Prvé zabúchanie na stenu od sestry Siastry som síce vnímal, ale nemal som energiu odpovedať. Zakomponoval som ho teda do sna. Keď som zhodnotil situáciu, že už som hore, teda späť v tomto krásno-smutnom svete, zabúchal som na stenu Siastrinej izby ja. Bola to so sestrou naša spoločná dohoda, aby sme si navzájom nerušili chvíle sebazdokonaľovania našich orgazmov počas našich tajných masturbácii. Navrhol som to ja potom, ako mi Psycho vyrozprával skutočnú príhodu, keď ho vlastná mama chytila onanovať vo vani. Ohrnul nos nad vynálezom ochrany súkromia, nepoužil zámok a ako to v takýchto situáciách býva, mama vošla do kúpeľne práve vo chvíli, keď šiel do finále a hladinu vody začali zdobiť bójky Psychovho semena.
– Tak čo sa stalo? Kým mama odišla do práce, dala mi za úlohu tou najjemnejšou formou z teba vytiahnuť, prečo si včera prišiel tak neskoro a v takom stave. A samozrejme, prečo si tak skoro doma z nemocnice, keď si tam mal pobudnúť ešte nejaký týždeň, – začala na mňa Siastra zhurta.
– Pohádal som sa s doktorom Krivým, podpísal vlastný odchod a zbalil sa. Potom som stretol Sukničku. Niečo sme vypili, pofajčili, prekecali…, – odvetil som pokojne.
– Pofajčili? Kto je Suknička? – spýtala sa prekvapená Siastra.
– Suknička? Jedna baba. Je v pohode. Neboj, žiadny sex, Mislane mi vypĺňa celú hlavu…
– Čo telo a rebelujúca oblička? – pokračovala vo výsluchu.
– Zlé, zlé, zlé, všetko zlé. Cez nemocnicu ale cesta neviedla, cítil som to, – odvetil som.
– Spolužiačka bola teraz u ľudovej liečiteľky. Býva vraj kúsok od nás. Neskúsim jej brnknúť? Tá kámoška ale práve teraz niekde brigáduje, neviem či mi zdvihne, – navrhovala riešenie sestra.
– Môžeme. Dovtedy musíš klopať na dvere, kým ti neotvoria, – súhlasil som.
Bol som ešte pod perinou. Nohou som šúchal o prestieradlo. Miloval som tento rituál. Za tú chvíľku od zobudenia som musel stvoriť najmenej dvetisíc imaginárnych kruhov. Pytagoras by ma hneď bral do učenia. Pestoval som si tento zvyk už od narodenia a asi s ním aj zomriem. Dúfam, že moja celoživotná partnerka bude mať pre moje krúživé pohyby spodných končatín žehliace posteľnú plachtu súcit a pochopenie.
Siastra zatiaľ volala. Dostala odpoveď, že číslo na kúzelníčku bude poslané.
– Čo ty? Máš nejaké smutné oči, – nezdalo sa mi niečo na Siastre.
– Rozišla som sa Marekom…, – vyšlo z nej smutno.
– Kedy? – zostal som prekvapený.
– Sú to už tri týždne, – odpovedala mi so slzami na krajíčku.
– Prečo si mi to nepovedala už v nemocnici? Mohli sme sa o tom porozprávať, – karhal som ju nežne.
– Nechcela som ťa zaťažovať. Veď vieš – oblička, Mislane… nechcela som, – habkala.
– Si z toho mimo, vidím to na tebe. Prečo a z koho to vyšlo? – spýtal som sa.
– Ideš na to ako triedny, keď vyšetroval manko v triednej kase, – odvetila. – Marek mi poslal správu a bolo. Nič viac, žiadneho vysvetlenia sa mi od neho nedostalo. Napísal len, že je koniec, že to z jeho strany nemá význam, nech sa nehnevám, nech mu odpustím a nech sa mu už neozývam. A že ma veľmi ľúbi, – zreferovala mi sestra priebeh rozchodu.
– A že ťa veľmi ľúbi? To je čo za blbina? Vyskytli sa niekedy v jeho rodine choroby psychopatického či psychického charakteru? Podliezal niekedy rampu keď išiel vlak?
