A tak som sa stal opäť kolieskom v dobre namazanom stroji. Ale už dávno som to nebol ja – ten veselý a dynamický Klever, ako ma všetci poznali. Utiahol som sa do seba a jediným mojím cieľom bolo hojiť rany druhých. Ak teda niekto z mojich blízkych, ktorí ma nezavrhli, potreboval hocijakú pomoc – fyzickú alebo duševnú, okamžite som sa hlásil o slovo.
Boose – Raz aj v pekle vyjde slnko (Titulka)
Pri mne stál hlavne Smajlo s Tinkou, Mat s Veronikou, Steve a Nika. Tej som dohovoril, aby šla tých bastardov udať, pretože jedine tak môže zabrániť ďalšiemu utrpeniu ostatných dievčat, lebo inak tých hajzlov nič nezastaví. Dala na moje slová a zašla na políciu a všetko im vyrozprávala. Musela ísť na vyšetrenie, čo nebola žiadna príjemná skúsenosť, ale prekonala to. Dúfala, že nezostane ťarchavá, ale ja už som poznal život, ako sa v poslednom období stavia k mojim známym a ich životným osudom. Zistili jej, že je gravidná a situácia sa opakovala – sedel som u nej na gauči, hladil ju po vlasoch a snažil sa upokojiť loď jej duše na rozburácanom mori ľudskej bolesti. Nakoniec sa rozhodla, že to dieťa hriechu porodí.
Makal som pre Steva, ktorý bol maximálne spokojný a robil na druhej strane pre mňa všetko, čo sa len dalo. Jeho mravce, roznášajúce materiál do všemožných kútov sveta, dostali za úlohu vypytovať sa a zisťovať. A tak mi za nie dlhý čas vedel povedať, kam sa odsťahovali rodičia Ráchel a kde teraz strážia moju milovanú ako oko v hlave. Bolo vraj bez šance dostať sa k nej. Steve sa osobne vybral do lokalizovanej obce a hľadal cestičku, ktorou by sa dalo preniknúť k môjmu ohníčku života, ale po dvoch dňoch snaženia mi oznámil, že všetko je márne. Neexistovala ani len písomná či iná forma kontaktu, nieto ešte mnou vysnívané osobné stretnutie. Chcel som toho asi veľa.
Peniaze sa mi začali kopiť, ale boli mi nanič. Bol som najchudobnejší boháč na svete. Musel som s ťažobou priznať, že výroky slávnych neklamali. Prvý znel: Stačí len chcieť a dostane sa vám všetkého, druhý: Peniaze nie sú všetko a tretí: Ak sa o niečo veľmi bojíte, prídete o to. Do bodky a do písmenka mi to život vytetoval na čelo.
Mesiace utekali ako jelene horou až mi jedného dňa zazvonil telefón. Na displeji blikal Steve a ja som sa zrazu bál zdvihnúť. Tušil som, že to nebude mať nič spoločné s našou aktivitou.
– Áno, Steve? Počúvam ťa…, – mrkotal som.
– Klever? Hmhm, Ráchel… Ráchel už nie je medzi nami… zomrela dnes doobeda… pri prevoze do nemocnice. Zavolali mi to teraz pred chvíľkou.
Nastalo storočné ticho púštneho rádia. Guľa žiaľu sa mi tlačila hore krkom, chcela von. A ja som nevedel, či ju mám pustiť. Či nezničí zariadenie bytu, v ktorom som sa nachádzal. Či nezmetie polovičku sídliska, v ktorom stál môj panelák, a nepremení ho na vyhorenú pláň. Sadol som si a ruky sa mi triasli ako dvestoročnému starcovi v konečnom štádiu reumy po neúspešnom pokuse zašiť si odtrhnutú gombičku.
– Klever, si tam? – pýtal sa so strachom v hlase Steve.
– Ak som tu doteraz chodil ako tieň, tak odteraz tu už nie som…, – vyjachtal som sa.
