– Čau, láska. Čo robíš? – pýtal som sa Nat cez mobil.
– Práve som dočítala Nabokovovu Lolitu, – odvetila Nat.
– A čo na to vravíš? – spýtal som sa.
– Pochopila som toho muža. Bezhlavo ju miloval. Tak ako sa ľúbime my dvaja. Ty čo teraz čítaš?
– Anjelov a démonov od Browna. Má to celkom spád…
– Mne sa to nepáčilo, nedočítala som to.
– Juj, ty moja zložitá, – jemne som ju podpichol.
– Nemám chuť ísť na to ani do kina.
– Aj tak by ťa nepustili, – neprestával som zabŕdať.
– Vidíš, to mi nenapadlo, – odvetila úsmevne Nat. – Kde si teraz, miláčik?
– Idem na skúšku. Práve vystupujem z autobusu. Počúvaj ma, maličká, môžem sa ťa niečo spýtať? – vyšiel som opatrne na slovné lešenie. Od obedňajšieho stretnutia s Kikou a jej kolegyňou Radkou mi šli v hlave viaceré otázniky a ja som túžil poznať odpovede.
– Hehe, čo? – spýtala sa veselo Nat.
– Koľko je vo vašej triede dievčat? – spýtal som sa jej.
– Trinásť, ostatok sú chalani. Prečo sa pýtaš?
– Hmhm, neber túto moju otázku podivne…
– No čo moje prekrásne, čo ťa ťaží? – nabádala ma Nat veselým tónom v hlase, aby som vyslovil konkrétnu otázku.
– Neviem, či ste sa už medzi sebou o tom rozprávali… ale asi áno, lebo baby sú v tomto rovnaké ako chlapi. Koľko z tvojich spolužiačok už nie je poctivých? – nerozmýšľal som nad jej reakciou a rovno sa to bez špekulovania spýtal, lebo inak by som sa k tomu nikdy nedostal.
– Hehe, no ty môj štatista. Ja už nie som, to vieš… – načala odpoveď Nat a potom sa zastavila v polovici vety, ako keby začala v hlave počítať.
Nat prišla o poctivosť so svojím prvým chalanom tesne po tom, ako prekročila štrnásť rokov. A odvtedy sa ešte milovala s ďalšími dvomi chalanmi. Jeden bol jej nasledujúci priateľ, to bolo v poriadku. No keď mi s veľkou hanbou a cez plač rozprávala ďalší príbeh, s ktorým mala ísť skôr na políciu, pretože bola sexuálne zneužitá, nebolo mi veru do spevu. Tak silno som vtedy túžil byť pri nej. No mohol som len cez telefón s obrovským súcitom a bolesťou v duši počúvať o čine jedného primitívneho človeka, ktorý bezcitne urobil škvrnu na čistej duši.
Vtedy som začínal chápať, že niektorí rodičia o svojich deťoch nevedia vôbec nič. Možno iba pár zo stovky tuší, v akom prostredí vyrastá ich potomok. Tí, ktorí sa s naozajstným záujmom rozprávajú s potomkami ako so svojimi skutočnými kamarátmi a nielen z pozície rodiča, ktorý má vždy pravdu. Mnohí by ani vo sne nepovedali, ako hlboko môže byť ich dieťa namočené v alkohole, drogách, klamstvách alebo prakticky skúsené v sexuálnej oblasti. Pritom niektorí nedospelí žijú tvrdší život ako ich rodičia.
– Okrem mňa sa milovali ešte štyri. Dokopy nás je teda päť, – uzavrela to Nat.
Čakal som horšie číslo. Päťka nikdy netešila učiteľa ani žiaka, ale mňa teraz upokojila.
– Prečo sa pýtaš? – nedalo Nat.
– Lívia je ešte poctivá? – spýtal som sa na jej najlepšiu priateľku, ktorá bola skoro o rok staršia ako Nat.
– Ty, toto sa mi už nepáči, – odvetila prekvapene Nat.
– Prepáč. Rozprával som sa dnes s jednou matkou. Je to dobrá priateľka mojej bývalej frajerky Kiky. Má dcéru v tvojom veku. Tvrdila, že dnešná mládež sa vyvíja pomalšie ako predošlá generácia. No mne sa to nezdá. Buď ty si nadpriemerne duševne vyvinutá, alebo sa klamem. Mladí ľudia tejto doby podľa mňa vyzerajú na svoj vek staršie a aj duševne sú vyspelejší, – odvetil som.
– Lívia prišla o panenstvo v pätnástich. Závidím jej. Skutočne, – dodala smutne Nat. – Ale čo sa stalo, už sa neodstane, – vyslovila trošku veselšie.
– Prepáč, už sa ťa na to nebudem vypytovať, – povedal som.
– Lívia spáva s Marošom. Má dvadsaťtri rokov. Škoda len, že teraz nabúchal svoju priateľku a ide si ju zobrať za ženu. Lívia je z toho smutná. Ešteže stretla Viktora. Je to super chalan, ale žiaľ, ona ľúbi Maroša. Máš s tou vetou pravdu, všetko je naopak.
– To sa mi snáď sníva. Kde to žijete? Veď na tej vašej dedine sa dejú veci, že my mešťania sme oproti vám sterilné králiky, – zostal som po jej vetách ako obarený.
– Neľakaj sa, láska. Ja túžim iba po tvojom telíčku a duši. Nikoho nepotrebujem tak silno ako teba, – vyslovila nežne Nat. Ty si úplne iný ako ostatní. Veľa vecí ma učíš. Niečomu nerozumiem, ale snažím sa.
