Po statusoch na FB u o Spojených arabských emirátoch mi nedalo odpovedať blogom. Niektorí ste písali, že Dubaj bol vystavaný na pote a krvi, a otročí v ňom množstvo ľudí inej národnosti za pár babiek (niekto z vás pripol aj článok o mzde 140 eur na mesiac). Pokúsim sa na to pozrieť trochu z vrchu, lebo média sú odborníci na to, ako polarizovať národ a rozhádať ho práve tým, že sa zamerajú iba na jednu stranu…
Prešiel som Indiu, Srí Lanku, aj v Nepále som bol, videl som biedu spomínaných krajín na vlastné oči. Spomínam tieto štáty, lebo aj z nich odchádzajú ľudia húfne za prácou do Dubaja. Izbu v dubajskom hotely (ak sa to tak dá nazvať, hotel je na viac ako hodinu cesty od centra mesta) nám upratoval Nepálčan. Na pláži som sa deň čo deň rozprávam s Nepálčanom Mithu. Pýtal som sa ho, koľko je schopný odložiť a poslať rodine. Odvetil mi, že okolo 1300 dirhamov, čo je okolo 300 eur mesačne. To je mimo spania, jedla, dopravy atď. V Nepále by 300 eur nezarobil za rok, ak nie za tri… 80% ľudí je tam odkázaných na domáce políčko, veci skôr bártrujú, ako by prichádzali k peniazom – tak sa vyjadril Mithu a môj pobyt v Nepále to len utvrdil. Peniaze sa ako-tak točia jedine vo veľkých mestách. Áno, na dubajské pomery je zarobiť 400 eur mesačne primálo, na nepálske nesmierne veľa. Pravda je vždy v strede… Pre mňa je rozhýbať ekonomiku natoľko, že dá prácu 700 tisícom ľudí a ohodnotí ich rádovo viac, ako by dostali vo svojej krajine, je väčší klad, akoby to zostalo v nemennom stave bezradnosti a biede ich domoviny. Mithu by teda zostal doma na políčku so zemiakmi, kukuricou a zeleninou. Čo by dopestoval, to by zjedol, na ďalší rozvoj a zvýšenie kvality bytia by nemal možnosti. To by bolo ale na špeciálny blog o korupcii socialistických vládcov Nepálu…
S veľkým záujmom sa rozprávam s každým človekom vo svete, ktorý prejaví záujem a dialóg je obojstranne potešujúci. Tak som aj v Dubaji absolvoval rozhovory s Nepálcami, Indami, Pákistancami, raz som si dokonca z plného srdca podebatoval so Sikhom o nádhernom Amritsare a jeho štáte Pandžábi, kde som bol. Mne sa otvorili spomienky, on bol nadšený, že som jeho krajinu videl. Ako čašník dokázal odložiť viac než 400 eur. Pre pol rokom sa ženil, jeho žena je učiteľka a pricestuje cez školské prázdniny do Dubaju ho navštíviť. Napriek čerstvo založenej rodine chválil pobyt zatiaľ kladne – študoval turistický ruch, berie to ako cestu zbierania skúseností a zarobenia si kapitálu na svoj nasledovný život. Možno raz vďaka tomu, čo videl, otvorí vo svojom mestečku reštauráciu, alebo hotel. Ak by nezažil, métu by si tak vysoko nedokázal postaviť.
Pakistanský taxikár bol v Dubaji už sedem rokov a nevedel si vynachváliť bezpečnosť krajiny, takmer nulovú kriminalitu. Vravel, že má svoju krajinu rád, ale že je veľmi nebezpečná, politici skorumpovaní. Dubaj mu vyhovuje a keď som sa ho pýtal na nejakú hrôzostrašnú príhodu z nočného taxikárčenia, díval sa na mňa s „vygúglenými“ očami – nič také nezažil. Položte rovnakú otázku hociktorému slovenskému taxikárovi a nezastaví sa.
140 eur na mesiac – áno, verím tomu. Za prvé – vždy sa nájdu zlodejské agentúry, ktoré majú v pravidlách nepísaný zákon „zodrať človeka“. Určite nejeden človek skutočne nemohol ani odlietieť domov, čo ho takto zmýšľajúce firmy okradli. Ale to som zažil aj v Londýne, kde som mnou ma izbe spal chalanisko, ktorému dvaja Česi narozprávali bájky o práci, vyviezli ho ďaleko za mesto a tam mu povedali, že má čakať, že za chvíľu prídu aj s majiteľom firmy, ktorý ho zamestná. Už ich nikdy nevidel, nemal ani na letenku domov.
Ako sú ľudia féroví, tak sú aj tí, ktorým na zamestnancov nezáleží. Pokojne zaspia s kľudným svedomím, keď zamestnancom nevyplatia mzdy za dlhé mesiace, vedome za nich neplatia odvody. Za druhé – každý dostáva mzdu na úrovni svojich schopností a vedomostí. Keď Nepálčan Mithu so svojou chabou angličtinou vedel iba plávať, tak predsa nemohol požadovať mzdu vrchného managementu. Kamoši chodili počas letných prázdnin na vysokej do Ameriky, kde robili plavčíkov americkej mládeži na sídlisku. Veľa nezarobili, ale videli, zažili a vracali sa vždy naplnení zážitkami. Nešomrali, že tam robili za pár šupov, veď tam nemakali ako prevádzkari, či riaditelia. Ich mzda bola adekvátna tomu, čo mali na zodpovednosť. Pekár nie je cisár. Jeden riadi cesto, druhý cesty pre národ, majú diametrálne odlišnú zodpovednosť.
Sami si odpovedzte, keby ste riadili firmu v Dubaji, či by ste ako minimálnu mzdu dali 800 eur, len aby ste si ľahli večer spať uspokojení pocitom ľudskosti a férovosti. Asi nie. Tak sa tu neprsme a nehrajme na ľudomilov, lebo keby sme boli na miestach, kde sa rozhoduje, možno by sme konali ešte tvrdšie. My Slováci sme na to odborníci. Keď chcú Kórejci, či iní investori podnikajúci na Slovensku byť tvrdí, touto špinavou robotou poveria domáceho a tej ju veľmi rád za nich aj vykoná. My, Slováci, sme na toto odborníci – trestať, haniť, ohovárať.
Odľahčím historkou z druhej svetovej vojny o tejto našej povahovej črte. Nemci vydali za čias Slovenského štátu zákon, že ten, kto vie o niekom, že by bol zamerený proti Nemcom, alebo nejako škodí Ríši, má byť neodkladne udaný príslušným orgánom. V Turčianskej Štiavničke, dedinke v okrese Martin, vznikol zrazu pred richtárovým úradom dlhočizný rad. Všetci išli udať svojho suseda, pokus o zrovnanie stáročných krívd nemohol byť nevyužitý. Richtár nevedel čo robiť a tak na dvere vycapil úradný papier, že kto ide s nejakou taľafatkou, nedokázateľnou skutočnosťou, alebo klamstvom, má byť okamžite zastrelený. Rad sa rozpŕchol, nezostal ani jeden udavač.
Vraciam sa k téme ohodnotenia. Je rozdiel, keď niekto zametá ulicu a plácou človeka, ktorý založil podnik a zamestnal 50 ľudí. Majiteľ nesie plnú zodpovednosť, on pracuje 12 hodín denne, on riskuje, on robí dôležité rozhodnutia a on nech zoberie aj zostatok celého zisku. Už sa zbavme socialistického komplexu rovnosti. Spoločnosť sa vyvíja ako vďaka nadaniu jednotlivcov, tak aj cez spoločnú silu celku. Nebudem predsa závidieť človeku, ktorý sa stal milionárom, lebo vymyslel antivírusový program a dobil s ním svet. Plným právom si zaslúži finančný úspech, prajem mu, prišiel s niečím, čo tu ešte nebolo. A neverte, že už bolo všetko objavené. Nebolo. Vždy sa dá. Kto začne dnes, za osem rokov mu bude vyčítané: „Tebe je hej, ty si začínal v roku 2018, to sa ešte dalo.“
Viete, tí, čo nikdy nepodnikali, chcú stále viac a ich zamestnávateľ je poväčinou chrapúň, ktorý nechce dať. Samotní podnikatelia zasa škrtia každý cent. Áno, lebo oni vedia, čo všetko mesačne platia, kým zamestnanec vidí iba „za tri kúpil, za jedenásť predal, hajzel, a nám nechce dať“. Je to hmla a neznalosť človeka, ktorý sa na to pozerá úzkoprso. Podnikateľ je dusený štátom. Mafia odišla, nastúpil štát. Tvrdý a nekompromisný. Rúbajúci pokuty, vykonávajúci kontroly, pridávajúci čoraz viac zákonov a záťaže samostatne zarábajúcim osobám. Chýba rovnováha, pretože príbehov o tom, ako štát po podvode, ale nevyplatení faktúr subjektu, mlčí a nevie človeku pomôcť, je veľa. Takže prevažuje nekompromisná natiahnutá dlaň, no nechrániaca, ani nevytvárajúca čo najvhodnejšie prostredie na podnikanie.
Prišiel som do kontaktu s ľuďmi, ktorí nadávali a budú večne nadávať na zamestnávateľov. No živnosť si nikdy nezaložili. Ak áno, po chvíľke to vzdali a to sa ľakali len odvodov, neprišli do styku s ďalšími desiatkami „vychytáviek“ štátu. Vďaka tomu, že podnikám už viac ako desaťročie (možno aj dve, neviem :-)), vnímam bulvárny článok o mesačnom plate 140 eur a otrokárstve v Dubaji s neutralitou. Rovnako, ako keď by som čítal, že iný človek v tom istom meste zarába 50 tisíc dolárov mesačne. Našiel cestu, riskoval, mal odvahu, je pri ňom šťastie, tak nech má. Rovnaká neutralita.
Zložitejšia je druhá otázka, keď už som otvoril tému Dubaja. Napísal mi kamarát Matej Kotál a to vecne a pekne k veci. Nesmierne mu za jeho status ďakujem. Citujem: „Šejkovia aj z tejto arabskej krajiny napriklad podporuju (financne a logisticky) sunitsky terorizmus a sirenie radiklanej wahabistickej ideologie, nielen v Syrii ci Libyi, ale aj v Europe. No a aby toho nebolo dost, tak spolocne so Saudmi sposobuju vojenskou intervenciou a blokadou v susednom Jemene, ktory je tym najchudobnejsim statom Blizkeho Vychodu, najvacsiu humanitarnu katastrofu novodobych dejin (vsetko len preto, aby tam nestratili svoj sunitsky vplyv). Takze Palko, povedz mi, ako sa ma clovek, na mojom mieste napriklad, uspokojit s tym, ze tito sejkovia vystavali prepychove mesto, aby sa zapacili a priblizili Zapadu? A ako by sa asi citili ti Jemencania ci Syrcania pri citani tohto blahorecenia na adresu Dubaja a emiratov? Myslis, ze by zdielali tvoj idealisticky pohlad na to aky uzasni a schopni ludia vytvorili (popravde, oni to zaplatili) novu Mekku komercie a turizmu?“
Toto už je záležitosť veľkej politiky. Keď som sa však na to pozrel globálne, nemohol by človek, ktorý by nechcel podporovať zlo, cestovať nikam. Ani do Ameriky, ani do Egypta, pretože je len pár svetových vlád, ktoré sa snažia správať korektne voči susedom, ako aj svojim občanom. Brané do krajnosti, musel by som odísť dokonca aj zo Slovenska, aby som svojimi daňami nepodporoval mašinériu ega našich politikov, ktorí myslia hlavne na seba, rody, obrovských investorov a vracanie im „požičaného“ na kampane, či prehnané vyzdvihovanie národa nad iné národy.
Čo teda? Nikam necestovať, lebo podporím vlastne celok, ktorý brojí proti inému celku? Ťažko asi nájdem niečo neutrálne, tu má zo starého sveta každý s niekým nevyrovnané účty… Alebo ísť na dovolenku a mlčať? Tváriť sa, že neviem? Vždy sa snažím napísať aj druhú stranu mince. Kto číta moje cestopisy, vie, že nezatváram pred neduhmi oči. Etiópčanom žijúcim na Slovensku sa môj záver etiópskeho cestopisu veru nepáčil… Za cestopis z Indonézie ma však indonézsky veľvyslanec pôsobiaci na Slovensku pozval na večeru. Milé. Dosť vychvaľovania, nech mi nerastie ego.
Vždy sa snažím vidieť hlavne to pozitívne. A schytávam za to neraz po hube. Ale ja necítim písať statusy, blogy, či nebodaj knihy o zle, vyzdvihovať nefungujúce, zámerne odpovedať iba negatívne, byť frfľoš, hundroš… Takých je veľa a ja nie som s nimi na rovnakej vlne. Áno, som vďačný Matejkovi za jeho slová, rovnako ako pánovi, ktorí ma pred rokom dostal do obrazu vonkajšej politiky Egypta a ich škodenia Koptom. Lenže potom by som nemohol nielen cestovať, ale vstúpiť ani len do jedného obchodu, lebo kúpou dobošky podporím akúsi nadnárodnú spoločnosť, ktorá vyháňa kvôli rope černochov z ich domcov.
Milujem cestovanie a každý na svojej ceste aj tak stretne to, čo je v jeho vnútri. Takže nečudo, že ja som na „chlapskej jazde“ s mojim synkom Samom objavil more, piesok, mušle, slnko, čistý morský vzduch, občerstvujúco chladné more. Tešilo nás tvorenie z piesku, kopanie lopty pri mori, učenie sa plávania v bazénu, tešenia sa z perfektnej kuchyne. Nakupovanie, preberanie sa zlatom, alebo objavovanie civilizačnej modernej džungle Dubaja, nás nadobro minulo. Ale aj keby mal niekto tieto záujmy, nebudem to haniť. On je on a ja som ja.
Vďaka za váš názor napísaný korektne a s úctou voči všetkému živému. Paľko von Rád svet objavujko
Prednášky 2018 (vstupenky tu: Predpredaj.sk alebo Ticket-Art)
31. 01., Trnava, Kino Hviezda
01. 02., Trenčín, Kino Hviezda
13. 02., Topoľčany, Kinosála
14. 02., Dolný Kubín, DK
21. 02., Spišská Nová Ves, Kino Mier
28. 02., Sereď, DK