– Klever, všetko sa dá nejako dokopy. Ver mi. Budem pri tebe stáť, koľko budem môcť. A nielen ja. Veď vieš, koho myslím a my ťa máme všetci nesmierne radi… pomôžeme ti…
Steve hovoril malebne, sťa básnik či hojič srdcových rán, ale mne to nepomáhalo. Počúval som ho na pol ucha. Pred očami som videl seba s obrovským nožom ako prebodávam Ráchelinu hruď a ona poslednýkrát vydychuje. Jej hlava sa stáva ťažkou a nehybnou a ja na to čumím s krvavým nástrojom v ruke. Nič nechápem, nenachádzam ani len náznak motívu vraždy, som zmätený, vhodný na nástup do psychiatrickej liečebne. Vedú ma do nej moji priatelia. Steve a Mat ma šetrne držia pod pazuchami, Smajlo nesie kufor a všetci ma jemne sprevádzajú k recepcii liečebne. „Áno, áno, je to náš priateľ. Život mu vykonal lobotómiu mozgu. Ťažký prípad, veru ťažký,“ počujem hlasy predo mnou diskutujúce o mojom osude.
Izbietku mám peknú. Páči sa mi v nej. Aj posteľ mám a jeden stôl so stoličkou. „Taký komfort, to si taký vrah ako ja ani nezaslúži…,“ hovorím zamrežovanému oknu, spoza ktorého kývam odchádzajúcim postavičkám v parku. Neviem, kto sú, ale zdravia ma a tak aj ja zdravím ich…
– Ďakujem Steve za zavolanie. Ozvem sa ti ešte dnes, ako som dopadol, – povedal som do telefónu a zložil.
Za tri dni bol pohreb. Steve zistil, kde ju budú pochovávať a presný čas obradu.
– Chceš tam ísť? Ak áno, všetko vybavím, – pýtal sa ma.
– Chcel by som tam byť a stáť nad jej hrobom regulérne s jej rodinou. Nebyť jej vrahom a plakať tam slobodne odušu. Všetci by na mňa ukazovali, že som jej milý a ľutovali by ma. Ale teraz tam budem stáť schovaný za stromom, zomierať lomnocovaný výčitkami od žiaľu a rozmýšľať, či ma niekto nespozná a nezačne ma naháňať po cintoríne ako v groteskách Charlieho Chaplina ako jej vraha, – spustil som monotónne verklík mojej fantázie do éteru.
– Opakujem. Ak tam chceš ísť, vybavím to, – nedal mi pokoj Steve.
– Áno, chcem tam byť. Aj keď inkognito. Musím Ráchel ešte poslednýkrát poprosiť o odpustenie, – povedal som a bolo rozhodnuté.
Vyčkávali sme v aute do poslednej chvíle, až kým sa všetci smútiaci nezozbierali pri hrobe. Potom som Stevovi povedal, že idem a vyšiel som z auta. Prikrádal som sa od stromu k stromu, až som nakoniec zaujal výhodné pozorovacie miesto. Stál som skutočne za tujou, tak ako som to pred pár dňami predpovedal nahlas pred Stevom. Nerozumel som síce, čo farár hovorí, ale o to mi ani nešlo. Chcel som sa prihovoriť Ráchel a v tom mi nikto nemohol zabrániť.
– Ráchel moja milovaná, prosím ťa, odpusť mi, – povedali prvé dve stekajúce slzy na mojich lícach. – Nestačil som ti ani miliónkrát povedať, ako veľmi ťa ľúbim. Nestačil som sa ti ospravedlniť za mnoho bezvýznamných nešvárov z mojej strany, lebo som bol vtedy ešte moc hrdý. Nestačil som ťa ani zjesť od lásky, ako som ti veľakrát sľuboval a už si mi odišla. A to všetko vďaka mne. Moc ťa prosím, odpusti mi, – šemotili zástupy nasledovných potôčikov sĺz raziace si dve korytá v mojich lícach.
– Klever môj prejediný, veď ja ťa ľúbim. A nemám ti čo odpúšťať, ty si nevykonal nič úmyselne. Keď budeš pri mne, pochopíš, že všetko funguje úplne ináč, ako si vy ľudia predstavujete, – šteklila ma tuja stojaca predo mnou do nosa.
„Prečo som sa nenarodil ako normálny človek? Prečo sa mi tu moja aktívna fantázia snažíš nahovoriť, že sa Ráchel so mnou rozpráva? Prečo mi nedopraješ ani len minútku v živote, kedy by si si pokojne pospala a ja by som tu mohol stáť ako obyčajný človek, snažiaci sa vyspovedať zo svojich hriechov. Ale nie, ty mi nedáš pokoj…,“ káral som moju fantáziu, kým mi tuja opäť neskočila drzo do reči.
– Kleverík môj, nebude dlho trvať a opäť sa zvítame. Zamotáme sa spoločne do nášho klbka lásky a bude nám neskutočne krásne. Nikto iný nám už nevstúpi do života, žiadny osud, bôľ, vina či trest. Jedine my dvaja budeme sami kormidlovať našu lodičku lásky a bude nám prenádherne. Sľubujem…, – hladkala ma tuja po tvári.
– Ach Ráchel, dal by som všetko, čo mám, aby sa naplnili tieto slová. Obetoval by som celý môj život, len keby som mohol vrátiť čas späť. Ale nedá sa… – plakal som vo vnútri ako nespočetne veľakrát pred tým.
A potom som sa prichytil, ako sa držím za rozkrok a mám prekrížené nohy. Chcelo sa mi cikať a to veľmi. Celý ten čas, kým som so Stevom čakal v aute, som si netrpezlivo odpíjal z dvojlitrovej fľaše ľadového čaju, až kým obsah znenazdajky nezmizol v mojom bruchu a ten sa teraz hlásil nebojácne o slovo. Začal som si nadávať do malého decka, ktoré ešte nevie ovládať svoje telo. To sa zasa začalo brániť, že ono za nič nemôže, že to ja som pahltne slopal ten čaj ako ťavička po opici, tak nech sa teraz na neho nevyhováram. Do našej rozbiehajúcej sa hádky skočila tuja:
– Klever, veď sa normálne vycikaj, – bolo počuť Ráchelin hlas.
– Keď ja sa pred tebou hanbím.
– Ty hlupáčik môj maličký, ako keby som ti ho nikdy predtým nevidela. Okamžite ho vyber, lebo odídeš z tohto cintorína s ešte väčšou potupou, akú si nahováraš, – začala Ráchel prihadzovať do kotla.
„Nie, nie, nedáš mi ty absurdita života pokoj do konca života. Musíš z každej normálnej životnej situácie vyrobiť niečo extra, ugrilovať mi to pred očami, pokoreniť to, doniesť to na zlatom podnose a popriať mi dobrú chuť, čo? Ty beštia jedna!“ nadával som za nenormálnosť mojej životnej cesty ani neviem komu. Popri tom som obcikával tuju, ktorá dovolila Ráchel vstúpiť do nej a umožnila jej komunikovať so mnou. „Pekná vďaka z mojej strany! Skutočne viem, ako sa tujke odvďačiť. Som zvedavý, či sa bude dať Ráchel ešte cez ňu zavolať. Prepáč mi, tujička predobrá, že som sa musel vymočiť na teba, ale nemôžem sa tu moc špacírovať, nie som na tomto rakva kempingu dnes veľmi vítaný,“ snažil som sa vypočítavo urobiť očko u tuje, lebo som vedel, že ju budem o chvíľku opäť veľmi potrebovať.
– Hej, mladý pane! Okamžite dokončite, čo práve vykonávate, a opustite cintorín! – zaznel šeptom prísny hlas za mojím chrbtom.
– Ježišmaria, skoro som potratil! Prepáčte, pán správca, už som to nemohol vydržať, tak som si odbehol. Keby ste nemali cintorín veľký ako letisko, idem samozrejme von z areálu. Je ale taký obrovský, že kým by som sa vrátil, bol by z mojej kytice živých kvetov bukec, – snažil som sa čo najrozumnejšie ospravedlniť.
– Poďte, idete von, – stál si za svojím pán v čiernom fraku. Stále mi nedalo nepozerať sa na jeho cylinder, ktorý vracal celú situáciu o storočie späť.
– Ale ja patrím k smútiacej rodine, nemôžete ma vyhodiť, – bránil som sa.
– Už hodnú chvíľku vás pozorujem. Patríte skôr do skupinky ľudí, čo sa nadránom holí obnažujú v čiernych dlhých kabátoch na druhom brehu rieky pred staršími paničkami, ktoré nemôžu spať a venčia zaránky svojich psíkov. Stojíte tu za týmto stromom už peknú chvíľku. Veď to je vlastne normálne, že teraz pozostalí vzdávajú smútok tridsať metrov od hrobu, všakže? Idete von! – dopovedal prísne smiešny pán a chytil ma pevne za ruku.
