Raz ma v Žiline zastavili policajti. Hodnú chvíľku sa za mojim autom plížili ako varany za uhryznutým byvolom. Čakal som, že je otázkou času, kedy vyskáču z auta, hodia na mňa sieť a budú do mňa s penou kopať. Zastavili ma, stiahol som okienko. „Pán vodič, prosím vás, zapnite si svetlá. Mysleli sme, že vám to dôjde, ale akosi nič. Prajem vám pekný deň.“ Nebolo vo mne jedinej bunky, ktorá by nebola prekvapená. Vykoktal som zlátaninu slov, ktoré mali byť poďakovaním. Odvtedy myslím na zapínanie svetiel úplne ináč. Dokonca počas jazdy slepo kde-tu ochytám prepínač, či je v správnej polohe. Vychovali ma tým najkrajším spôsobom. Na Slovensku sa mi to žiaľ stalo iba dvakrát. Ostatok desiatok príhod s policajtmi patrí do šuplíka: Daj peniaze!!!
Bolo to asi deň po novom, zbíjačskom zákone – zaplať alebo vodičák! Vracal som sa večer o desiatej z futbalu. Nepoznám Martinčana, ktorý by neoznačil stopku (pre pravý jazdný pruh) pri martinskej ekonomickej škole za prebytočnú a ja sa k nim pridávam. Križovatka je obrovská, prehľadná, vodičovi stačí jeden pohľad a vie ktorá bije, aby nezavinil nehodu. Nikde ani živáčika, len z ľavej strany som mal auto, ktoré išlo povedľa mňa rovno. Poznáte to – aj sused to vidí, môžem ísť a ak som dobre nevidel, zválcuje najprv jeho, lebo z ľavej strany ma chráni. Spomalil som na osmičku a pomaličky odbočil doprava. Ani nie po tristo metroch maják. Z auta vyskákali traja policajti akoby som mal v kufri mladého Kováča, štvrtý zostal strážiť plyn. Boli neuveriteľne pokorní, niečo v zmysle „my sa to nemôžeme, to štát uzákonil takéto predpisy, my sme nič, obyčajné mravce, ktoré si to musia odpykať.“ Snažili sa mi vysvetľovať nový hitler-zákon. Porušil som zákon, ani som nemukol, nevolal som ani kamarátovi, šéfovi martinskej dopravy. Drábi šli za mnou až domov, lebo som pri sebe nemal toľko peňazí. Doniesol som im 60 ečiek a poprial im peknú službu. Ako som však kráčal do schodov, cítil som v sebe, že niečo tu nie je v poriadku. Hocičo mi môže pán minister kecať z TV, realita je iná. Proste tí policajti tam zákerne číhali v tme a skrytí čakali na podobné situácie. Veď to poznáte – koniec diaľnice, radar dvadsať metrov za tabuľou s osemdesiatkou. Len som akosi v sebe nenašiel silu aspoň im to povedať. Zostal len trpký pocit, že tomuto systému neverím…
Mám kamaráta policajta. Po štvrtej tekile mi všeličo objasní: „Stojím si ti medzi Príbovcami a Benicami za zastávkou a sypem ľuďom pokuty. Dvadsať, tridsať, pekná žena – desať eur, proste pohodička. Zrazu ti mi zavolala bývalá žena. Ty, tak ti ma vytočila, no do zúrivosti. A už to šlo – sto eur, stodvadsať eur… nekompromisne!“ Objednal som piatu tekilu. Príhodu, ako mi dali papuču s pokutou za to, že som stal tromi centimetrami pneumatiky pred vlastným barákom na tráve som nevyslovil. Vraj volala nejaká babka. Asi jej umrel škrečok…
Precestoval som toho veľa. Všade vo svete sa ma snažili policajti vychovávať. To nebol boj: policajt-vodič. To bola hanba. Moja. Keď som niečo porušil, dostal som to povedané takou milou formou, že by som sa najradšej vopchal do myšacej diery. A samozrejme, už som to nikdy nespravil – lebo som nechcel zažiť ten trápny pocit. Napríklad na Novom Zélande sme si to valili rovnou cestou, kde nebolo nikoho. V tejto krajine platí (kvôli jej kráse) mimo obce zákaz zastavenia. Zrazu sa zjavila roklina, nad ňou mesiac veľký ako svet, no hneď som šoférujúcu kamarátku prosil: „Zastaň, toto si musíme odfotiť. Sme v správnu chvíľu na správnom mieste.“ Tak som cvakal, že som si ani nevšimol maják. Tu priateľskú a milo vysvetľujúcu tvár príslušníka prajem zažiť všetkým slovenským vodičom, policajtom, psychológom aj ministrom. O pokute ani slovo, iba priateľské vety o bezpečnosti atď. Bol som v šoku, kamarátka žijúca už 12 rokov v Anglicku nie. Vraj bežná vec. Možno pre ňu a ľudí bývajúcich v krajinách, kde sú vykonávatelia moci a zákona ľudskí, a zároveň aj dobrí psychológovia.
Včera som išiel zobrať priateľku z práce a úplne zamyslený som prešiel stopkou (tentoraz naozaj na dôležitou mieste, našťastie bolo po deviatej večer, áut nebolo), no proste ani neviem ako. Neviem, či sa vám to už stalo. Priestupok nespravíte naschvál, dokonca si to niekedy ani neuvedomíte, alebo až po minútach vám dôjde, čo sa stalo. Samozrejme, keď mi už život dáva znamenia, nesmeli tam chýbať policajti. Takže opäť maják a 60 eur. Ja viem, čo mi na to viacerí napíšete – spravil si priestupok, tak plať, čo sa tu vyplakávaš. Ale ja chcem napísať, že som človek. Omylný, obyčajný človek, ktorý robí prešľapy. Nie vedomé, ale ľudské. Lenže tento štát na nič takéto nemyslí. S vypätím síl plní štátnu pokladnicu, aby uživil celý ťarbavý a predražený systém. A vo mne zostal trpký pocit vyfackanej duše, ktorá celou bytosťou kričala, že jej bolo ukrivdené, že na niečo sa tu zabudlo, že predsa nie sme roboti, že sme z mäsa a kostí, že policajné autá vidím bežne stávať na zákaze parkovania a nerozbíjam im kvôli tomu okno, ani nevolám do Markízy, nechcem vojnu, chcem mier, že to predsa nie je cesta mať dopredu stanovené čísla, koľko vyberieme od ľudí bez uniforiem na pokutách, že predsa nechceme žiť v policajnom štáte, že musí existovať nejaká výseč pochopenia, vnímania, ľudskosti, veď sme v prvom rade predsa ĽUDIA a chceme žiť v ľudskom štáte, cítiť aj v policajtovi spoluobčana a nie nepriateľa, ktorí v rovnošate nepozná city!
Včera ma nevychovali, naopak. Neverím im. Ani policajtom, ani ministrovi, ani politikom, ani tomuto štátu. Nie sme na jednej lodi. Obyčajní ľudia sú v maličkých bárkach a silní na nich mieria húfnicami z flotily. Načahujú ruky s prepoteným odznakom nech platíme, lebo im vraj dochádza palivo. Niekde sa stala chyba…
Buďte šťastní, Hirax
