Nika odišla na tri týždne do Španielska. Týždeň na to volal Borix. Bol to môj veľmi dobrý kamarát z nášho škaredého hlavného mesta. „Keď už si ten slamený vdovec, tak prídem za tebou pokvasiť na pár dní. Budeš mať čas?“ Spýtal som sa pečienky, či môže. Neodpovedala. „Jasné, príď,“ odvetil som Borixovi do teflónu. Zrazu pečienka začala kričať: „Niééé, čo si nadobro osprostel?“ Robil som sa, že nepočujem.
Boose
Začali sme v jednom baríku, blízko môjho bytu. Smajlo odišiel po siedmich pivách dom, že už je opitý. Zaregistroval som Borixov úškľabok. Hodili sme ďalších pár pív a premiestnili sa do mesta. Bola streda, takže diskotéka bola do tretej rána. Potrebovali sme iba priestor a čas. V podniku boli dve Nikine kamarátky čašníčky a mali práve voľno. Vyrazili si teda užiť. Nejako nás to spojilo. Kecali sme s nimi, laškovali a dali sa ochotne prehovoriť na malinu. Pri vzdialenejšom stole popíjala partia rozjarených Fínov, čo prišli spoznať krásy Slovenska. Začali ich priťahovať naše alko sparing partnerky a tak sme si k nim všetci prisadli. Borix ovládal angličtinu na výbornú. Jeho rodičia mu v rannom detstve zaobstarali americkú učiteľku. Na mňa asi zabudli, ale našťastie po štvrtom promile som rodený Angličan. Na stole boli dve otvorené litrovky fernetu, takže konverzovali aj dievčatá, napriek tomu, že nevedeli po anglicky ceknúť ani slovíčko. Začal som zo srandy obchod:
„I´m pasák.“
„What is „pasák“?“ spozornel čiernovlasý Fín sediaci oproti mne.
„Pasák is tank,“ rozosmial som sa. Fín sa tiež zasmial. Teda skôr sa zasmial alkohol v jeho tele.
„Pasák is tank,“ opakoval detsky.
„Tieto dve baby sú predajné,“ pokračoval som po anglicky. Pri stole nastalo ticho. Osem párov fínskych očí sa pozrelo na mňa. Potom začali blúdiť po tvárach Mirky a Jarky.
„Čo si im povedal, Klever?“ otočila sa na mňa Mirka.
„Že ste moje sestry.“
Borix sa zasmial a pochopil, kam kormidlujem loď zábavy. Jeden Fín si prisadol k Jarke a nalial jej panáka.
„No určite! Ty si debil, ja ťa poznám! Určite si im povedal nejakú kravinu,“ nedala sa Mirka.
„Počúvaj, nič za nás nerieš, všetci sú škaredí ako noc. Nešla by som ani s jedným. Ani za peniaze!“
Preletel som stôl očami homosexuála. Mala pravdu.
„Uvidíme,“ odvetil som potmehúdsky.
„Nič mu neverte, on je idiot!“ predviedla Mirka svoje esperanto a ukázala na mňa prstom.
„To si nevšímajte, ona je veľmi temperamentná,“ kontroval som po anglicky.
„Je taktiež veľmi pekná,“ odvetil ryšavý sused s krivými zubami.
„Ty sa jej tiež páčiš. Vravela, že si veľmi zaujímavý typ,“ povedal som ryšavcovi priamo do očí.
„Yes?“ oblizol sa.
„Chceš jesť?“ nedalo mi nezasrandovať.
„What?“ nevedel čo so sebou ryšavec.
„Yes, yes,“ potľapkal som ho po pleci. On mi na oplátku vizuálne ukázal, že sa mu nedarí vo svojom živote nájsť dobrého dentistu.
„Go, go!“ pobádal som ho k činu.
Fín sa zaškeril a zbehol k baru kúpiť ďalší liter fernetu. „No nie sú moc odvážni,“ pomyslel som si, „Slovák by už mal ruku medzi jej nohami, niektorý možno už aj prvé číslo.“
Keď sa vrátil, začal frontálny útok na Mirku. Tá bola v tvári červená ako albín po desiatich hodinách opaľovania sa na africkom rovníkovom slnku. Od zlosti voči mne. Borix zatiaľ vysvetľoval dvom spolusediacim severanom, že Jarka to má najradšej do análu, ale miesto lubrigačného gélu zbožňuje skôr slnečnicový olej lisovaný za studena. Extrémne tučný Fín po jeho ľavici sa ho spýtal, kde sa to dá kúpiť teraz v noci. Borix bez váhania odvetil, že Jarka si nosí so sebou v kabelke malú pohotovostnú fľaštičku. Úprimnejšie pousmiatie som na ľudskej tvári v živote nevidel. Je to zázrak, ako dokáže jedna veta rozveseliť ľudskú tvár. Dokonca dve naraz, aj keď sa navzájom nevidia.
Boli sme s Borixom zohratí. Bavili sme sa tak ešte hodinu, kým nás nevyhodili z baru. Vyšli sme von, kde bolo možno mínus tridsať stupňov pod nulou. No proste Irkutsk je mesto slnka v porovnaní s tým, čo sa dialo vonku. Začal som cudzojazyčníkom vysvetľovať, že toto je normálna zima a že je to na Slovensku bežné. Na dôkaz môjho výroku som si ani nezapol vetrovku. Hneď na to ma môj pán Telo upovedomil, že na starobu sa mi tieto klukovinky vypomstia. Odpovedal som mu, že nemám v pláne dožiť sa „staroby“, či ako to nazval. Ale tentoraz šlo naozaj o život. Prstami som už nevládal ani pohnúť a nehovorím o ušiach, ktoré som si dával kontrolovať Mirke, či ich tam ešte mám. Bola na mňa nahnevaná, pretože ryšavec s pohľadom romantického Don Juana bol celý večer slizko dobyvačný. Odvetila, že uši už na hlave nemám, že ich práve omylom zašliapla v snehu, že nech sa nehnevám, že si myslela, že sú to šupky z pomaranča. Odvetil som, že v pohode, že ešte počujem, čo vravela, a ak to bude takto do konca života, že mi to ani tak nevadí. Budem síce vyzerať ako mutant, ale hlavné je, že počujem. Zasmial som sa. Ona nie.
Borix mi držal pred turistami stranu. Rozostrel ruky do mrznúceho fujaku a kričal do toho ľadovca, že toto je parádna letná noc. Polovička Fínov to od zimy vzdala a odišla domov. U ostaných vyhrávalo libido. A tak sme ešte dvadsať minút čakali na taxíky, ktoré tam mali byť už pätnásť minút. Odkráčali sme k ďalšiemu baru, ale bol už taktiež zavretý. A tak ma napadla herňa kúsok za rohom. Cesta by sa dala nazvať ako „romantický kilometer za zdravým hlúčika snehuliakov premrznutých do špiku kostí podobajúcich sa na ľudí“.
Jarka tam stretla spolužiačku Lenku zo strednej, ktorá zostala trčať v našom meste, lebo diaľkový autobus ďalej nešiel. Vracala sa z Viedne kvôli nejakému náhlemu pohrebu. Bola mi hneď sympatická.
Chlastali sme, ako keby pre víťaza čakala bezplatná cesta okolo sveta. S pribúdajúcim časom najprv odišli valutoví priatelia, ktorí postupne pochopili, že slovenské devy sú síce očarujúce, ale že si to svoje dobre strážia, a že my s Borixom sme len neskutoční baviči. Zobrali to športovo, dokonca sme sa dohodli, že sa stretneme aj poobede. Odvtedy som ich už nikdy nevidel.
Hodinku za nimi sa pobrali aj naše dve kamarátky. Dali si radšej bezpečný časový odstup od Fínov, aby mi nemuseli za rok mailom posielať z Fínska fotky s ich ryšavými deťúrencami. Zostal som len ja, Borix, Lenka a naše tri opice. Už dávno svietilo slnko, bolo okolo desať hodín doobeda a ja som slušne oťapený pozoroval, ako sa všetci tí náhodní bežci za sklom ponáhľajú na ulici za niečím. Vybavujú, nakupujú, ženú sa a ich život im preteká cez prsty. Nevedia sa zastaviť, chytiť pár padajúcich vločiek do rúk a pozerať sa, ako sa im pomaličky roztápajú na dlani. Vykonávajú všetko mechanicky, rýchlo a strojovo, pretože zapadli do tohto času peňazí a stali sa bezmennými postavičkami v chode tohto systému. Nahovárajú si, že vo voľnom čase sa zabávajú, ale neuvedomujú si, že ich tá zábava vlastne kontroluje. A paradoxne – oni sa zabávajú na kontrole. „Všetko je márnosť a v prach sa obráti,“ bleslo mi hlavou a odišiel som na záchod.
Pri dverách som sa stretol Lenkou. Vopchal som jej jazyk do úst a začali sme sa vášnivo bozkávať. Potom sme sa odrhli a bez slov sme sa vydali každý svojou cestou. Ja vyčúrať, ona k stolu. Vynorila sa mi pred očami Nika a pýtala sa ma, čo to robím. Mlčal som. Potom som zavolal na ústredňu do mojej hlavy, zadefinoval Nikinu tvár aj hlas a dal som sa zablokovať všetky hovory prichádzajúce z tejto strany. „Ok, šéfe,“ počul som ešte v slúchadle vrátnika v mojej hlave.
Postupom prichádzajúcich next drinkov začal byť Borix trošku agresívny. Ani sa nečudujem. Vypili sme toho obidvaja toľko, že by sa s tým dali otráviť dve čínske škôlky detí. Začal urážať Lenku, občas aj mňa. Pršali z neho len samé nadávky a negatívne myšlienky. Varoval som ho, že ak v tom neprestane, odídem. Že pijeme preto, aby sme sa rozprávali, bavili a tešili sa a nie, aby sme niekomu kazili náladu. Začal vystupovať ako rušivý faktor v mojej nostalgicko pokojnej nálade.
Po dvoch hodinách som ten výrok o odchode s Lenkou naplnil. Borix nám ešte na rozlúčku ukázal pred východom z herne krásneho odpichnutého riťbergra a hodil klobásu na ľad. Detailne som si zafixoval dezén jeho obuvi do pamäte, napriek tomu, že pohyb jeho vykopnutých nôh bol bleskový. „Ok, podľa tohto dezénu si ťa dnes ešte nájdem,“ vyslal som k Borixovi pozdrav.
„Ropáááá, ľudia, ropáááá,“ kričal Borix na zemi a búšil pästičkou do snehu.
Odišli sme na taxík a Borix do mesta. Zamierili sme do obchodu dokúpiť zásoby. S pollitrovkou fernetu v ruke (aj muži majú svoje chvíle) som sa z predavačky snažil dostať pár informácií.
„Kde tu máte pánske ochrany?“ gúľal som na ňu tie moje opité psie očká a čakal kladnú odpoveď.
Ľudia čakajúci na zaplatenie si ma nahrávali do svojich hard diskov.
„No čo pozeráte, vy bábky?“ začal som na nich zvyšovať hlas. „Nevideli ste ešte človeka žijúceho v nirváne?“
Asi nikdy nevideli, pretože nahrávali mlčky ďalej.
„Mladý pán, nájdete ich v košíčkoch pri nejakej pokladni,“ odvetila mi slušne predavačka.
Svojím ladným opileckým krokom som prešiel všetky košíčky pri „nejakej pokladni“. Zhodil som pritom na zem jeden pepsi kôš s nápojmi. Bol som pyšný na svoj výkon, a tak som si šiel pre odmenu.
„Slečna, vy ste ma oklamali! Žiadne prezervatívy tu nemáte! Iba samé prekážky!“
„Tak skúste v sekcii drogérie!!!“ odvrkla nahnevane žena v plášti s farbami reprezentujúcimi svoj multimarket.
Podľa tónu jej odpovede som pochopil, že s trpezlivosťou si moc netyká. Kto áno, keď sa stretne s takýmto vagabundom?
„To je vrchol, obchod ako prasa a oni tu nemajú pánsku ochranu!“ šľahal som nevychovane blesky do éteru.
