Moja predošlá frajerka sa volala Kika. Vzdali sme to po spoločnej dohode. Náš vzťah už po roku stratil iskru dlhodobej existencie. Najprv som jej podaroval kopačky ja, no nejako sme sa dali znova dokopy. Potom sa so mnou pre istotu rozišla ona. To sme už nerozchodili. A dobre sa stalo. Síce sme si ešte dva mesiace vymieňali emaily, kto je aký zlý človek, ale nakoniec sa hladina mora výčitiek ustálila a po pol roku sme si začali opäť telefonovať a občas sa aj stretli. Všetko prebiehalo samozrejme bez sexu, lebo tak by sme to ťahali, až kým by Kika neprešla prechodom.
– Aký máš? – pýtala sa ma Kika na úvod hantýrkou, čo mám nové.
– Priemerne dlhý, ale hrubý. Však vieš, – odvetil som pohotovo.
– Čo kapela, hráte ešte? – vyzvedala a začala si miešať práve donesenú kávu.
– Ale áno. Nový album nám vydala veľká firma.
– Že ťa to ešte baví. Si ako malý chlapec, – snažila sa ma vychovávať už úspešne dospelá Kika.
– Dohováraš mi ako otec, – povedal som. – No áno, som malý chlapec. To mi neber, – dodal som.
– S tou vašou kapelou aj tak nikdy nič nedokážete. Iba rozvrátila náš vzťah. Stále si musel niekde koncertovať, – povedala vyčítavo.
– Studňu nádeje hrajú všetky rádiá, – hrdo som odvetil mávajúc nevyvrátiteľným faktom vo vetre.
– Počula som ju. Text si písal ty, však? Slovíčko miľúbiť nepoužíva nik iný.
– Áno, a aj som ju zložil. Som s ňou celkom spokojný.
– Aj tak nič nedokážete, – hundrala si stále svoje Kika.
– My sme ako manželia po zlatej svadbe, no des, – vyslovil som veselo.
– Počúvaj ma, Marko, ako dlho sme rozídení? – spýtala sa ma Kika.
– Ja neviem. Sto rokov? Dvesto? – žartoval som.
– A mne to pripadá, ako keby to bolo včera, – povedala Kika.
– Keby to bolo včera, vyleješ mi kávu za tričko, – usmial som sa na ňu.
– Marko, vieš čo je paradoxné?
– Že tu spolu sedíme a nedal som ti ešte facku? – odvetil som protiotázkou.
– Somár, zlá odpoveď… Ja ťa milujem. Z nášho vzťahu zostala iba láska, iba to čisté. Rozumieš mi?
– Nerozumiem, lebo zatiaľ si do mňa iba rýpala. Ja k tebe skutočne cítim náklonnosť. Áno, svojím spôsobom ťa milujem. Nestačilo by to síce na založenie rodiny, ale beriem ťa ako spriaznenú dušu, – povedal som.
– Myslíš si, že sa už nikdy nedáme dokopy? – usmiala sa na mňa Kika.
– Vy môžete počas pracovného času piť? My nie… závidím vám, – povedal som.
– Máš teraz niekoho?
– Mám, ale nepoviem, mamička, – zahral som sa na dieťa.
– Poznám ju? – vyzvedala súčasný stav moja minulosť, aby lepšie videla do budúcnosti, namiesto toho, aby plnohodnotne prežívala prítomnosť, teda mlčala a radšej si vychutnávala chuť čerstvej kávy.
– Nie, nepoznáš. Nie je z tejto planéty, – odpovedal som.
– Koľko má rokov?
– Už ti nič neprezradím. Dostala si lano z Mosadu do KGB? – povedal som pevne. – Čo ty, stále spávaš s tým párom do trojky? – obrátil som tému na ňu, lebo som sa preľakol, či mimika tváre omylom niečo nevypustí z mojej pedofilnej kuchyne. Kika ma mala slušne načítaného, stačilo jej pár tikov, zahryzla by sa a nepustila ako pitbul pečené jahňacie stehno.
– Denis sa do mňa zamiloval. Píše mi tajné správy, že nechá Dášu a začne chodiť so mnou, – vyslovila veselo.
– Čo si s ním teda nezačneš? Je to pekný chlap, – povedal som s nádejou v hlase, aby som si bol istý, že budem mať od Kiky do konca života pokoj.
– Nechcem sa zaľúbiť, čo si pako? Človek potom len trpí. Keď sa mi zdá, že to prerastá istú hranicu, prestávam sa Denisovi ozývať a čakám, kým to vychladne.
– Čo máš zo života, keď nemáš lásku? – jemne som zaútočil.
– Radšej nič ako bolesť. Už som sa dosť popálila. Na tebe a potom obratom na Milošovi. Denis má zakázané ma aj bozkávať.
– To robia kurvy, – povedal som a odpil si z toniku.
– Počúvaj ma, Matelko, nehovor na mňa mrzko.
– Nehovor mi Matelko, – povedal som jej.
– A ty mi nehovor, že som kurva, – odvetila zvýšeným hlasom Kika.
– Prepáčte, dáte si ešte niečo? – vstúpila do nášho dialógu čašníčka.
– Poprosím minerálku, – odvetila s kyslým úsmevom Kika.
– Ja ešte jeden tonik, – povedal som.
– Si vyzývavý, ba až drzý! – nadhodila Kika herecky, pričom si počkala, kým čašníčka odtancuje za bar.
– Prečo nechceš Denisa? Veď vie variť aj prať, – vrátil som sa k téme.
– Lebo som sa zamilovala do Dášky. Tak a už to vieš, Matelko. Si spokojný? – dievčensky sa ofúkla Kika.
– Stretávaš sa s ňou aj bez Denisa? Veď oni spolu chodia. Ty si len cicuška do trojky, nie? – vyzvedal som, lebo mi to celé znelo bizarne.
– Áno, stretávam. Páči sa mi to s ňou, – vyslovila.
– Ona ťa môže aj bozkávať, však?
– Ona ma musí bozkávať! Bez toho by to nešlo. Len žena vie, čo žena chce, – povedala zasnene Kika.
– Ahojte. Čau, Kika, – pristúpila k nášmu stolu nejaká blondínka.
– Čau, Radka. Toto je Marko. Ten môj bývalý, však vieš, – povedala Kika a sterilne pobozkala blonďatú hlavu s čiernymi značkovými okuliarmi, za ktoré by jedna základná škola vo Vietname jedla týždeň.
Potom čo padla veta: „Ten môj bývalý, však vieš,“ začali sa obidve synchronizovane chichotať. Predstavil som si, ako jej Kika kreslila počas mestského jarmoku na tácku od párkov tvar a veľkosť môjho penisu. Dobré priateľky si vyšepkajú všetko. I náhodnú súlož so sprievodcom v nočnom rýchliku. A keď sa pohádajú, začnú sa strachovať, ako tá druhá s poskytnutými informáciami naloží.
– Marko, toto je Radka, moja nová kolegyňa z práce, – otočila sa na mňa Kika, keď sa s Radkou dočervenali. Radka mi nastavila líce. Čakala olizovací rituál, ale ten som ja neznášal.
– Ja sa nebozkávam, ja sa objímam, – povedal som a poriadne ju stisol.
Z hornej časti tela mi poskytla iba ramená. Prsia si šanovala. Možno jej niekto povedal, že v tej oblasti sa slušné ženy neodovzdávajú neznámemu chlapovi len tak pri prvom zoznamovaní. Vraví sa, že človeka poznať podľa toho, ako sa oblieka alebo čo číta. Ja som ľudí spoznával cez objímanie.
Keď si ma niekto silno pritlačil, čo robievali hlavne mladé dievčatá, hneď som vedel, že je tam niečo v neporiadku z otcovej strany. Chýbala im totiž mužská energia a ony si ju brali kŕčovitým objatím dopĺňajúc ho ešte aj zarytím nechtov do chrbta. Buď otca nemali, alebo pil, či nezaujímal sa o ne. Kto sa objímal ako Radka, teda že v oblasti pŕs a brucha vznikala medzera, dával mi zreteľne najavo, že je to človek konzervatívny, odmeraný alebo materiálne založený. Robili to hlavne mŕtvoly prezývajúce sa dámami. Netušili, že i mŕtvi ľudia môžu dostať infarkt. Kto sa objímal ako valach, miloval ľudí a bol prirodzeným zjavom sveta. Boli to zväčša ľudia úprimní a veselí. No a kto sa neobjímal vôbec, nikdy nemohol precítiť lásku a nikdy nebude milovať celým srdcom. Za stav týchto duší boli z veľkej miery zodpovední ich rodičia, ktorí tieto bytosti v detskom veku neobjímali a nedávali im lásku touto formou. Hlavné bolo si uvedomiť, že je ešte veľa rokov na záchranu a stačí začať konať.
Radka mohla mať tak okolo tridsať až tridsaťpäť rokov. Vedela sa dobre obliecť a bolo by to viditeľné aj z práškovacieho lietadla – taký výrazný červený klobúk mala nastrčený na gebuli. No a jej starostlivosť o pleť, vlasy, nechty, oči a ozdoby by neprehliadol ani Stevie Wonder.
– Ja tú moju malú asi zabijem, – povedala Radka. – Ozaj, prepáčte, môžem si na chvíľku prisadnúť? Nebudem rušiť?
– My sme už dosť rozrušení sami zo seba, sadaj slnko, – rozhodla Kika aj za mňa.
– Tak tá moja Zuza vám odfotila spolužiačku na záchode. Ako serie, – pokračovala vo výleve Radka.
– Hehe, konečne nejaký život. Už som si myslel, že mládež umiera, – povedal som.
– No teda neodfotila. Natočila ju na mobil a potom si to medzi sebou v triede poposielali. Zvrchu cez kabínku, viete ako? Tá jej spolužiačka o tom nevedela. Ešte si aj prdla, hehe, – zasmiala sa Radka.
– Prepáčte, dáte si niečo? – pristúpila čašníčka k nášmu stolu opäť vo vhodnom okamihu. Tú k nám snáď priťahovali len nadávky. V duchu som si zaumienil, že len tak náhodne vyslovím nejaký vulgarizmus a vyskúšam, či príde.
– Jedno espresso, poprosím, – povedala Radka.
– No a čo? Aspoň sa decká zasmiali, nie? – povedala Kika.
– Hovno zasmiali, ty drbnutá! – plesla Radka Kiku po stehne a začala sa rehotať.
– Aj smotanu? – bola čašníčka späť. Nemohlo tomu byť ináč, veď padlo neslušné slovo.
– Nie, ďakujem, – odpovedala Radka čašníčke. – Rodičia tej natočenej dievčiny nás zažalovali. No predstavte si, to je doba, čo? Roztrhnem dnes na tej našej Zuze asi hadicu od vysávača, – vyslovila prísne Radka.
– Mala by si ju radšej pochváliť, že žije a robí beťárske kúsky. Ako tu sedím, vravím vám, že v živote toho dokáže omnoho viac ako tie ostatné spiace deti. Buď rada, že je šidlo, – vsunul som sa do rozhovoru.
– Chceli sme Ameriku a tú jej prehnanú demokraciu, tak ju máme, – dodala Kika. – Koľko má rokov? – spýtala sa ešte Kika.
Niečo vo mne netrpezlivo čakalo na odpoveď.
– Mala akurát štrnásť. Terajšie decká ako keby sa vyvíjali pomalšie ako my. Keď som ja mala štrnásť, už som sa bozkávala s chalanmi z ulice, – chválila sa Radka, – a tá naša Zuza sa namiesto toho nakláňa cez kabínku a točí spolužiačku, ako vyrába hovno. Nerozumiem tomu.
Ako to dopovedala, začala ma prezváňať Nat. Na mobile sa zjavila jej prekrásna mladá tvárička olemovaná jemne zvlnenými vlasmi, s ktorými raz možno uspeje na nejakom vlasom kastingu. Bleskurýchlo som otočil display do stola a milo sa spýtal prísediacich žien:
– Tak čo, zaplatíme? Ja by som už aj potreboval ísť.
– Môžeme, – odvetila Kika a Radka tiež zamiešala prázdne dno šálky lyžičkou na znak súhlasu.
– Do riti, – vyslovil som čarovnú formulku na privolanie čašníčky, ktorá bola obratom za našimi chrbtami. Kika s Radkou sa na seba nechápavo pozreli, prečo som tak zaklial.
– Poprosím váš úsmev a účet, – usmial som sa na čašníčku a tá odcupitala celá odmeraná spočítať to. Krútiacim zadkom mi odvrkla, že na primitívov sa ona v žiadnom prípade usmievať nebude.
– Kto ti volal, keď zrazu nadávaš? – bola zvedavá Kika.
– Princezná zo Sáby, – odvetil som úsmevne.
Nič som nechápal. Kika spávala do trojky s párom hrajúcim sa na lásku a ja som bol zamilovaný do Natálie, ktorá by mala asi ešte minimálne rok namiesto pestovania toho najväčšieho citu ku mne podstrkovať pripináčiky spolužiakom pod zadok. Potom by bolo všetko v najsamlepšom poriadku? Medzi mnou a Nat bola čistá láska, ale ja som pri tomto stole o tom nemohol ani len ceknúť, lebo by nakoniec nebola súdená šibalská Zuzka, ale ja. Dokázal by som bez prestania dve hodiny rozprávať, čo medzi mnou a Nat vzniklo, a veril si, že by som presvedčil aj toho najväčšieho skeptika. Keby som ho nedostal na moju stranu rozprávaním, dal by som mu prečítať básne, ku ktorým ma láska k Nat inšpirovala, a tie by ho bezpodmienečne dostali. Vedel som to. Ale vedel som na sto percent aj to, že všetko na tomto svete je naopak. Takže tak, ako má byť.
Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák
