„Čo tu stojíš a hľadíš tak vystrašene na tú Billu, ako bezdomovec do sudiaka?“ Otočil som sa. Vedľa mňa stál Števo s partiou. Niesli si so sebou bubienky a ako som ich poznal, tak určite aj nejaké omamné látky. Boli oblečení v roztrhaných menčestrákoch a na hlavách mali dredy. Ľudia sa po nich otáčali. Určite videli v ich vlasoch nespočetné hniezda hmyzu, baktérií a vírusov. A aj tie nohavice mali nejako ináč roztrhané ako tie, čo si oni kúpili v značkových obchodoch s oblečením. Tak nejako obyčajne a prirodzenejšie. Celá tá smotánka z námestia na nich s odporom zazerala, ale nevedeli o nich nič. Netušili, že títo ľudia nekričia, nerozčuľujú sa kvôli materiálnym veciam, pokojne prijímajú svoj osud a je im jedno, čo si kto o nich šušká za ich chrbtom. Nemali ani šancu vedieť, že sa medzi sebou nerozprávajú o tom, kto aký spravil úžasný biznis alebo kto koho dal. Ich pasívny životný postoj bol únikom z tohto sveta peňazí a chorých dogiem mamonu.
Boose
„Nejdeš si s nami do lesa zabubnovať?“ spýtal sa ma Števo.
„Koľko máte jointov?“
„Nemáme kurivo. Spravili sme si hrianky.“
„Minule som bol z toho vystrelený dvanásť hodín. Rád by som si pamätal najbližší Silvester.“
„Neboj sa, toto je taká lajtka.“
„Poznám tie vaše lajtky. A v noci ma nájdu ležať holého vo fontáne v strede mesta, čo? Alebo budem nadväzovať hlboké priateľstvo s parkovacími hodinami, prípadne viesť dlhosiahlu filozofickú debatu o svetovej politike s bankomatovým automatom,“ nedal som sa.
„Nie, nie, žiadne strachy, Klever, toto bude pokojný výlet na morskej nafukovačke.“
Dal som sa prehovoriť. Mám rád more a bahnenie sa na ňom na nafučke. A takisto milujem slovenské jedlá a tak halušky, zemiaková baba a hrianky patria medzi mojich obľúbencov, ktorých pojedám bez výčitiek svedomia. Ale tento dozelena vyzerajúci opečený chlieb mal s hriankami spoločné iba meno. Trávový olej šíriaci sa z neho prerážal ako močovka v Káhire do spodnej vody. Musel som to zapíjať plechovkovým pivom, ktoré som si kúpil po ceste v blízkom obchodíku.
Oni alkohol nepili. Boli už vo vyššom leveli. Ja som dával trávu iba príležitostne, oni každý deň. Bolo to na nich už aj vidieť. Neviem, čo by ich vytrhlo zo stoického kľudu. Asi nič. Ani zlé, ani dobré.
„Prečo ťa všetci volajú Klever, keď si krstený ináč?“ vyzvedal Števo.
„V detstve ma tak oslovil kamarát. Zapáčilo sa mi to a tak som sa každému začal predstavovať ako Klever.“
„Ja by som chcel, aby ma všetci volali Červík.“
„Prečo tak romanticky?“
„Červík je salámista. Má svoje miesto, papká si okolo seba a má to všetko na háku.“
„Tak každého opravuj, že si Červík a do roka ťa tak budú všetci volať.“
„Skúsim to.“
„Už myšlienka je čin. A ty máš úplne skromné a viac než splniteľné želanie.“
„Ani nevieš, Klever, ako si mi dodal odvahy, ďakujem ti!“
„Rado sa stalo, Červík,“ odvetil som a závidel Števovi jeho problémy.
Hrianka ma navštívila kujonsky. Vplazila sa do mňa ako had, ktorý ma magickou postupnosťou obopínal. Jemnučko ma omotal a začal mi servírovať tie najlákavejšie fantázie šialeností. Našťastie sme začali muzicírovať, lebo už som mal strach, že som sa do seba ponoril priveľa. Vyfasoval som malý bubienok. Taký, ktorý držíte v jednej ruke a krútite ho rúčkou dookola. Dve guľôčky narážajú na svoje kožené napnuté blanky a vydávajú rachotivý zvuk. Najprv som si myslel, že som s tou hrkálkou nemotorný a do hodiny privolám svojím nešikovným trieskaním smrtonosný dážď so sestrou víchricou, ale po dvoch hodinách neustáleho hrania som bol odhodlaný ísť na konkurz do arabského dvestočlenného štátneho komorného orchestra zloženého iba z čisto tradičných národných nástrojov.
Každý z nás vlastne sóloval, ale napriek tomu, že sme improvizovali, cítil som sa ako súčasť jedného organizmu. Vnímal som periférne všetky zvuky, ktoré vydávali moji spoluhráči a v niektorých momentoch som si myslel, že neexistuje lepšie zohratá kapela v celom vesmíre. Ľutoval som, že sa to nenahráva a že ľudstvo prichádza o toto jedinečné dielo, ktoré sa vyskytlo práve tu a teraz.