„Nemohli by ste sa správať slušnejšie?“ bodla mi nôž do chrbta pani v strednom veku z vedľajšieho radu.
„Pani, spýtal som sa vás dnes, či ste piča?“ pichol som jej vidly do pleca.
Odpoveďou mi bola postava, ktorá momentálne predvádzala sluchovo postihnutú osobu.
„Pani, povedal som vám dnes, že máte kokotiny v košíku?“ vpálil som jej svetlicu do srdca.
Nič, iba šušťanie hard diskov okolostojacich. Všetkým bolo jedno, že vraždím pred ich očami a napriek tomu mi nikto nič nepovedal.
„Tak mi nevravte, že sa správam neslušne!“ strčil som jej dva prsty do očí a pokrútil nimi.
Odpoveďou mi bol ľudský strach, zastať sa niekoho. Nikomu nič očividne neprekážalo. Každý sa staral iba o svoj plný košík. Nenašiel sa ani len jeden chlap, čo by mi rozkopal hlavu do tvaru pyramídy, čo by mi za tie moje hlúpe a sprosté slová napravil chrbticu tak, že by som do konca života nemohol chodiť. Nič iné som si totiž za tento výkon ani nezaslúžil.
Prestalo ma to baviť. Na boj potrebujete mať súpera. Ten sa ale nenašiel a tak som odpochodoval do drogérie, kde sa naplnili moje očakávania. Zaplatil som pri pokladni na druhej strane. Asi sa ozvala vo mne hanba. Začal som sa za tú hanbu hanbiť.
Tam ma už našťastie čakala Lenka, pretože som bol z taxíka preč viac ako štvrťhodinu. Pozrela do košíka a usmiala sa na mňa. Gúľala sa tam pollitrovka fernetu, ktorá narážala do škatuliek prezervatívov. Jediná osoba v tomto dave postavičiek, ktorá ma chápala. V tú sekundu som ju miloval.
Prišli sme ku mne, naliali si panáka, pustili Music Box a vrhli sa na seba. Bol som skutočne zvedavý, či sa mi moja mužskosť postaví, pretože už bolo skoro dvadsať hodín od vtedy, čo som nespal a iba pil. Nesklamalo. V tomto som fakt dobrý a týmto dňom som métu posunul o dosť vyššie. Druhá otázka prišla na rad hneď potom, ako som vnikol do Lenky. Klop klop:
„Má vôbec význam milovať sa, veď sa v takom stave ani nespravíš!“ upozorňoval ma pán Telo.
„Neotravuj, je to vec rozumu a nie tela,“ odpálkoval som ho.
„No veď práve. Mozog ti pláva v litroch pálenky.“
Zabuchol som mu dvere. Zviera vo mne malo už dávno otvorenú klietku.
Lenka mi vopchala svoj jazyk do ucha a predviedla ruskú sambu v šialenom tempe priemyselného šijacieho stroja. Po pár minútach som si ju otočil a hneď som vedel, že som to nemal robiť. Zbadal som totiž jej perfektnú kerku na chrbte. Neskutočne ma vzrušila. Začal som hlasno vzdychať.
„Nie že sa do mňa spravíš! Nedal si si gumu!“ varovala ma jemne Lenka.
„Nie nie, to sa nemusíš báť,“ odpovedal som, párkrát prirazil a všetko do nej vstrekol. Okamžite som vytáčal číslo Kúzelníka pochopenia:
„Dobrý, to som ja, Klever.“
„Voláš mi akosi často, nezdá sa ti?“
„Áno, veľmi sa ospravedlňujem. Teraz je to ale súrne.“
„Čo odo mňa žiadaš?“
„Pred stotinou sekundy som sa spravil do Lenky. Nedalo by sa zariadiť, že to neucíti?“
Zložil. Asi som bol jeho miláčik, lebo ma vyslyšal. Za desať minút sme spali v mileneckom alkoholovom objatí. Pred posledným svetelným vnemom na mojej sietnici som upozornil obidve naše opice, aby moc nebehali po byte a nič nerozbili.
Hirax