– Ak nechcete, aby som vám z toho historického klobúka, čo máte na hlave, spravil baretku, tak ma pustite a nechajte ma v pokoji tu, kde som, – skúsil som sa brániť pozlotky.
– Smútiaca rodina si vyslovene nepriala, aby pri tejto omši bol nejaký škandál. Dali mi vašu fotku a upozornili ma, že sa môžete vyskytnúť a že si vrcholne neprajú, aby tu registrovali vašu osobu. Snáď vám tieto slová budú stačiť na to, aby sme sa tu nemuseli začať váľať v blate, – dopovedal správca.
Kapituloval som. Smutne som sklonil hlavu a spoločne sme kráčali k východu. Začal som ticho vzlykať. Bolo mi viac než smutno a ťažko. Vyvádzal ma z pohrebu mojej milovanej polovičky ako zbabelého skunka. Že nebudem napísaný na guest liste som chápal, ale že bude kolovať moja fotka s výstražným tónom v obranných zónach, tak to som nečakal.
Po pár minútach ticha môj exekútor prehovoril. Tón jeho slov ma milo prekvapil.
– Pane, chcem vám niečo povedať. Viem všetko o súvislostiach vašej návštevy na tomto pohrebe. Ste v mojich očiach silný človek. Ja totiž nie som správca tohto areálu, – začal prekvapivo môj spoločník.
– A kto ste? – hovoril som cez plač.
– Som detektív Oriešok, – povedal hrdo pevným hlasom.
– Nie, nie, nerobte si zo mňa srandu. Život ma už dosť bičuje, nemusí sa na mňa teraz škeriť celý svet a padať od smiechu na zem, – prosil som o koniec smiešne začínajúcej debaty.
– Ja sa tak skutočne volám. Naša celá rodina pochádza z detektívneho rodu. Je to stáročná tradícia. Tá rozprávka bola natočená podľa životopisu môjho nebohého strýka. Tak či tak vám chcem niečo povedať a potom mi hneď uveríte, že neklamem, – povedal a mlčaním znásobil vznikajúce napätie.
– Kto si vás najal? Rodičia Ráchel, však? – uveril som mu.
– Áno. Sledujem vás týždeň po tom, ako sa určila diagnóza choroby vašej nebohej priateľky. Dostal som za úlohu vypátrať jej pôvod a presondovať váš morálny život. Hlavne Ráchelina mama nechcela uveriť, že žijete sexuálne čisto a striedmo. Mala vás za zvrhlíka, ktorý svojou nezodpovednosťou zabil ich dcéru. Ak to mám teda takto tvrdo povedať. Vypátrali sme celý strom nákazy. Ste posledná vetva. Od prvotného šíriteľa je toto už siedma obeť. Smrteľne sa však nakazila iba Ráchel. Ostatní sú iba nosičmi. Všetkých sme upovedomili.
– Od koho som to chytil? – zaujímalo ma zrazu to, po čom som nikdy nechcel pátrať.
– Od Vierky zo Zvolena, – odvetil do krokov detektív.
– Ale to nie je všetko, čo vám chcem povedať. Sleduje vás štátna bezpečnosť. Narážam teraz na vášho priateľa Steva a jeho činnosť. Ale nielen oni. Partie „Betonárov“ a „Krivého Billa“ sa spojili a taktiež sú na vás nalepení. Ide im o vašich zákazníkov. Odkážte pánovi Stevovi, že by si mal vybaviť víza do niektorej juhoamerickej krajiny a nádrž lietadla by mal mať odteraz stále plnú, – dokončil dych mi vyrážajúce informácie pán Oriešok.
– Prečo mi to všetko hovoríte? – spýtal som sa ho s poďakovaním v očiach.
– Ako som už povedal, ste pre mňa dobrý človek, ktorý nezlomne odoláva balvanom osudu, ktoré mu život hádže z oblakov na hlavu. Ešte nikdy som neporušil pravidlo mlčania k strane, ktorá ma najala. Teraz prvýkrát. Toto a ani to, čo vám teraz poviem, som nepovedal ľuďom, čo ma platia. Sú to informácie, ktoré nepatria do ich prvotného záujmu a ak áno, mohli by ich iba zlostne využiť proti vám. Ja uznávam takisto ako vy, že zlo plodí len ďalšie zlo, preto som v tomto prípade vyselektoval zistené fakty, – povedal detektív a druhýkrát sa teatrálne odmlčal.
– Už to, čo ste mi prezradili, ma priklincovalo do zeme. Čo mi chcete ešte také veľké prezradiť, keď ste si to nechali na koniec, – pripravoval som sa na ďalšiu nečakanú skutočnosť, ktorá mi bude objasnená z môjho života. Pripadal som si, že všetci naokolo vedia všetko a ja nič. Žijú a pozorujú moju pozemskú dráhu, všetko si zapisujú, analyzujú to, majú o mne porady a keď dostanú chuť, tak mi niečo povedia: „Hellou mladíku, toto a toto sa stalo. Vidíme niečo, na čo ty máš krátky zrak. Daj si pozor!“
– Týka sa to vašej bývalej priateľky Niky. Na tomto papieri sú mená a adresy tých dvoch zvrhlíkov. Celú tú udalosť sledoval môj syn.
– Do riti, prečo nezavolal políciu! Kde je hranica tej vašej kompetencie a chcenia! Veď sa mohlo všetkému tomu svinstvu predísť! – vychrlil som to na neho cez ďalšiu várku slaných kvapiek, ktoré mi v čerstvej vlne zaliali tvár. Chytil som ho pod golier a mal sto chutí s ním ten blatový zápas absolvovať. – Nesiete časť viny, za to, čo sa stalo!!
– Čakal som túto reakciu. Nevedeli sme, k čomu v tej dodávke došlo. Mysleli sme si, že sú to jej priatelia. Odchádzali z toho podniku spolu. Opití a veselí. Nebol tam náznak násilia. Všetko sme pochopili, až keď ju vyhodili z auta. A nikdy do ničoho neťaháme políciu. Ja nemôžem dopustiť koniec kariéry našej kancelárie. Je to prvé a základné pravidlo a nikdy ho neporušíme. Osobne som sa v tú noc hneď pridal k vyšetrovaniu a sledoval toho druhého vinníka, keď sa rozdelili. Na druhej strane toho papierika máte pricvaknutú vizitku na synovca, ktorý je čiernou ovcou našej rodiny. Robí špinavú prácu za druhých. Je to čistý profesionál, vykoná všetko, čo si vie normálny smrteľník predstaviť. Môžete, ale nemusíte využiť jeho služby. Ak tak urobíte, nerozprávajte, odkiaľ máte kontakt na neho. Od smrti Johna Kennedyho sa spolu nebavíme, vtedy to trošku prehnal, – dokončil tajomne obhajobu Oriešok.
– Prepáčte, – vyslovil som a pustil ho.
Jeho podpätky sa opäť dotkli zeme. Začal si naprávať pokrkvané kvádro. Ja som zatiaľ zo zeme zdvihol vizitku a čítal názov firmy: Mäsiarstvo Oriešok a spol. Pod ním bol reklamný text: S profesionálnym prístupom vykonáme zabíjačku za Vás. Disponujeme plnou sadou potrebných nástrojov, stačí opísať zviera a zadať si vytúžené požiadavky. Chutné klobásky a jaterničky do Vašej rodiny!
Hľadel som na to, ako africké dieťa na salámu. Čo je toto, maškarný ples? Prečo sa nikto neunúval vhodiť mi pozvánku do schránky? Rovno ma chytili, nastrčili mi na hlavu špinavé vrece zo zemiakov a kopli ma do sály nepochopiteľných udalostí. Tackal som sa tam ako srna po strete s kamiónom a nechápavo pozeral do tvárí, ktoré hrali tú maškarádu spolu so mnou. Väčšina takisto nevedela, ktorá bije. Sácali do seba, rozháňali sa rukami a nahnevane sa bránili nečakaným kopancom celého tohto fantazmagorického víru udalostí. Iba pár postavičiek ako keby tušilo, čo sa deje. Stáli po kútoch dedinskej kinosály bez sedačiek a pokojne popíjali svoje nápoje. Všetci tí Orieškovia, Krotkí, Weissovci…
Nemal som už chuť niečo sa vypytovať človeka, ktorý o mne vedel, že mi ráno krvácajú ďasná, že som si dnes nedal nové trenky a že keď mám službu v paneláku, všetok bordel zmetám rovno do výťahovej šachty a nie do smetára. Potriasol som mu pravicou a úprimne mu poďakoval za to, že ma nemilo a opakovane upozornil, že nežijem svoj život.
Hirax
