Mám priateľa dopravného policajta. Raz mi rozprával príhodu, ako zastavili na diaľnici auto, ktoré si to valilo dvestoštyridsiatkou. „Už sa viacej nedalo?“ spýtal sa vodiča sarkasticky môj kamarát. „Prepáčte pán príslušník, telefonoval som.“ znela odpoveď previnilca. „Malo to auto bratislavské značky, bolo čierne a bol to meďák, BMW alebo audina?“ sondoval som od kámoša. „Áno, ako vieš?“ prekvapene na mňa zízal.
A tak som si nalial do žíl odvahu, nakládol obrovskú obetu Bohu pochopenia, šťastia a trpezlivosti a vyrazil na aute do nášho hlavného mesta. Keď som tam konečne dorazil, došlo mi, že všetky modlitby boli márne. Šiel som dve minúty s beznádejne blikajúcou smerovkou prosiacou za mňa o preradenie do iného jazdného pruhu. Všetci boli slepí a oči mali asi zalepené raňajším zhonom ženúcich ich do práce. Nikto ma nechcel vidieť, nie to ešte pochopiť a vonkoncom byť ku mne ľudský. Míňal som križovatku za križovatkou, neúnavne bičoval smerovku nech ešte vydrží a v hlave si vymýšľal imaginárnu trasu, ako trafím do vysneného cieľa mojej cesty, ktorý sa mi beznádejne vzdiaľoval. Pýtal som sa v duchu sám seba, či sa tam vlastne dostanem. Či nebudem musieť počkať do zotmenia, aby sa cesty vyčistili. Veď čo ja sedlák s martinskými ešpézetkami vlastne chcem? Som z dediny, kde ma okolité podmienky nenaučili byť agresívnejším, priebojnejším a drzejším. Teda takýmto nejakým spôsobom sa mi to snažila vysvetliť jedna Bratislavčanka, prečo všetci utekajú do mesta na Dunaji, zarábajú vagóny peňazí, ktoré sú vlastne odmenou za ich vysokú schopnosť prispôsobiť sa.
Ale ja sa pýtam, prečo keď idem do Brna či Prahy, všetci ma taktne púšťajú a milo mi radia, ako sa kam dostať? Pekné vysvetlenie znie, že sa jedná o kultúrnejší a inteligentnejší národ. Škaredšie rozuzlenie mi šepká: „Blbej Slovák. Určitě zrovna slezl ze stromu přímo do ukradenýho vozu. Radši ho pustím, nebo mi rozbije tu moji miliónovou káru. A ješte se na něj usměju, vždyť je za tím volantem s tou mapou celej spocenej a takovej bezradnej…“
Vrátim sa ešte k tým značkám, ktoré som spomenul v úvode. Ako keby tie nemecké špičkové autá priťahovali samých ignorantských debilov, ktorí si namýšľajú, že mať peniaze je všetko na svete a patria k špičkovej elite arogantných kráľov ciest. Niekedy sa pýtam, prečo vlastne do tých aút montujú smerovky. Tí vodiči ich totiž vôbec nepoužívajú! Inovátori citovaných automobiliek by mohli investovať ušetrené prostriedky do hlasnejšej trúby či prenikavejších diaľkových svetiel, ktoré vám na diaľnici okamžite vysvetlia, že máte vo vzdialenosti rovnajúcej sa hrúbke slamky od džúsu za svojim zadným nárazníkom nevyrovnanú, rukami divne gestikulujúcu osobu a stotridsať na vašom tachometri je sakramentsky málo, napriek tomu, že predbiehate kamión. Veď sa pozrite na predné masky tých značiek – nie sú vôbec priateľské a usmiate! Sú namyslené, naduté a drzé!! Vymyslel som dokonca nové názvy pre ich budúce modely. S kľudom by zniesli mená ako „Buran“ či „Arogant“.
Asi som sa tú raňajšiu prosbu nevyslovil nadarmo, lebo som sa nakoniec dočkal. Pri ceste naspäť som zastal na križovatke. Na ľavo od mňa zašmykovala biela audina. Blondínka na sedadle vyholeného spolujazdca asi zjedla pravítko, taká bola vystretá. Tesne za nimi zabrzdilo čierne BMW sedmičkovej rady. Vystúpila z neho hora svalstva a nahnevano podišla k autu, ktoré vyhralo štartovaciu pozíciu číslo jedna. Vyletela päsť – drb mu jednu. „Tak ty mi tu ideš robiť myšičky, áno?“ kričal na neho. Fuk mu druhú. Moje okienko šlo dolu a začal som pomaličky teatrálne tlieskať. Blondínka mi ukázala fakera. Tí dvaja sa pozreli na môjho päťročného Forda a potom na seba ďalej kričali – nestál som im ani len za slovnú reakciu. Súboj titánov hlúposti prerušila zelená a naše cesty sa rozišli. Na šťastie. Uháňal som si domov, do mojej malebnej turčianskej kotlinky a dúfal, že nabudúce ma môj šoférsky osud zaženie skôr do Paríža, ako do Bratislavy.
Hirax
