Vyšiel som pred bránu hospitálu. Bol som konečne vonku z tej pevnosti strachu a ľudských obáv. Spomenul som si, ako som sa pri tej rieke modlil, aby som sa doň dostal a teraz som z neho paradoxne – stále nevyliečený – šťastne prchal. Odhodil som tie okovy, ktoré len tak zarinčali. Rómovia sa hneď zbehli a už ich aj vliekli do zberne. Ja som sa usmial na slniečko a chvíľku sa do neho škeril so zažmúrenými očami. Bol som zamilovaný a všetko ma míňalo. Aj môj zdravotný stav, aj čo si o mne myslí celá tá namyslená lekárska háveď, ktorá sa dá svojou pýchou porovnať jedine s právnikmi a advokátmi. Potom bolo dlho-dlho nič, nasledovali policajti, potom ešte väčšie dlho-dlho nič a až potom prichádzal plebs, teda obyčajní smrteľníci, ktorí by asi mali žiť pod zemou, pretože nemajú právo dýchať ten istý vzduch ako oni – spoločenská elita a zhmotnenie Nietzscheho nadčloveka.
Mislane mi zapĺňala celé moje vnútro pokojom a teplom. Vybral som mobil a napísal jej správu: „Dnes ma pustili. Nevybehneme večer niekam na vínko? X.“ Bola po „ťažkej“ nočnej, ale dúfal som, že si večer nájde čas. Kým som prišiel na zastávku autobusu, prišla od nej odpoveď: „Prepáč, ale dnes mám už iný plán. M.“
V tom okamihu tajomná ruka kladivom rozbila slnečný kotúč na oblohe. Tá istá ruka zrazu chýbajúci zdroj tepla a pozitívnej energie šikovne nahradila oškúlenou stolnou lampou, nech ľudia moc nefrflú. Tá správa ma zronila. Emo postavičky boli v porovnaní so mnou trápni imidžáci. Mohol som im za drahé love dávať lekcie, čo je to pravé temno na duši. Mnohí z nich pochádzali z bohatých rodín, mohli by si tie moje školenia o tom, ako si umelo privodiť stav skľučujúcej depresie, ľavou zadnou dovoliť.
Došuchtal som sa na zástavku a sadol si na briežok vedľa nej. Prišiel mi autobus, ale nenastúpil som. O desať minút prišiel druhý, ale so mnou to nepohlo. Nechcelo sa mi nikam. Chcel som pri tej zástavke vykopať jamu. Aspoň päť metrov hlbokú. Zakopať sa do nej, nech ma už ľudia nevidia, nech zmiznem z povrchu zemského a zostane po mne len fotka a rám. Nech odľahne Krivému a všetkým, ktorým svojimi rečami a svojím blbým ksichtom škodím. A tých pár ľudí, ktorým som sympatický, to už hádam nejako prežije. Aj tak sú to iba blázni ako ja, ktorí sem nepatria. S mojou stratou sa rýchlo vyrovnajú, vnímajú život správne a len tak ich niečo nezlomí. Vynárajú a opäť sa strácajú vo vlnách života. Niektorí skončia na tabletkách, drogách, v ústavoch alebo jednoducho zmiznú v práčke sveta. Ale ostatní podobne ranení vedia, že sa majú dobre a že sa o nich nemusia strachovať. Takí je kolobeh nás postavičiek, ktoré nechceme podpísať a prijať ošúchané pravidlá tohto sveta.
– Nemáš cígo?
Vo výške očí stála nejaká suknička. Nezdvihol som oči, ale zo slušnosti som odpovedal:
– Nefajčím… ale teraz by som si jednu dal.
