Z pojmu „elektronický podací hárok“ sa mi už vyhadzuje koprivka (super čechizmus, však?). Ako vojdem na poštu, do minúty som minimálne dvomi tetami upozornený, nech prejdem na elektronický hárok. Prísny veľký prst mi direktívne hrozí, že ak naň okamžite neprejdem, dá ma pošta verejne zbičovať. Vrátim sa na firmu, otvorím mailovú poštu – spam ohľadom elektronického podacieho hárka. Otvorím fyzickú poštu – leták z pošty. O čom je, to už tuší aj mentálko. Zvoní mi telefón – Slovenská pošta, vraj či som dostal mail. Hej, dostal, ale v rámci zachovania duševného zdravia som ho rýchlosťou blesku bez prečítania zmazal, nech sa mi nevyhodí vyrážka na oku. Včera sa vrátil môj človek z martinskej severskej pošty a smutne mi vraví: – Pali, ja už tam nikdy nejdem. – Čo sa stalo? – pýtam sa dievčaťa a obzerám si ju, či jej na tvár nevytetovali nejaké body okolo prechodu na elektronický podací hárok. – Kričali na mňa.
– Čím sa vyhrážali, trestom smrti? – vyzvedám, či jej nabudúce postačí kaser.
– Vraj, že oni nemajú čas to všetko vypisovať, vraj ma budú obsluhovať hodinu, budem čakať, všetci za mnou budú čakať… Mala som jej sto chuti povedať, že si počkám, veď to mám zaplatené… Kričala na celú poštu tvoje meno, nech „odkážem pánovi Baričákovi, že má prejsť na elektronický hárok!“ A vieš čo je paradoxné? Kričala to tá, ktorá ma vôbec neodbavovala. Tá, ktorá bola pri mojom okienku, pokojne brala balíčky a ticho si robila.
Milá Slovenská pošta, nekrič na nás. Ani my nekričíme na teba. Nikdy sme nekričali a ani nebudeme. Máme ťa radi. Musíte ťa mať radi, lebo na listové dobierky máš monopol. Štátna mafia si s niekým tam hore od teba dala pacáka, tak držíme. Dostávaš od HIRAX Shopu mesačne 500 až 1000 Eur, živíme minimálne jednu tvoju tetu, tak sa snažme byť ľuďmi, aj keď svet uzrel elektronický podací hárok.
Áno, vyskúšali sme ho, ale keď som si vytlačil papier, ktorý má byť pre Ficových drábov oficiálnym dokladom, preľakol som sa. Takéto niečo si vie vyrobiť aj päťročný Ferko. Bez elektronickej pečiatky či podpisu, dátum podania som aj s lupou hľadal dve minúty, čiarový kód nepresvedčil ani účtovníčku. Ale najhoršie je, že v našom „baliacom kútiku“ ľudia nemajú počítač. Človek, ktorý balí, vypisuje všetko ručne, veď tak sme boli desaťročia naučení. Vami. Keď som si predstavil, že všetky vypísané balíčky sa v prepravke presunú k aktívnemu človeku, ktorý sa stará o aktualizáciu webového shopu a on zabije ďalší čas dokončovaním pošty, zavelil som logický rozsudok: až od 1. 1. 2013. Keď sa nebudú musieť vypisovať šeky, keď dostaneme zľavu, keď Slovenská pošta prestane kričať a začne sa na nás usmievať.
Potom nainštalujem aj počítač, potom budem sám svojich ľudí hnať do elektronického hárku. Lebo vtedy to bude pre mňa efektívne. Teraz to pre mňa ako podnikateľa efektívne nie je, lebo mi je lepšie zaplatiť pár minút navyše za čakanie môjho človeka na pošte, ako kupovať ďalší počítač, či brzdiť človeka, ktorý za ten čas prinesie pre firmu oveľa viac dukátov. Už rozumieš môjmu postoju, Slovenská pošta? Nebuď ako stará učiteľka za socializmu, ktorá už dávno z deciek prišla o nervy a bľačí na nich celá červená, nech si všetky kúpia kalkulačku a zabudnú na drevené počítadlo, lebo jej riaditeľka dostala na okresnej schôdzi od komunistických pohlavárov nakukané, že v Moskve už prišli na to, ako pokoríme západ.
S poštárkami na hlavnej martinskej pošte som sa okolo tohto prevratného moderného výmyslu nadebatoval dosť. Sú milé. Pochopili ma. Vravím im, „baby, už roky sa takto smejeme cez sklo, vydržali sme to spolu tak dlho a teraz chceme unáhliť tri mesiace?! Vydržte, nebuďte ako nafetované papagáje. Už ma z toho vášho nanúteného „Nechcete lós? Prvou triedou? Elektronický hárok! Nechcete lós?“ boli gebeňa. Aj poštová pani „ze Žiliny“, cez ktorú som si teraz vybavoval žiadosť o poštový úver, bola prevelice milá. Aj sme sa zasmiali do telefónu, aj nemalú finančnú istinu som sľúbil poslať pošte, tak pošlem. Všetci naokolo mi vravia, že žijem v slobodnej krajine, tak upusťte od nátlaku.
Od začiatku roka prejdem na elektronický hárok, neľakajte sa, je to dobrá vec, viem, ale dovtedy ma netlačte k múru. Dovtedy sa usmievajte, nekričte, vychytajte muchy v systéme. Možno raz budete mať svoju firmu a pochopíte to aj z druhej strany. Nepritakáte, keď vám bude niečo brať peniaze, ale hlavne si začnete vážiť zákazníka. Teraz sa to v žiadnom prípade nedeje, nedávate mi šancu na nádych, právo na rozhodnutie, lebo nadobúdam strach, že keď doma rozkrojím bochník chleba, vystrelí z neho pružinka s upozornením na prechod na elektronický podací hárok. Ste ako štrkáče, ktoré niekto žeravým kutáčom pichá do chvosta. Ja aj viem kto, viem aj prečo, rozumiem všetkému, tak sa snažte pochopiť aj vy mňa. Ďakujem. Tri necelé mesiace prejdú ako vodka. Potom hodím vrecia s poštou odzadu na rampu a ende. Už sa neuvidíme.
A to mi bude chýbať, Slovenská pošta. Lebo tie baby na hlavnej martinskej pošte mám rád… Vieš prečo? Lebo sa usmievajú a sú milé.
Buďte šťastní, Hirax
