Ľudia prastarého sveta ešte nedospeli, nevedeli dodržiavať dohody. Preto musel vzniknúť Matrix, ktorý stanovil, že ak má štát fungovať, musí mať zákony, ktoré budú strážiť policajti, ťažkoodenci a sudcovia. Sme opice, iba všetko kopírujeme, takže svoj osobný zákonník má aj každý človek. Všetko, čo nám „starší a múdrejší“ odporučili alebo sme zo svojho okolia odpozorovali a vnútorným azimutom odobrili ako blízke a sympatické, považujeme za absolútnu pravdu. Z týchto súradníc vychádzajú všetky naše názory. Škoda, že veľakrát nie sú v súlade s našou prirodzenosťou.
Vytvárame okolo seba idylickú bublinu, ktorú potom predvádzame iným. Robíme to s jasným zámerom: aby sme sa zapáčili. Žiaľ, tejto dokonalej predstave v skutočnosti nezodpovedáme. Nik nás neupozornil, že vďaka fyzickému telu sme nedokonalí, preto by sme na celom svete márne hľadali čo i len jediného človiečika, ktorý by nami vystavaným sitom pravidiel prešiel, nieto ešte my samotní. Sme na seba takí prísni, že logicky začneme po čase odmietať samých seba. Vinou obrazu dokonalosti, ktorého sa kŕčovito držíme vo svojich utkvelých predstavách, postupne odvrhujeme to svoje pravé orechové, svoju prirodzenosť, ľudské, božské.
Náš vnútorný sudca, ktorému sme sami navliekli talár, vyhodnocuje naše správanie podľa toho, čo sme si zapísali do zákonníka. Posudzuje všetko, čo vykonáme, cítime, hovoríme, čo si myslíme. Len čo urobíme niečo, čo je v rozpore s naším zákonníkom, sudca nás odsúdi, brnkne katovi a ten nás nekompromisne potrestá.
Časť mysle sa stáva obeťou a prijíma rozsudok. Sudca vynáša trest, kat ho vykonáva, obeť sa súdu podvoľuje, prichádza utrpenie. Obeť sa však zvykne donekonečna stavať pred nespravodlivosťou na zadné, lebo si už dávno všimla, že môže konať hocičo, aby sa sudcovi i katovi zapáčila, no nikdy to pre nich nebude dostatočne dobré.
Sudca, kat, obeť aj náš zákonník sú parazitom, ktorý pojedá ľudskú myseľ. Bol stvorený Matrixom, systémom moderného sveta, ktorý nás v tichosti klame a ovláda. Tento hrozivý parazit sa živí našou emočnou a duševnou energiou. Môžete ho taktiež nazvať programom, ktorý sníva prostredníctvom našej mysle a žije cez naše telo. Takmer všetci civilizovaní ľudia sú chorí, pretože majú v sebe parazita. Narodili sa zo strachu a z utrpenia predošlých generácií. Ľudia sú totiž domestikovaní tým istým spôsobom ako domáce zvieratá prostredníctvom systému „odmena a trest“. Preberajú informácie z vonkajšieho sna spoločnosti a podľa toho, čo im vyhovuje, to aj aplikujú do vlastného vnútorného sna. Na základe tohto procesu si vytvárajú už spomínaný rebríček hodnôt, ktorým sa neúnavne bičujú.
Samozrejme, podľa tejto osobnej predstavy o dokonalosti posudzujeme taktiež všetkých ostatných ľudí. Šermujeme sa svetmi, pravdami, náboženstvami a hádame sa, ktorý je pravý boh, kto z nás má zvrchované právo, patent na absolútnu dokonalosť. Ak však chceme vystúpiť zo spoločenského Matrixu, je načase skoncovať so sudcom, s katom, obeťou, parazitom aj programom. Prestať očakávať, že nás začnú druhí chápať. Ako by nám mohli rozumieť, veď oni veria svojmu zákonníku! Životné krédo amerického herca Anthony Hopkinsa je: „Nezaujíma ma, čo si o mne myslia a hovoria druhí. Som kto som, a robím, čo robím. Nečakám od nikoho nič, ale akceptujem všetko. A to robí môj život omnoho jednoduchším.“
Hocijako si budete s niekým rozumieť, po dlhšom čase aj tak zistíte, že v mnohých bodoch sa váš pohľad na svet líši. Je to samozrejmé, veď každý z nás vyrastal v iných podmienkach, každý prežil iné detstvo, zastihlo ho množstvo odlišných životných situácií, udalostí, križovatiek. Všetko toto na nás zanechalo svoje stopy, ktoré formovali naše osobné zákonníky. Podľa tejto logiky teda prestaňte takisto očakávať, že druhí budú odpovedať našim predstavám. Naučme sa nič si nebrať osobne, pretože názory ostatných sú odrazom ich osobného pohľadu na svet. Najkrajšie to snáď povedal Voltaire: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale dám aj život za to, aby si to mohol vysloviť.“
Počítajte s tým, že všetci navôkol berú taktiež všetko osobne. Veď seba i ostatných posudzujú podľa svojho programu. Ale vy sa už nemusíte ospravedlňovať. Viete totiž, že pokiaľ nezmenia svoj sen, aj tak neuveria tomu, čo hovoríte. Prestaňte sa teda očisťovať, brániť, argumentovať, ale prijmite ich. Veď sú len dve možnosti: buď ich začnete milovať takých, akí sú, alebo cez rozčuľovanie a chorobu odídete. A to by bola hlúposť. Narodili ste sa sem predsa preto, aby ste žili plnohodnotný a šťastný život.
Buďte šťastní, Hirax