Suknička bez slov odišla. Napľul som si do dlaní, že sa chytím lopaty a začnem si kopať ten vyslobodzujúci hrob, ale tá priehrada sa zrazu prevalila: „Neľúbi ma! Nechce ma! Nepáčim sa jej! Milovala sa so mnou len z roztopaše! Bol som len ďalším korálikom na jej tvoriacom sa sexuálnom náhrdelníku! A určite som ju v posteli sklamal! Tú pochvalu povedala len zo slušnosti! Nemiluje ma! Som zatratený a odsúdený! Som chorý a zomriem, pretože keď ma Mislane nechce, nikto mi už nepomôže! Som hlúpy a chýba mi pokora, veď sa správam ako puberťák! Zomriem, lebo som hrdý a pyšný a ešte aj odborníkov, ktorí mi možno mohli pomôcť, som poslal do faka! NEĽÚBI MA!!!“
Keď ste na dne, temná časť rozumu vie toho v neuveriteľne krátkom čase vyprodukovať strašne veľa .
– Tu máš, – povedala suknička a podala mi horiacu cigaretu, – vysomrovala som jednu aj pre teba.
– Dík, – povedal som a kukol na horný zvyšok pokračujúci nad sukničkou. Spodok bol okej a nakoniec aj vrch. Môj tip znel: medzi sedemnásť až dvadsať.
– Ideš zomrieť? – prisadla si suknička.
– To na mne až tak vidno? – vyslovil som tónom umierajúceho.
– Vidno? Veď ty tým smútkom vyháňaš ľudí zo zastávky! Sadajú bezhlavo do prvého autobusu, ktorý príde, a je im úplne jedno kam ide, len nech už sú čo najďalej od toho beznádejne smutného mladého chalana, ktorý je odhodlaný spáchať špinavým drievkom od nanuku nájdeným na zemi harakiri, – povedala.
– Prosím ťa, podaj mi ho, – ukázal som na prvý použitý držiak nanuku vo výslužbe váľajúci sa na asfalte, čo skrížil dráhu mojim očiam.
– Hehe… čo takého sa ti stalo? – spýtala sa ma suknička.
Osvetlil som jej moje útrapy. Začal som obličkou a skončil esemeskou od Mislane.
– Daj mi tvoj mobil, napíšem jej v tvojom mene. Ty vôbec nerozumieš ženskému srdcu.
– Čo jej chceš napísať? Mala by si pochopiť, že mi na nej veľmi záleží…, – koktal som.
– Neboj sa, nič perverzné. Len mi sľúb, že si to prečítaš až doma, – povedala.
Podal som jej mobil. Ťukala rýchlo ako nadržaný ďateľ, ktorý chce mať šichtu za sebou a už sa vidí, ako sedí v kasíne a hádže do výherného orieškového automatu jeden lupienok zo smrekovej šušky za druhým.
– Dáš si pivo, – spýtala sa ma suknička, keď poslala správu z Titanicu na šíry oceán, že loď sa potápa.
– A máš love? Ja som čistý…, – priznal som farbu.
– Mám dosť peňazí, nemaj strach, – odvetila a odtancovala k trafike, nachádzajúcej sa pár metrov od nás.
Kým sa vrátila, prišla mi správa od Mislane: „Neboj sa, chrobáčik, myslím na teba a ozvem sa hneď, ako budem môcť. Papa, posielam kissku, M.“ Nejaká ruka zmietla nočnú lampu z oblohy a šupla tam vysmiate slniečko. Ľudia prestali bežať do autobusov a aj lopata sa bez sklamania vrátila poslušne do záhradného domčeka. Temná voda sa naliala späť do priehrady a v ruke mi pristál fľaškový Plzeň. Ak by som do toho zarátal aj noc, tak to bol zatiaľ jednoznačne najkrajší deň v mojom živote.
– Si čarodejka a nezabudnem ti to dovtedy, kým dopijem toto pivo, – usmial som sa na ňu. – A čo sa tu vlastne motkáš? Čo nejdeš domov?
– Nechce sa mi ísť domov. Mama je out a bracháč je v puberte. Čistý priestrel, – odvetila mi.