Keď už som mal ruku vyťahanú ako prostitútka klitoris, natiahol som sa do trávy a zavrel oči. Najprv ma prišiel navštíviť satan.
„Volal si ma?“
„Teba? Určite nie…,“ pokrútil som hlavou.
„Mám tu od teba v odkazovači záznam,“ nevzdával sa Lucifer.
„Odo mňa? To ťažko. Čo ste mali dnes v pekle tiež tripový večer?“ nedal som sa.
Satan nakopol notebook a otočil ho na mňa. Pozrel som sa na obrazovku. Nejaké dve poloopité postavičky tam kráčali pomedzi paneláky a jedna z nich vykrikovala do tmy: „Satan, príď mi pomôcť!“
Bol som to ja a Nika. Bože, ako som tam vyzeral smiešne…
„To bolo myslené zo srandy,“ snažil som sa zaradiť spiatočku.
„Mladý muž, s týmito vecami sa nežartuje! Tak počúvam.“
Spomenul som si na rozprávku z detstva. Mám dojem, že sa volala „Čert a Káča“. V duchu som sa začal klamať, že ak mi ponúkne hocičo, nebude pre mňa problém tým jeho ľstivým ponúkam odolať.
„Ale keď je už tu, skús to aspoň vyskúšať,“ ozvala sa vo mne hrianka.
„Na čo to mám skúšať?“ staval som sa na zadné.
„Vymysli si nejakú blbinu, aspoň si preveríš, či to funguje,“ nedal sa chlebík opečený na oleji pre fajnšmekrov.
„Dobre teda pán temnoty, tak by som chcel milovať všetky ženy sveta do radu. Keď budem mať chuť, stačí sa na nejakú pozrieť a nebudem mať problém.“
„Mohol si si zapriať vrece šišiek,“ vzlykla smutne hrianka.
„Nemohol si si zapriať nič lepšie,“ oblizol sa Belial, zapísal si niečo do notebooku a rozlúčil sa so mnou slovami, že to bude trošku trvať, že im teraz nešľape kuchyňa, ako by mala, ale že sa bude snažiť dodať mi to čo najskôr. Poslal som ho dočerta.
A potom prišiel tučniačik. Tak nejako som si na neho zvykol, aj keď sa mu nikdy nepodarilo vysloviť to, čo mal na svojich od nafty ušmudlaných perách. Padal na zem, stále sa smial, trepotal nemotorne krídlami, ako keby chcel napodobniť vtáka a vzlietnuť. Jeho druhovia pre neho nenašli pochopenie. Stáli v polkruhu za ním, beznádejne na neho kukali a ustavične si niečo tajomné šepkali. Ja som tušil čo sa stalo. Náš tučniačik asi našiel v snehu tiež kúsok hrianky, čo tam určite nechala nejaká jamajská expedícia (nevravte mi, že si neviete prestaviť Jamajčanov na Antarktíde!). Evidentne mu bolo dobre, aj keď zomieral. Závidel som mu. Zomieral a ešte mu bolo aj krásne… Kričal som na neho, že si s ním veľmi rád vymením životný osud. Že úplne šťastne dožijem jeho trápenie, aj keď predstava umierania na otravu naftou ma nelákala. Ale keď som si predstavil ten kopec rokov, ktoré ma ešte čakajú, bral som radšej strašný a rýchly koniec, ako dlhodobé a postupné trápenie. Nenachádzal som v sebe silu, ktorú by som pretavil do obrovskej betónovej zátarasy, cez ktorú by sa už ku mne nedostávali myšlienky typu: prečo väčšina ľudí žije a koná proti zákonom prírody, prečo tak hazardne zahadzujú svoj život v prospech ničoho, prečo nevedia pochopiť, že všetko je márnosť a v prach sa obráti, prečo sú takí leniví a nerobia nič pre svoje zdravie, telo a myseľ, prečo sa nepozorujú, neopravujú a nesnažia sa byť lepšími k sebe ako aj k svojmu okoliu? Nevedel som nájsť smer k zdroju energie, ktorý by vo mne zabil ten sebecký a egoistický pohľad na veci, že práve môj životný svetonázor je ten správny, určujúci a nedotknuteľný. Narodil som sa do doby, do ktorej som nepatril a ktorá mi štedro rozdávala hojné bolestivé rany pri každom otvorení očí. Chcel som si vymeniť osud so zvieratkom, ktoré umieralo práve na základe hore spomínaných faktov. Otrávilo ho ľudstvo, všetci sme boli svojou časťou viny zodpovední za jeho bolesť a bôľ. Aj ja. Chcel som ešte na konci svojej životnej púte vykonať poslednú dobrú vec a obetovať sa. Samozrejme egoisticky – išlo mi hlavne o seba.
Ale frakovité zvieratko sa práve váľalo po snehu a išlo sa udusiť od smiechu. Úplne ma zasklilo. Niektorí z vás by určite radi oponovali, že človek sa líši od zvierat práve tým, že sa dokáže smiať, ale ja vás neklamem. Ten tučniačik sa rehotal, až mu išlo roztrhnúť to jeho krásne biele bruško…
