V nedeľu sa nám ako rodine dostalo cti byť na omši prvého svätého prijímania na Orave. Prišli sme aj s detičkami skôr, kedy babky v čiernom dusili atmosféru vetami o „neuvrhnutí do pekelných ohňov“. Žiaľ, doslovne.
Sárka i Samko ustrnuli, ich tváre opanoval smútok a prekvapenie zmiešané so zdesením. Ľudia oblečení v čiernom, pekelná síra cez slová vo vzduchu… Jedine, kto tam svietil, bol Ježiš a deti čakajúce na svoju veľkú chvíľu oblečené v bielom. Kým som sledoval tých anjelov čakajúcich, že ich už konečne pustia k oltáru a celú loď očistia, snažil som sa dostať po vnímania našich maličkých detičiek. Došlo mi, že to TEMNO v kostoloch robia ľudia, nik iný…
Ja viem, že dieťa sa dá „naučiť“, aby vydržalo aj dvojhodinovú omšu, ale toto ja na našich deťoch odmietam robiť. Ako sme s deťmi opúšťali chrám (ony tam jednoducho nechceli byť), z reproduktora na celú dedinu znel farárov spev, „nech sa Boh zmiluje.“. Aj tu ma napadlo, že sú tie slová vystavané divne. Láska, teda môj otec, Boh, ma miluje celým srdcom. Vždy mu budem ďakovať a prosiť ho o pomoc, ale neverím, že odo mňa ako milujúci žiada, aby som ho prosil o zmilovanie. Je to, akoby som vyžadoval od Samka, či Sárky, aby ma niekedy prosili o zmilovanie. Ľudia, keď niekoho milujete, nikdy si nebudete priať, aby pred vami kľačal. Nikdy… Je to tak, temno robia ľudia.
Na prechádzke sme prišli na zastávku, kde čakali traja mladí ľudia. Jedno dievča, mohlo mať tak okolo 14 rokov, „pič.valo, ako včera všetko prej.b.lo.“ Dúfam, že myslelo iba peniaze. Nespýtal som sa, radšej som si so synčekom vychutnával padajúci dážď…
Neskôr, poobede na oslave, zasa poniektorí spadli od opilosti aj na zem. Šiel som teda so Samkom radšej von, kde prebiehal dedinský zápas vo futbale. Tam sa Samík zasa trhal nad výkrikmi nahnevaného mužského obecenstva, ktoré na rozhodcu bliakalo, „nech konečne otvorí oči, inak dostane na pi.u!“.
Inak nedeľa skončila pekne, tak ako každý týždeň. Boh bol veľmi vysoko nad nami a pritom tak blízko. A nikoho za nič nevinil, ani ľudí za to temno. Bez rozdielu všetkých miloval a od nikoho nič neočakával. Bol jednoducho Božský, bola to Láska.
Paľko von Smejko