– Čo apo? – vyzvedal som.
– Nežijeme s otcom. A to je dosť ťažký prúser. Mama má milenca, ktorý je vo vláde. A ten nás už päť rokov podporuje. Do školy a späť ma vozia taxíky. Máme všetko, na čo si len pomyslíme. Chodím na tanečnú, bráško na futbal. Ale okolie o mne poza chrbát rozpráva, že som dcéra bohatej kurvičky. Teda až na pár dobrých kámošov a kámošiek, – povedala.
– Hlavne, že somruješ cígy, hehe.
– Hľadala som zámienku, bol si skutočne smutný, – priznala sa suknička.
– Manželka toho tvojho náhradného fotríka nič nevetrí? – začínal som analýzu.
– Ale áno, minule objavila nejaké esemesky. A tak bola mamina na pár týždňov stopnutá. Bola z toho úplne mimo. A práve vtedy sme sa konečne po prvýkrát rozprávali ako žena so ženou. Teraz je už zasa s milencom všetko zlé zažehlené a tak sme s bratom opäť odstavení na druhej koľaji. Lenže mama si neuvedomuje, že peniaze pre mňa nie sú všetko.
– Máš ju rada? – páčil som ďalej.
– Áno, ale stále častejšie sa prichytím, že začínam byť na ňu alergická, lebo si uvedomujem, aká je zaslepená. Lenže ona si odo mňa nenechá poradiť, – odvetila suknička.
– A chlapík sa nechce rozviesť, čo? Päť rokov, to už je slušný masaker…, – povedal som.
– Nemôže. Je totálne zalovený a musel by dať tej svojej fúrii polovičku majetku. A ešte by mu to narobilo trmu-vrmu v robote. V politike je to všetko špina a kal, – odvetila mi.
Suknička sa zdvihla pre ďalšie kolo. Tentoraz prišli aj celé cigarety. Deň som považoval už teraz za vydarený, aj keby ma večer prešiel parný valec.
– Ako sa vlastne voláš suknička?
– Hehe, vraj suknička… Ja som Lili a ty? – zasmiala sa.
– Volaj ma Xiastro. Áno, áno, ja viem, mám úplne choré meno. Rodičia čítali nejaký idiotský román a tak sme sa začali v rodine volať podľa hrdinov z neho, – snažil som sa ušetriť jednu jej otázku.
Zrazu sa na zastávke zjavil doktor Krivý. Náhodne otočil hlavu smerom k nášmu briežku. Držal som v ruke staré, nedopité pivo, nové som si držal medzi nohami a z úst som práve vyfúkol dym z cigarety. Vedľa mňa sedela emo-punkovo oblečená Suknička. Viac informácií nepotreboval na to, aby neveriacky pokrútil hlavou a otočil sa.
„Tak tretí zásek. Kde ho ešte dnes stretnem? Otvorím doma chladničku a vykukne z nej na mňa doktor Krivý? Rozkrojím večer rožtek a bude tam jeho idiotský fejs? Vytriem si riť a v mise bude Krivý? Ak ma ešte raz privezú do tejto nemocnice, môžu ma rovno odlifrovať na ARO. Tento človek kvôli mne nezdvihne ani len jeden prst, aj keby mu môj otec uniesol krokodíla a vydieral ho tým,“ riešil som v duchu.
– Čo sa ti stalo? – spozornela Suknička.
– Ále, to je ten doktor, s ktorým som sa dnes chytil, – odvetil som jej.
– Ser na neho, vyzerá nejako divne. Mám ísť za ním, či si dá s nami pivo, hehe? – skúšala ma.
– Radšej nie. Bol by schopný ubiť ma tou kabelou plnou kostí pre svojho krokodíla.
– Okej, kašlem na neho. Páči sa mi tvoje meno, mám rada netradičné veci, – vrátila sa Suknička k predošlej téme.
– Áno a aké? – nedalo mi.
– Neviem, či ti tu mám vešať na nos moje starosti…, – zneistela.
– Tak ja som ti mohol povedať všetko a to som ani nevedel, ako sa voláš…, – protestoval som.
– Spravila som včera dosť veľkú blbinu, – povedala Suknička.
– Ja dnes ráno, ty včera… tak to tu chodí…, – povedal som a potiahol si slobodne z cigarety.
– Trošku sme oslavovali a pili… dala som to naraz s dvomi chalanmi, – vyšlo z nej po odmlke.
– Čo je na tom? To sa dá s troškou fantázie povedať aj o mne dnes v noci.
– Lenže jeden z tých chalanov bol môj bratranec, – povedala Suknička. Tááák a bolo to von.
– Má to určite svoj súvis. Celé detstvo ste sa spolu hrávali, nosil ťa celý ten čas v hlave. Bratanci sú po starých otcoch najviac nadržaní úchyláci. Nemotal sa počas letných prázdnin stále okolo teba? – sondoval som.
– Keď tak nad tým rozmýšľam, tak máš trošku aj pravdu. Vždy sa tak nejako čudne na mňa pozeral… hmhm, ale teraz je to už jedno. Cítim sa dosť divne. Celé sa to nejako pokazilo. Som v rozpakoch. Neviem, ako sa budem pred ním správať, keď sa stretneme, – povedala.
– Porozprávaj sa s ním o tom a máš to z krku. Povedz, že to bolo ok, ale nechceš v tom v žiadnom prípade pokračovať. A samozrejme, nech to nešíri ďalej. A máš to vybavené. Takto to budeš nosiť v hlave a energia ti bude fučať cez dieru zbytočne von z tela, – snažil som sa jej poradiť.
– Máš pravdu, napíšem mu mail. Aj tak mu poriadne nestál, hehe, – zasmiala sa.
A tak sme tam sedeli, pili, fajčili a kvákali až do zotmenia. Sukničke každú hodinu volala mama, či už je doma a ona jej vždy odvetila, že ešte nie, ale že už ide. Na piatykrát pre ňu poslala taxík a tak som sa s ňou zviezol. Pri rozlúčke mi chcela dať francuzáka, ale slušne som ju odmietol. Moje srdiečko patrilo Mislane a odmietalo robiť všetky nefér veci.
Kľúč od bytu som nemal a tak som zobudil mamu. Dosť nechápala, keď som sa jej od vchodových zvoncov ozval pripitým hlasom, že už ma prepustili. Nechcelo sa mi jej všetko vysvetľovať, nechal som to na druhý deň. Chladničku som radšej neotváral, aj keď v bruchu som mal kráter. Predstavoval som si, ako naberačkou trčiacou z hrnca plného fazuľovej polievky, rozmazávam tvár doktora Krivého po interiéri kuchyne na kašu. Veď kto iný by na mňa z tej chladničky vykukol?
Keď som padol do postele, prečítal som si, čo napísala Suknička Mislane. Bolo to také jednoduché a ja som na to neprišiel sám! A keby ma to aj napadlo, určite by som nenašiel odvahu vyťukať to a poslať. Keby som nestretol Sukničku, bola by nado mnou už dvojmetrová halda zeminy a spoločnosť by bola odľahčená o jedného donekonečna rebelujúceho chalana. Bol som skutočne neaktívnym babrákom. Stálo tam pár obyčajných slovíčok: „Mislane, milujem ťa a mám strach, že keď ťa už nikdy neuvidím, budem musieť zbaliť tvoju sestru alebo mamu, aby mi ťa aspoň trošku pripomínali…“
Odvtedy som všetkým navôkol mňa radil, že ak niečo v sebe cítia, nech to bez zbytočných vnútorných otázok aj neodkladne vykonajú. Srdce pozná cestu. Len mi sami mu podkopávame nohy a zakazujeme spievať.
Hirax