– Nežartuj, som z toho úplne mimo. A do toho si mi ešte aj ty skoro zomrel, môj radca a prevádzač životom. Skoro som umrela od bôľu. Som nesmierne rada, že už si tu. Keď si mi zabúchal na stenu, bola to za posledné dni jediná chvíľka, keď sa mi chcelo opäť žiť a dýchať. Už mi Ixko nikdy nezatváraj oči. Potrebujem ťa! – povedala Siastra.
– Dúfam, že si sa mu neozvala, – začal som liečebnú seansu.
– Nie, – odvetila úsečne.
– Myslím tým aj to, že si mu nenapísala ani len správu, – trošku som zdvihol hlas.
– Pár ich bolo…, – vyslovila s malou dušičkou.
– Koľko? Je to dôležité. Potrebujem vedieť, koľko škody si napáchala…, – povedal som.
– Tri? Možno sedem… tie opité si nepamätám… neviem sa s tým zmieriť. Moje srdce stále búcha pre neho, nechce uveriť, že je koniec. Som krava, ja viem… A viem, čo mi povieš – že jedno srdce nemôže búchať za dve. Je to na prd.
Marek a Esko chodili spolu len krátko. V hlave som mal údaj štyri mesiace. Napriek tomu som ich vzťahu dával veľké šance. S Marekom som si dokonca rozumel aj ja. Bol to prvý Eskin priateľ, ktorého som jej z mojej strany oficiálne povolil. Jednoducho povedané – bol to veselý a hravý sympaťák, ktorý jej život otváral a nie naopak. Tak prečo nie? Cítil som za tým ženu, čo iné ma mohlo ako prvé napadnúť, všakže? Nerozumel som jedine tej vete, že ju ľúbi. To chlapi nezvyknú robiť. Keď sa chcú rozísť, väčšinou spália mosty a nedajú žene žiadne šance na návrat, aj keby im v zhorenom chráme dochrámanej lásky ešte niečo tlelo.
– Skúšala si ho vymazať cez hladinu alfa? – spýtal som sa jej.
– Áno. Predstavila som si tabuľu s jeho menom. Chytila som kriedu a prečiarkla ho. Podeň som napísala do kruhu vetu: „Je tu tisíc ďalších chlapov, čo ma bude ľúbiť a zbožňovať. Stačí načiahnuť ruku.“ No po chvíli tam zostalo opäť iba Marekovo meno. Chytila som špongiu a snažila sa ho zotrieť, ale bolo napísané latexovou nezmývateľnou farbou, – odvetila mi.
– Čo hoblík, sekera? Nevedela si tú tabuľu s jeho menom rozbiť? Dokedy sa chceš trápiť?
– Nemala som na to síl. Ja ho totiž milujem, Ixko…, – rozplakala sa.
– Tvoj zámer nebol neoblomný. Stačí len malá časť pochybnosti a nefunguje to. Dobre to vieš, – povedal som jemne.
– Lenže to sa nedá. Po čase to bol konečne normálny chalan, s ktorým som si vedela dokonca predstaviť budúcnosť… že budem mať dieťa…, – fňukala.
– Pozri sa sestrička, ty dobre vieš, ako to funguje. Keď muž nechce, treba na neho zabudnúť.
– Ale čo keď chce, ale je len zmätený? – povedala s nádejou v hlase.
– Vy ženy ste zmätené! Z čoho by mal byť zmätený? Z toho, že vonku začalo pršať? Keď to muži seknú, už to neriešia. Pochop to už! – pritvrdil som.
– Ale prečo je to tak? Prečo nemôžeme aj my bojovať o chlapa, ktorého ľúbime? – pýtala sa.
– Nemienim tu začínať prednášku, ktorá by začala silnejšou stavbou mužskej kostry, pevnejšími šľachami či väčšími svalmi a tým pádom aj mnohonásobne väčšou silou, ktorá mužov predurčila pre lov. Mamutov a potom aj žien. Jediné, čo ti radím je: Nepíš a neozývaj sa mu! Musíš počkať, kým sa to v ňom samé nevráti. Vtedy to bude prirodzený návrat, ktorý vás môže opäť spraviť šťastnými. Všetko umelé a urýchlené vás opakovane vyhodí každého na inú stranu, do toho istého stavu ústiaceho nakoniec aj tak do rozchodu.
– Myslíš? – pozrela na mňa vlhkými očami.
– Povoľujem ti len jednu správu, – vyslovil som nádej.
– Akú? Hneď mu ju napíšem…, – pousmiala sa a chytila do rúk mobil.
– Marek, náš vzťah nikam neviedol, mal si pravdu. Dvorí mi nový chalan, snáď mi bude šťastie priať. Želám aj tebe všetko naj. Papa, Siastra.
– Ty si fakt magor, Ixko. To mu v živote nenapíšem, – zosmutnela a odhodila aparát na moju posteľ.
– Je to jediná vec, ktorá môže zabrať. Ak k tebe ešte niečo cíti a je na vážkach, začne bojovať. Keď sa neozve, aspoň budeš na čistom, že to bolo márne a nebol to tvoj vyvolený pre tento život. Prestaneš strácať čas a úsmev na tvári.
Siastrin mobil zavrčal, aby sme si ho už konečne všimli.
– Ááá, už ti píše, že stretko dnes o siedmej pred divadlom, hehe, – žartoval som.
– Skutočne moc vtipné…, – neprijala Esko vtip. – Píše tá kámoška. Mám číslo na tú babu Jagu, – povedala Siastra držiac oči na displeji.
– Vytoč ju, – povedal som.
– Vytoč si ju zo svojho. Čo som tvoj sponzor?! – vrátila sa do sestry energia žiť.
– Tak dobre, o tej poslednej vetve som nechcel hovoriť, ale keď ty takto, tak ja takto: Možno je za tým iná žena. Stále ma riešenie ťahá k tomuto. A nechcem pripomínať, že väčšinou to tak býva.
– Tak prečo to pripomínaš, keď to nechceš pripomínať? – spýtala sa ma.
– Aha. Tak asi to pripomínam sčasti aj preto, lebo to trošku pripomenúť chcem.
– Tak ti fakt ďakujem, braček, – povedala sestra. – Kašlem na celé mužské pokolenie. Neverím už slovíčku „láska“, – smutne dodala a šuchtala sa von z izby.
Využil som toho a vytočil babu Jagu z Eskovho mobilu. „Nezabudla si ho, dobrá časť jej duše mi chcela pomôcť,“ vysvetľoval som si to po svojom a určite správne. Že som mal kredit dve päťdesiat tu nebudem predsa spomínať. Nestálo by to za reč.
– Dobrý. Ja som Xiastro. Pomohli ste jednej mojej kamarátke, tak volám, či by ste sa aj na mňa nepozreli, – povedal som.
– A aký je váš problém, mladý muž? – ozval sa na druhej strane hlas staršej panej.
Osvetlil som jej v pár vetách môj stav. Nestihol som však ani dopovedať a skočila mi do reči:
– Koľko máte rokov? – zaspievala. Slušne som odpovedal.
– Už vás vidím. Máte zaseknutý piaty, šiesty, deviaty a jedenásty stavec. Niektoré vnútorné orgány tým pádom nie sú dostatočne vyživované. Ľavá oblička vám pracuje na dvadsať percent a máte v nej kamene, – sypala na mňa držiac v rukách moju kozmickú zdravotnú kartu.
– … ale na sone nič nevideli, – vrátil som jej porušenie telefonického bontónu a skočil jej do reči.
– Sú drobné ako piesok, nevidieť ich. Vytiahnem ich z vás a ukážem vám ich. Máte čas? Môžete prísť tak o dve hodiny? Mám ešte naplánovaných nejakých klientov, – povedala.
Nadiktovala mi adresu. Keď som zložil, odklonil som mobil na dĺžku paže a začal sa ho pýtať:
– Milý mobil a toto je čo za ženskú? Toto sú čo za fantasmagórie? Je devätnáste či dvadsiate prvé storočie? Múdry mobil, napriek tomu, že si kus umeliny pomiešanej s kúskami železa, vieš rozprávať, z čoho mi vychádza, že si inteligentný, tak mi, prosím ťa, odpovedz.
– S kým sa rozprávaš? Nemám ti zavolať sanitku? – vrátila sa Esko do izby. – Už si si zavolal, čo, ty padúch?! – švacla ma dievčensky po pleci a zobrala si svoj prístroj.
– Esko, viem, ako sa cítiš. Bol som tvrdý len a len kvôli tebe. Tá najrazantnejšia cesta úplného zabudnutia je totiž v celkovom sumáre tá najrýchlejšia a najlepšia, aj keď je najťažšia a najbolestnejšia. Ak ti môžem k tomu ešte niečo dodať, tak ti to poviem ešte raz, milšie a preložím to do ženského jazyka. Milá Esko, úvodom môjho listu ťa pozdravujem. Vravíš, že lásku už máš za sebou. Áno, vieš teraz svoje. Každý sa vo svojom živote pár krát spáli, to viem zasa ja. Keď ťa nechal, niečo ti šepká, že už nemáš prečo žiť. A ty teraz sama kráčaš po cestách bezradných, rozčesaná láskou. Ten chodník je tmavý a smutný, nenachádzaš na ňom nič, čo by ťa primälo usmiať sa. Raz však bude svitať, dievčatko, nikto tomu nezabráni, noc pôjde spať. Skús sa nad tým pousmiať. Skús si povedať, že nebol pre teba ten pravý ak nechcel dodržať to, čo stokrát sľúbil. Tak za čo stál? Obleč sa do svojich najkrajších šiat a pokús sa ísť ďalej, po cestách neznámych ako predtým. Chýba ti včerajší deň, čo vietor vzal, a ty sa správaš ako citlivý blázonko, ktorý ho chce späť. Pristála si na tvrdej zemi, tak vitaj v tomto svete, ktorý prináša aj smutné chvíľky len a len kvôli tomu, aby slovíčko šťastie nestratilo význam a my sme mali nutkanie ho neustále hľadať. Ber to ako hru, pretože inak budeš musieť zavolať bohom, ktorí stanovili tieto pravidlá, a kričať na nich, že sa ti táto gameska nepáči a žiadať, nech ti vymenia hrací program. Svitá, noc šla spať, nový deň už vstáva, never, že ten včerajší ti chýba. Uver, že všetko je poľná tráva a smútok stratí význam.
Chvíľku mlčala a až potom vyslovila:
– Ixko? Teraz mi trošku odľahlo, ďakujem ti. Som rada, že si môj brat.
– Esko, máš ešte ten liter, čo si dostala od starkej k narodkám? – citlivo som sa jej spýtal.
– Drahá terapia, nezdá sa ti? Mám z neho osem kíl. Potrebuješ ich? – spýtala sa.
– Hovoril som s tou liečiteľkou. Pôjdem dnes za ňou. Neviem, koľko to bude stáť.
– Hneď ti ich donesiem. A nemusíš mi ich vracať, – povedala.
– Vrátim ti ich. Za čo si kúpiš vibrátor, keď teraz nemáš Mareka? – nedalo mi podpichnúť.
– Ja ťa raz udusím počas spánku, – vyhŕklo zo sestry a hodila na mňa paplón.
– Ideš ma skántriť teraz, keď mi svieti slnko? Teraz, keď mám Mislane? Keď mi zájde slnko, neváhaj a vykonaj to! – povedal som.
– Choď už k tej babe Jage. Chýba mi samota! – odvetila.
– Ááá, už som slečne trošku pomohol, už môžem ísť do plynu, čo? – spýtal som sa jej.
– Nie, nie, bracháčik môj! Pekne zostaň! A spravila som ti raňajky, sú v kuchyni.
– Doma je len doma, kam sa hrabe nemocnica. Tu môžem aj umrieť. Už chápem starých ľudí, keď ich berú proti vlastnej vôli z domu. A je to fuk či do nemocníc alebo starobincov. Radšej žiť o mesiac menej ale v spokojnosti a v bavlnke domova. Ja chcem zomrieť doma, pri mojej sestričke a mojich super rodičoch, toto už viem, – uvažoval som nahlas a obliekal sa. Baba Jaga totiž už čakala.
Buďte šťastní, Hirax
