Sedel v mestskej šalátovni, oblečený v tmavom kabáte, ktorý dokonale ukrýval modrý gýčový rolák. Musel sa v ňom potiť ako Hitler na poslednom súde. Ani tesilky ho neradili medzi geriatrických štramákov – boli špinavé a posiate nevyprateľnými fľakmi. Z hustej brady a dlhých vlasov mu blčali čierne živé oči. Bežní ľudia by ho nazvali bezdomovcom, ale mne sa nezdal hneď od prvej chvíle.
Smrdelo mu z úst. Nepríjemne. To bolo prvé, čo som zaregistroval, keď som si k nemu prisadol. To druhé prevyšovalo všetko a šlo až do nebies – sršal z neho neuveriteľný pokoj. Mlčal a stále na mňa pozeral tými jeho čistými očami. A tak som prebral iniciatívu:
– Čo tu robíte? – spýtal som sa ho.
– Chodím sa sem rozprávať s ľuďmi. Ja som Jano Slezák, teší ma, – povedal a podal mi ruku.
– Volajte ma Paľo, – odvetil som mu a stisol dlaň. – Kde bývate?
– V Štiavničke. Bývam aj s bratom v kultúrnom dome, v kotolni. Sme údržbári i upratovači v jednom. Máme starostu dobráčiska, ani pre sociálne si nemusím chodiť na poštu. Dáva mi ho on.
– Prečo nebývate v rodičovskom dome? – zaujímalo ma.
– Narodili sme sa v lese. Piati bratia. Dvaja už zomreli. Drevenicu odkúpil horár a prestaval ju. Prišli sme o ňu. Ale ja nenadávam. Vyrástol som v lese a teraz mi aspoň nebýva zima, hehe, – zasmial sa.
– Čo teraz nie ste v kulturáku? – pýtal som sa ďalej.
– Nudím sa tam. Každé ráno sa zobudím a idem peši do mesta. Nie je to ďaleko, je to sedem kilometrov. Som tu celý deň.
– Pijete, čo?
– Nie, nepijem skoro vôbec. Bol som veľký športovec, hrával som futbal. Písavali o mne noviny. Strieľal som góly hlavou, v tom som bol kanonier. Raz som bežal na zápas dvanásť kilometrov, stihol som prísť na prestávku, tréner ma postavil na druhý polčas a ja som dal ešte aj gól. Hlavou, – svietili mu oči ako opitému tetrovovi. – Behával som aj Košický maratón.
Rozhovoril sa. S takou zanietenosťou som už dlho nepočul niekoho veršovať slovami. Žil v minulosti. Nemal jediného sna. Všetky svoje radosti mal starostlivo uložené a potriedené vo svojej pamäti. Tam mali svoje poličky s pekne vyhotovenými visačkami.
– Nemáte prečo žiť. Žijete z detstva, z minulosti.
– Ja som spokojný. Teším sa z ľudí, – odpovedal mi kľudne.
– Stanovte si nejaký cieľ. Napríklad, že ešte raz zabehnete maratón.
– Ja by som ho zabehol aj zajtra, mne to nerobí problém, – preháňal.
– Chodiť denne pätnásť kilometrov nie je ako bežať nepripravený maratón. Museli by ste začať trénovať, behávať. Veď máte už cez šesťdesiat, nie?
– Ja mám tesne po päťdesiatke, – oznámil mi hrdo.
– To tie vlasy a brada, – povedal som ospravedlňujúc.
– Začnem behávať, – vyšľahli z jeho očí znovu ohníky životnej radosti. – Ja tie Košice znova zabehnem, uvidíš, – presviedčal ma a ja som mu uveril.
– Si hladný? Ja áno. Chceš pivo? – skúšal som na neho trik.
– Ďakujem, niečo zjem.
– Pracuješ? – spýtal som sa ho, keď som doniesol šaláty.
– Občas niekomu narúbem drevo, plot natrem, latrínu vyčistím. Čo kto potrebuje, – vyslovil s detským strachom, akoby sa bál, že ho za tie vety sprdnem.
– Dávajú ti za to peniaze? – opýtal som sa.
– Nie. Zvyčajne mi dajú najesť, – usmial sa na mňa.
– Si človek, ktorý nezapadá do tejto doby. Nemáš v sebe silu hnať sa za mamonou a si už starý na to, aby ťa niekto normálne zamestnal. Naša spoločnosť nepočíta s niekým, kto sa narodil s nulovou zodpovednosťou i keď vie a chce pracovať. Jano, ľudia ťa zneužívajú. Pomocník k domu na pol dňa za tanier jedla, to je parádna cena, – rozmýšľal som cez vety.
– Ale veď ľuďom treba pomáhať, nie? – pozrel na mňa čistým pohľadom overujúc si, či už roky nekráča zlou cestou.
Stiahlo mi hrdlo. Pochopil som, kto oproti mne sedí. Ježiš Kristus dvadsiateho prvého storočia. Nik o ňom nevedel, iba ja. Kňazom, biskupom, veriacim, novinárom aj médiám chodil denne popod nos, no nevyzdvihovali ho, nerobili z neho svätca, nepísali o ňom, nerobili z neho vzor pre iných ľudí. Veď kto by sa motivoval otrhaným, nič nevlastniacim a iba pomáhajúcim mužom? Celé mesto i ľudia z dedín ho poznali, no iba ho využívali.
Jednoduchý a chudobný človek totiž nie je pre naše moderné a pestované mega egá príťažlivý. Celý svet do nás hučí, nech sa niečím staneme. Riaditeľmi, veliteľmi, vedúcimi, nech sme úspešní, bohatí, slávni, krásni, veselí, pekní, sebavedomí… Hneď od narodenia píšu po čistej detskej tabuli rodičia, učitelia, kňazi i spoločnosť kraviny, nech počas života bičuje ego do závratnej sily. A na čo to? Veď sme sa narodili ako bytosti! Nestačí to? Vždy sa nájde niekto úspešnejší, krajší, silnejší, mocnejší, tak načo sa stať obeťou tejto nikdy nekončiacej a zničujúcej hry?
„Pre Boha, syn boží, najpokornejší z najpokornejších, neženúci sa za ničím, nenadávajúci na pivničnú špinu v ktorej spáva, kálajúci drevo starým ľuďom i boháčom za porciu perkeltu, kráčajúci každý deň kilometre za teplým ľudským slovom a zasa kilometre naspäť za svojím bratom, aby nemal strach, že je na poriadku, nech sa nebojí… ÁNO, ĽUĎOM TREBA POMÁHAŤ, dobre hovoríš! A to som musel rozmýšľať tak dlho?! Ježiš, koľko je na svete takých ako ty, obyčajných, skromných, čistých, bezbranných, nežalujúcich a iba pomáhajúcich? Veru tak, tí najtichší sú tí najväčší. I mne si teraz pomohol, a ešte ako! Ani nevieš, čo si vo mne spustil. Ach, Jano Slezák, ďakujem ti za svetlo!“
Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák
