Prišiel som k Nike. Bola v zúfalom stave. Na tvári jej kvitli modriny, ktoré dokrášľovali rozmazané a zle odmaľované šminky. Vyšla z vane, v ktorej sa doteraz močila, a keby som nezazvonil pri jej dverách, ležala by tam asi dovtedy, kým by si pre ňu neprišla biela s kosou. Sadol som si do obývky na gauč. Ona sa zabalila do župana a zložila si hlavu do môjho lona. Plač ňou triasol ako víchrica bilboardom. Držal som ju za ruky a snažil sa spomenúť na kúzelnícku formulku, ktorá by jej pomohla. Žiadna neprichádzala…
Boose – Raz aj v pekle vyjde slnko (Titulka)Jemnučko som začal rozhovor. Šlo to pomaly, ale šlo to. Všetko som z nej dostal. Do detailu. Muselo to z nej ísť von, nebolo inej cesty. Nepočúvalo sa to ľahko, ale držal som sa, aby mi nevlhli oči. Mala toho v košíku nakúpeného dosť, nechcel som jej ešte viacej pridávať. Všetko sa mi to premietalo pred očami a jedol som to plnými varechami. Padalo mi to z tváre do lona, kde sa to topilo a nasakovalo cez nohavice do môjho tela. Pchal som si čo najviac do úst a každým sústom som sa modlil, aby to z nej ubúdalo a mne sa kopilo. Nevadilo mi to, bol som tam na to.
Nechcela ísť na políciu. Neverila, že jej môže vnútorne pomôcť, keby pred ňu postavili tie dve zvrhlé neľudské osoby, ktoré by z otočky nakopala z plnej sily do rozkroku a potom by ich hodila skrútených od obrovskej bolesti cez palubu zaoceánskej lode do rozbúreného otvoreného mora. Bola naplnená nezmieriteľnou hanbou a tú z nej mohol dostať jedine čas. Hladkal som ju po vlasoch, až kým od vysilenia nezaspala.
Kým spala, pil som z tej studienky spásy, ktorá mi pred hodinami vyvrela v tom čiernom lese, aby som nezomrel. Ak som si dovtedy myslel, že som na dne utrpenia, trápne som sa mýlil. Po tomto ďalšom excelentnom životnom údere som sa dokonale naplnil pekelnými bolesťami, žiaľom a smútkom. Vytýčil som si, že sa postavím na nohy a opäť začnem jesť. Žiadne nezmyselné obžerstvá, aké som aplikoval predtým, ako som otrávil Ráchel. Rozhodol som sa stravovať striedmo. Dať telu len to, čo žiadalo na slušné prežitie. Potreboval som sa dostať do kondície, aby môj rozum mohol zasa plnohodnotne fungovať. Z prijímaných surovín som vylúčil všetky látky omamujúce myseľ. Ak som mal šíriť dobro a lásku, muselo moje fyzično pripomínať človeka a rozum musel byť čistý. Zatrhol som teda alkohol, drogy, kávu, cigarety a všetky podobné zavádzače rozumu.
Ráno Nika odišla do práce s vymysleným príbehom, že spadla opitá zo schodov. Bola na tom o čosi lepšie, ale byť jej šéfom, tak jej to neuverím. Ja som šiel domov, osprchoval sa a zavolal Stevovi, nech mi niečo pripraví, že sa budem pomaličky snažiť opäť začleniť do systému, pretože potrebujem poplatiť dlhy a prežiť. Bol očividne rád a sľúbil, že sa poobede zastaví. Oholil som sa, zobral bág a vyšiel do posilňovne.
Niekto nosí do „body building“ prehrávač na uši, iní kamarátov, niekto frajerku, tamten len svoju ideu krásne stavaného tela a ja som si tam niesol časť bolesti sveta. Chcel som nad ňou rozjímať, vstrebať ju a vylúčiť kožnými pórmi do okolitého vzduchu také množstvo, koľko sa len bude dať.
Kotúčik s filmom sa začal pomaly odvíjať a v hlave sa mi začalo premietať to strašné divadlo. Nika si vyšla s kamarátkou Petrou na diskotéku. Nešli do centra, kde zvyčajne chodia. Rozhodli sa ísť zabaviť do inej časti mesta nahovárajúc si, že stretnú neznáme nové pekné tváričky.
– Čau, Klever. Videl si včera Superstres? – preťal Stano moje kino.
Stano bol nadmieru ukecaný a bol ten posledný, koho som si dnes prial v tejto telocvični stretnúť. Teraz stál predo mnou a čakal na moju odpoveď.
– Myslíš tu reality šou kto koho ako vyprovokuje? – odvetil som.
– Ty to nesleduješ? Určite si robíš zo mňa dobrý deň. Má to osemdesiatpercentnú sledovanosť.
– To je len dôkaz stádovitosti a hlúposti nášho národa. Načo hádzať perly sviniam, keď túžia po sladkých a plytkých love seriáloch či tupých reality šou.
– Nechápem, veď je to totálna zábava…
– Čo je na tom zábavné? Ty sa smeješ na tom, ako niekto niekoho vyprovokuje a ten mu strelí facku? – začal som sa so Stanom sporiť.
– Ty si to pozeral, však? – usmial sa na mňa Stano a dával mi ešte jednu šancu. – Včera Ľubo dobil Zdena. Dobre ho vytočil: Vraj ideme sa baviť o kurvách. Ako sa má tvoja mama… mu povedal, hehe… dobré, čo? – išiel sa usmiať k smrti Stano.
„Perfektné! Úžasné!! Dokonalé!!! Jebe ti? Ty si uplný stupiďák! Toto upútalo tvoju myseľ? Takáto kravina?!? Doteraz si bol sprostý, ale nepomohla ti ani tá tristošesťdesiat stupňová otočka. Vieš čo, choď preč. Skutočne mi dnes nemôžeš nič dať…“ Ani jedna z týchto viet však zo mňa nevypadla. Tvrdohlavo som mlčal. Chytil som sa odfukovať so železom ďalšiu sériu. Na znak stavby mojej svalovej hmoty. Na znak mojej duševnej očisty. Na znak konca rozhovoru. Ako sa otočil, namaľoval som mu v mysli čierny terč na chrbát. Výstrel padol okamžite. „Už sa nevráť!“ poprosil som ho v duchu.
Po kolotoči vypitých drinkov sa o Nikinu kámošku začal zaujímať jej dávny známy ešte z čias základky. Úplne sa zmenil, vyzeral celkom k svetu a keď Nika pochopila, že Petra je spokojná, vytratila sa, aby jej nebrzdila dráhu. Jej sa do cesty priplietli dvaja vysmiati, očividne už alkoholom načatí chalani. Jeden, ten vyšší, jej bol veľmi sympatický. Žiaľ, nechcel sa ani na chvíľu zbaviť svojho parťáka, ktorý vyzeral ako Cigán. A tak spolu laškovali v trojici. Mali kopec peňazí a stále sa ponúkali s kupovaním vína. Išla sa predsa zabaviť a tak pila a vôbec sa nejako zvlášť nekontrolovala. Aj oni boli drinken, tak to frčalo ako v Rusku na rybačke…
– Keď už si tak humanisticky naladený, poviem ti jeden vegetariánsky vtip,– bol späť Stano aj s jeho primitívnymi názormi na svet.
– A nechceš sa ma najprv spýtať, či ho chcem počuť? – skúšal som pacifistický odklad konverzácie.
– Macko Uško vojde do mäsiarstva… Dúfam, že vieš, kto je Macko Uško? – prerušil rozprávanie vtipu Stano.
– Keď som bol ešte decko, neznášal som bábkové rozprávky. Ignoroval som Macka Uška, išiel mi pod kožu. Keď bežali jeho diely vo Večerníčku, na znak odporu som vždy išiel do spálne a držal som si desať minút vankúš na hlave. Opakoval som dookola vetu: „Nech to už skončí! Nech to už skončí!“ Nikto mi v hlave nevymaže túto postavičku.
– Hmhm, zvláštne, ty si nejaký iný. No nič. Tak Macko Uško vojde do mäsiarstva. V rukách drží brokovnicu a mieri ňou nahnevane na mäsiara za pultom: „Máte bravčovú šunku?“ Mäsiar sa trasie od strachu a neodpovedá. Macko zlostne zopakuje vetu: „Tak máte bravčovú šunku?!?“ a priloží mu brokovnicu bližšie k ciferníku. Mäsiar nájde odvahu a trasúcim hlasom ukazuje na šunku: „Tu-tu pa-pa-pane…, tu ma-ma-máme šu-šunčičku pre vás.“ Zrazu sa brokovnica rozšteká na plné hrdlo a rozstrieľa mäsiara ne-kompromisne na sračky. Krvavá zlátanina tela predavača sa zosunie
na dlážku. Macko Uško zloží hlaveň a len tak pre seba cez zuby precedí: „To máš za PRASIATKO!“
Nevládal som zdvihnúť zrak ku zdroju zvuku. Vyslal som ale tri bojové lode, ktoré okamžite vystrelili kanonádu ničivých torpéd. Bomby s umelou inteligenciou vybuchovali po celom jeho tele. „Čo to necítiš, ty buran? Otoč sa a nechaj ma na pokoji! Nevidíš, že som svojou empatiou prevzal na seba bolesť všetkých ubližovaných žien na svete za posledných sto rokov?“
– Ty si dnes nejaký mimo…, – utrúsil Stano, otočil sa a začal odchádzať.
Tisícka indiánov napriahla svoje vyšportované bicepsy a oštepy preťali vzduch. Zo Stana zostalo rešeto. Nemal kúsočka čistého tela, zmenil sa na krvavé blato. Batéria kameňovrhačov však nechcela nechať nič na náhodu. Stovka balvanov presvišťala nad hlavami nič netušiacich nádejných kulturistov v telocvični. A potom už len ťažký treskot kameňa, čľapotanie krvi a trieštenie ľudských kostí. Na mieste, kde stál pred chvíľkou Stano, vznikla obrovská mohyla balvanov. Nebolo mu pomoci, nemal už z môjho pohľadu šancu sa toto cvičenie ku mne vrátiť.
Zrazu sa Nika prebrala. Ležala v nejakej dodávke a z temnej ulice jej na sietnicu prenikal kuželík svetla. V strede tela vnímala ostrú prenikavú bolesť. Ten Cigán bol na nej a súložil ju. Vysoký sympaťák sedel na lavici tesne vedľa nich a pil z litrovej fľaše nejakú pálenku. Nohavice mal dole a bol už očividne po tom. Zakrútila sa jej hlava a následne na to aj celý svet. Museli jej dať do pohára nebadane uspávku a odvliecť ju násilne do tohto auta.
– Prestaňte, vy svine! – začala Nika hystericky kričať. Dostala facku na celú hlavu a páska na koberce jej umlčala ústa. Boli to tie najhoršie minúty v jej živote. Ten pocit nepriala zažiť nikomu, skutočne nikomu, ani tomu najväčšiemu nepriateľovi. Bolo to niečo príšerné. Strašne ju to bolelo, kričala v duchu že nechce, ale oni sa iba smiali. Konečne sa ten snedý dokončil. Nejaký čas tie dve zvery spolu popíjali a ticho niečo rozoberali. Dúfala, že obidvaja už ukojili svoje prasácke túžby a že je všetkému koniec. Nebolo. A potom jej to spravili obidvaja naraz. Bili ju pri tom a opilecky sa smiali na plné hrdlá. Priala si zomrieť. Prosila, modlila sa, zopínala ruky v želaní, nech ju rovno zastrelia. Ale čo by to bola za krivda, keby nebola úplná? Naplnili ju bolesťou, ponížením a tým najväčším utrpením, aké môže žena na tomto svete dosiahnuť. Vyhodili ju na periférii mesta a odsvišťali preč. Snažila sa zaostriť na ešpézetku auta, ale bola celá zamazaná od blata.
– Nechápem, prečo sa niekto napríklad hlási do takej veľkej televíznej súťaže, keď nevie spievať? Nóo, teraz buď múdry!
Zostal som nemo hľadieť smerom na Stana. Bol som bledý ako stena. Nemal som slov. V duši mi horel les žiaľu, bolesti, ukrutnosti, krivdy, utrpenia, nemohúcnosti, škaredosti a neférovosti tohto sveta. Nevedel som pochopiť, ako môže svet niesť takýchto barbarov.
– A ešte keď nemá k tomu ani peknú postavu či tvár, tak už je vonkoncom bez šance…, – pokračoval Stano vo svojej imbecilnej úvahe.
Nevedel som si predstaviť, že by sa toto stalo Ráchel. Následne som sa vcítil do pocitu, že mám dcéru a raz príde domov so slzami a rozpovie mi tento príbeh. Môj tieň v týchto pochmúrnych predstavách chytá zrazu do rúk Mackovu Uškovu brokovnicu a všetko ide po chlapsky vyriešiť.
– Ako napríklad ten frajer Ivan. Myslí si, že keď je z Blavy, tak mu patrí celý svet. A keď začne spievať, je to ako keby mal v slipoch tarantulu ! – rozčuľoval sa Stano.
– ZABIL BY SOM HO AKO PRAŠIVÉHO PSA!!! – zahrmelo telocvičňou.
Všetci sa prestali hýbať a zízali na mňa. Cez svoje očné gule čakali odo mňa vysvetlenie. Čo som im mal povedať? Že svet robia zlým a bolestivým vypatlaní hlupáci, monštrá odeté do ľudských koží? Že to všetko cítim, že mi srdce vypovedá od bolesti funkčnosť? Že to chcem vzdať, padnúť na kolená a vyplakať sa tu ako malé dieťa? Že Ježiš Kristus nenesie všetky hriechy tohto sveta, lebo ináč by mi hlas neuviazol v krku a netriasli by sa mi tu teraz kolená! Že neexistuje spravodlivosť, inak by sa toto mojej kámoške nemohlo stať. Síce sa proti mne previnila, trpel som nejaký čas, ale toto si skutočne nezaslúžila. Takúto ukrutnosť si nezaslúžil nikto, aj keby hocijaký hriech vykonal. Toto som jej ja nikdy neprial, toto som jej ja nikdy neordinoval, toto nešlo zo mňa… Tak z koho potom? Kde si?? Ukáž sa!!!
– Čo ma nevidíš? – vyšiel rožkatý diabol spoza stroja na tlaky. Videl som ho len ja.
– Si ten najväčší hajzel na svete! – prebodol som ho prstom. Z očí mi šli blesky. Očividne som ho rozosmieval.
– Ak sa dobre pamätám, raz si dal slovo, že už ma nikdy hajzlíkom nenazveš… hmhm, – škeril sa na mňa provokatívne.
– Budem sa opakovať: Si ten najväčší hajzel na svete! Počuješ! Si hajzel hajzlov!!! – kričal som na neho v amoku.
– Ešte sa rozčuľuj! Zober tú brokovnicu! Choď a zabíjaj! – šepkal tajomne a jeho špicatý jazyk oblizoval súmernými krúživými pohybmi pery neuveriteľnou rýchlosťou. – Choď a pomsti krivdu tvojej kamarátky! Choď a odrež tým dvom cikule aj s guľami! Choď a dokop ich na smrť! Choď, nestoj tu ako pajác!!! – vrieskal. Červenšie oči som v živote nevidel.
A tak som dokončil svoju sériu, potľapkal Stana na pozdrav po pleci a odišiel navonok pokojne do šatne.
V sprche som sa rozplakal. Kľačal som na zemi a dotýkal sa dlaňami a čelom okachličkovanej steny. Z očí sa mi valili potoky bolesti, priam vodopády utrpenia. Slzy si povedali, že toto bude ich čardáš
a vytancujú sa do sýtosti. A tak výskali, vykopávali črievice a kričali na kapelu v bielych upotených košeliach, nech pridá do taktu. Už mesiace mali u mňa sólo a hlavný prím. Bolo im u mňa dobre a nezdalo sa, že by sa chceli odsťahovať.
Tým odtokom v zemi niečo zo mňa odtieklo, ale nie všetko. Žiadna bolesť nezmizne absolútne. Zostanú praskliny, ktoré sa z času na čas prihlásia o slovo. A tie potom kurevsky bolia. Prial som si, aby tie trhliny pribúdali, pretože to bola pre mňa jediná cesta, ako sa očistiť…
Hirax
