialógom odídete s plačom. Ak ho dnes zasa nedopozeráte, už vás sem nikdy nevpustím, – vyhrážala sa mi, – a nebudete mať už šancu to vidieť, pretože dnes sa tento film premieta poslednýkrát na celom svete.
Pozrel som sa na ňu, potom na toho pána, vstal som a s krikom vybehol z kina. Vonku som oblapil prvý stĺp, čo mi prišiel do rany a zviezol sa popri ňom až k zemi. Bolo mi ťažko a moje nohy už odmietali niesť taký ťažký hriech.
Znovu som bol vo svojom byte. Bola už tma. Čas letel ako splašené kone na bojovej fronte. Sedel som na stoličke a plakal. Telefón po tých hodinách opäť zazvonil. Bola to Ráchel.
– Však to nie je pravda, milovaná, všakže nie??? – smoklil som hystericky do aparátu.
– Je, miľúbený môj. Dnes ráno volal ocovi kolega, čo mi včera bral vzorky na vyšetrenie. Mám nevyliečiteľnú chorobu. Tým pádom ju máš aj ty.
– Ráchel, ak som ťa nakazil, tak to neprežijem.
– Ty môžeš byť len nosič, ale ja už zomieram, testy to potvrdili, – rozplakala sa Ráchel.
– Vravela som ti, že už s ním nikdy neprehovoríš! – začul som zrazu nahnevaný hlas Ráchelinej mami v pozadí. Vytrhla jej slúchadlo a tmu v mojej izbe preťalo opakované pípanie mobilu. Snažil som sa zavolať späť, ale donekonečna sa mi ozýval obsadzovací tón.
Nad mojou hlavou sa zniesla obrovská vidlička, ktorá ma napichla a opäť naložila do kompótu bolesti. Prosil som somárika Šťastenka, či by som mu nemohol časť môjho bôľu vyložiť do jeho prázdnej káričky. Neodpovedal mi. Iba ma pozoroval tými jeho neuveriteľne cítiacimi zvieracími očami. Boli také čisté ako moje hriešne. Závidel som mu jeho osud. Stále viac a viac som sa prichytával, aký som sebecký a slabý. Správal som sa typicky ľudsky. Nemal som na to právo. Vedel som to, ale hľadal som chodník, ktorý by nebol až taký zarastený kríkmi. Nemal som najmenšie právo žiadať Šťastenka či iné ťažné zviera, aby mi pomohli odniesť časť bremena môjho prekliatia. Nie od telefonátu Ráchelinej mamy, ale od tej chvíľky, čo som sa pravdepodobne nakazil. Rozmýšľal som nad tým a musel som si pravdivo odpovedať, že logika začiatku mojej choroby tam vďaka mojím prechádzkam so Satanom bola. O to to bolo bolestivejšie, pretože mi to celé zapadalo ako kľúč do zámky.
A tak som vykročil do priepasti. Predtým som sa ešte rozlúčil so Šťastenkom pohladkaním po hlávke. Ospravedlnil som sa mu za moju slabosť, ale neodpovedal mi. Iba si ma stále premeriaval tými úžasne pokojnými a clivými očami. Bol taký smutný, až bol šťastný a ja som mu mohol iba ťažko závidieť.
Let do diery sveta bol nekonečný. Čakal som nárazy a zlomeniny, ale nič také sa nestalo. Letel som ako orol trafený priamo do krídla. Bolo to nekončiace. Finta bola práve v tom, že smrtiace údery neprichádzali. Všetky bitky s nepriateľmi, ktorých vidíte, sú malicherné. Najsilnejšie boje sú s protivníkmi, ktorých nevidíte. Uvedomil som si, že ak niečo nespravím, zošediviem. Zavolal som Cítiacemu.
– Kde si?
– V bordeli, akurát som dosúložil.
– Kde sú ostatní?
– Sraľo sa upil k smrti. Sadistu zabili díleri drog, dlžil im čoraz väčšie sumy. Staršina sa niekam vytratil. Už týždeň mu volám a nič, neberie mi.
– Ste nejakí sebedeštruktívni, nezdá sa ti?
– Nemáme tu čo robiť. Všetko nám tu pripadá nízke a smiešne, už sme si tým dávno prešli. Je pre nás lepšie čo najrýchlejšie odtiaľto odísť a čakať, kým nám nepridelia ďalšiu dušu, o ktorú sa budeme starať. To nás napĺňa a dáva zmysel nášho bytia.
– Takže ste tu ako keby na dovolenke?
– Nie, nie… nie je to ani dovolenka, ani utrpenie. Je to strata času. Nikto z vykázaných anjelov tu nezostáva dlhšie ako pár týždňov.
– Takže, ak ti nabudúce zavolám, už tu asi nebudeš.
– Je to možné. Nechám ti pár viet na rozlúčku, aby si vedel, že už som odišiel. Ale kým nezomrieš ty, nedostaneme ďalšiu dušu, tak sa moc nebráň.
– Ako to myslíš? Snažíš sa mi naznačiť, aby som odišiel z tohto sveta vlastnou rukou?
– Prepáč, ale ja ti už nemôžem radiť. Každý si vyberá svoju cestu sám a pre teba to platí dvojnásobne, lebo tvoje kroky už nikto nestráži.
– Tvoja veštba sa naplnila, pred chvíľou sa mi zrútil celý svet…
– Prepáč, musím ísť súložiť. Keď sa spojíš so Staršinom, pozdrav ho.
„Smrad,“ zložil. A vraj Cítiaci! Cynik to bol!! Nechal ma tak a pritom stačilo, aby mi povedal pár múdrych rád. Možno by mi aspoň trochu odľahlo. Vytáčal som Staršinu, ale ten mi nebral. Všetci ma nechali len tak napospas kopancom osudu.
Pripadal som si ako smiešna a bezvýznamná omrvinka v nespočetnom množstve stvrdnutých chlebov nahádzaných až po okraj vo vysušenom koryte oceánu. Všetci sme čakali, čo sa stane. Či príde obrovská búrka, ktorá nás zaplaví blahobytom vlahy, rozmočí všetky omrvinky sveta, vrátane mňa, do opätovnej kaše života, alebo budeme stále pod neúprosnou a vysušujúcou paľbou zabíjajúcich slnečných lúčov. Vystrčil som ruku cez kôrku a poprosil o slovo. Keď mi ho pridelili, žiadal som o jeden deň.
– Aký jeden deň chceš? – nechápal predsedajúci.
– Chcem iba jeden deň pre každú omrvinku na jeden jej život. Nič viacej.
– Merala si si dnes obsah múky v tele?
– Taký deň, ktorý by sa dal na konci vziať preč. Vymazať ho zo života aj so všetkými následnými udalosťami, ktoré vďaka nemu nastanú. Človek by vošiel do systému a povedal: Už som sa pevne rozhodol, dneskajší deň chcem vymazať. Áno, skalopevne a nenávratne tvrdím, že je to tento. Podpísal by som nejaké vyhlásenie kvôli kontrole a bolo by.
– A to je čo za hlúposť? Veď niekto by si ho bol vybral už ako päťročný, lebo by sa mu zdalo, že kakavko je málo sladučké. A naopak, niekto by ho nikdy nevyužil, pretože by až do smrteľného výdychu tvrdil, že ešte je stále šanca, že zajtrajší deň môže byť ten najhorší v živote, – prehovoril múdro predsedajúci.
– Mne je jedno, kto by sa ako rozhodol. Môj katastrofálny deň je dneskajší. Vymažte ho, prosím vás, z databázy. Chcem, aby som sa zajtra ráno tešil na Ráchel. Predstavujem si, ako sa doobeda stretneme a ruka v ruke sa pôjdeme prejsť do lesíka. Bude nám krásne a nič zlé už našu lásku neohrozí.
– Tá omrvinka zošalela. Zoberte celý ten nakazený chlieb na strúhanku, lebo sa to šialenstvo bude šíriť ďalej a to si nemôžme dovoliť, – rozkázal predsedajúci.
Dvaja kati vytiahli chlieb, v ktorom som sa nachádzal, z relatívnej oázy pokoja a hodili ho na dopravník kŕmiaci hladnú papuľu drviacej vrtule. Hrmot stroja bol neznesiteľný. Všetky omrvinky žijúce naokolo mňa ma obratom nenávideli. Museli zomrieť kvôli mojej tupej prosbe, ktorá bola už dopredu nesplniteľná. Kým sme sa vyštverali na vrchol pádu do kade, z ktorej už nebolo návratu nazad, začul som ešte pokračujúci dialóg.
– Kto sa hlási ďalej o slovo?
– Ja. Volám sa omrvinka Staršina. Chcem sa spýtať, ako sa tak strašne nesympatická omrvinka ako ste vy, mohla dostať na taký vysoký post?
– Hoďte ten chlieb okamžite do kade na strúhanku! Nebudeme tu medzi nami držať rebelov! – kričal predsedajúci ako Mečiar na novinárov.
Bol som asi jediný, ktorý to celé chápal.
Hirax
