Bol som pozrieť mamu. Ležal som v obývačke na zemi ako malý Paľko a nahlas rozmýšľal, kde sa stráca ten čas, ktorý nám ušetrila horda elektroniky, ktorou sme sa obklopili. Moja starká vraj prala ťažko na potoku a také rodinné pranie jej zabralo aj celý deň. Vravela mi mama… Bila palicou do bielizne uloženej na drevenej pomôcke, plákala v dedinskej riečke. Jej pracím prachom bol popol a piesok, avivážou slnko a potok.
Generáciu po nej moja mama večer pred praním namočila špinavé prádlo do studenej vody (viď film Jak utopit doktora Mráčka). Vaňa bola obsadená, hneď sme vedeli, že ani na druhý deň sa nebude dať tak rýchlo okúpať, lebo sa bude prať. Mama vstala zavčas ráno a nahádzala špinavú bielizeň do obrovitej práčky značky Perobot (v mojich detských očiach to znelo kozmicky moderne!) v ktorej sa hodiny krútila veľká keramická vrtuľa a sadisticky zápasila s tkaninou. Dotrhanie bielizne viselo neustále vo vzduchu ako tvrdý otáznik nasmerovaný textilným podnikom, ktoré patrili nám všetkým.
Mama z tej tancujúcej ozruty potom prádlo povyberala a znova ho prehádzala do vane, kde ho plákala. Lenže tým kúpeľňové medzikontinentálne prelety vaňa-práčka neskončili – už vypratá bielizeň sa zasa strkala do práčky, ale tentoraz do rachotiacej odstredivky. Nikto mi ako malému chlapcovi nedokázal vysvetliť, že ten parostroj žmýka a nepokúša sa vzlietnuť. Našťastie, socialistické kúpelne boli vybavené gumeným linom, na ktorom by sa nešmykla ani najväčšia nešika.
Až potom sa vešalo. Nie, už bolo dávno po konci druhej svetovej vojny, keď mojej mame pranie zabralo minimálne pol dňa. Dnes to vďaka automatickým práčkam trvá dve hodiny aj so zavesením. Otvoríme dvierka, nahádžeme jeden deň nosené prádlo do super modernej práčky, pridáme chemikálie (ktoré stečú do žíl Matke Zeme, aby sme to po mesiacoch s úsmevom vypili), stlačíme gombík, dáme si kávu, postláčame ďalšie gombíky na inej ultra technike nech efektívne vyplníme vzácny čas a za chvíľku sa vrátime k zaveseniu. V porovnaní so starkou sme ušetrili deň. Ale kde sme ho dali? Viac vďaka tomu odpočívame, venujeme sa deťom, rodine či sebe? Čítame, vzdelávame sa?
Nie. Stále sa ženieme, pachtíme, naháňame, nestíhame, páchame vedomé samovraždy. Kde je ten získaný čas, keď len na praní sme ušetrili dva dni, pri celkovej vyspelosti inej techniky možno aj týždeň za mesiac… Mama mi odpovedala, že viac pracujeme. A ja som sa jej spýtal, kde miznú tie peniaze, ktoré zarobíme. Že mám dojem, že čím máme okolo seba väčší blahobyt, tým máme menej času, aby sme si ho vychutnali a v sebe väčšie prázdno.
Vstal som, poďakoval mame za jedlo, objal ju, pohladil po krížoch, ktoré ju po spomínaných praniach vždy tak boleli a odišiel zobrať priateľku z práce. Veď už sa aj pýtalo. Bola predsa nedeľa, deväť hodín večer.
Buďte šťastní, Hirax