– Uff, som zmätený. Akosi mi to nesedí s tým, že ťa tvoja rodina pripodobňuje k tete Tereze, ktorá mužov strieda ako malý chlapec vreckové nožíky… – chcelo sa mi stále vracať k predošlej téme.
– Láska, čo si to nahováraš? Šibe ti?
– Šibe mi načisto, pretože ťa nesmierne ľúbim. Preto, – povedal som smutne.
– No tak s tým rýchlo prestaň, lebo ťa vybijem po zadočku.
– Dobre, mamička, – odvetil som už veselšie. – Milujem ťa, – dodal som jemne.
– Aj ja ťa milujem. Šialene, – odpovedala nežne Nat.
– Musím končiť. Pa. Zlož, ja to nedokážem, – povedal som.
– Nie, ty zlož. Ty voláš mne. To by bola nevychovanosť, – vymyslela si na mňa Nat trik.
– Aha, tak toto je tá nevychovanosť. Ale fajčiť, piť, spávať od štrnástich s chalanmi, tak to je vychovanosť, čo? Už to aspoň viem, ďakujem za ponaučenie. Aj ty ma veľa učíš, vidíš, hehe, – smial som sa do mobilu.
– Papa, ty makovička. Ľúbim ťa a neviem sa dočkať, kedy sa zasa stret-neme.
– Ani ja. Ale milovať sa nebudeme, s tým počítaj, – povedal som.
– Prečo? Ja chcem, – odvetila Nat.
– Nie, nechcem, aby si si myslela, že som s tebou len preto. A netúžim sa dať zavrieť.
– Za lásku? – spýtala sa ma Nat.
– Áno, kvôli láske sa s tebou nevyspím.
– Kvôli láske by si sa so mnou práveže vyspať mal, – šepla nežne Nat.
– Lásočka, neprovokuj ma, áno? Chceš, aby som znova začal oživovať spojitosť medzi tebou a Terezou?
– Už si bol za tou numerologičkou? – zahovorila šikovne.
– Zajtra idem. Zavolám ti, papa. Už som pred vchodom, – povedal som.
– Papa, ľúbim ťa, – odvetila sladko, ako to vie len zamilované dievča.
– Pa, – povedal som a zložil, lebo by sme sa nikdy nerozlúčili.
Chvíľku som stál pred skúšobňou a snažil sa to celé stráviť. Pred Kikou som chodil s Betkou. Mala perfektnú mamu. Rozprávali si medzi sebou všetko. Okamžite vedela, kedy a s kým sa jej dcéra prvýkrát milovala. Dokonca to predtým spoločne konzultovali! Keď som sa s Betkou telesne zblížil ja, hneď na druhý deň jej to zavesila na nos. Išiel som frajerku vypýtať von a mal som dojem, že mi jej mama vidí až do žalúdka. Čistá röntgenistka. Vždy, keď sa Betka vrátila domov z rande, mama si ju neustále doberala otázkou: „Tak čo, bolo?“ Ony sa na tom smiali a ja som sa hanbil ako pes. Samozrejme, že Betka jej nerozprávala detaily, na to mala svoje najlepšie kamarátky, radkyne, ale všetky základné informácie o nej vedela.
Zo začiatku mi to trošku vadilo. Pred jej mamou som sa červenal ako dozrievajúci jebák na líci, ale potom mi došlo, že mám možnosť vidieť niečo úžasné! Medzi matkou a dcérou bolo neuveriteľné puto, veľké priateľstvo. Neviem, ako to jej mamina dokázala, ale pochopil som, že to ide. Zaumienil som si, že svojim deťom budem viac kamarátom ako rodičom.
Lenže Natáliina mama sa so svojou dcérou rozprávala iba cez tridsať tých istých otázok: „Kam ideš? S kým ideš von? Kedy prídeš? Čo bolo v škole? Akú známku si dostala? Jedla si? Kúpila si, čo bolo na zozname? Kde je výdavok? Kedy zajtra vstávaš?“ A samozrejme, donekonečna jej opakovala, že ona a otec robia všetko iba pre ňu.
Celé generácie rodičov vykonávajú ako roboti všetko pre svoje deti. Obetujú lásku, život, energiu, potešenie – všetko. Každá generácia sa obetovala pre tú novú a tá nová sa zasa obetuje pre tú prichádzajúcu. Nikto nežije a doteraz ani nikto nežil! Strašné zistenie. Nepochopili, že by sa mali s deťmi hrať, učiť ich, tešiť sa z nich a robiť iné veci, ale všetko toto by mali konať s láskou. Nie sa pre ne obetovať! Obeta vyvoláva odpor k deťom a tento odpor spustí v deťoch zlobu a vzburu proti rodičom. Z lásky odpor nikdy nevznikne, lebo nemôže. Rodičia nemajú na vlastné deti čas. Namiesto dialógu im vešajú na krk kľúče. Ale za to všetko im raz v starobe príde faktúra aj s bolestivými penále.
Citlivé otázky o tom, čo sa deje v Natáliinej dušičke zelenajúcej sa mladosťou, jej mama nevyslovila. A keď otázniky neprichádzajú, vyvíjajúca sa bytosť si nemá ako odpovedať. Sama o hlbších veciach nedokáže rozprávať, lebo ju k tomu nikto nepobáda. Automaticky sa uzatvára a nachádza si iné bútľavé vŕby. Začne si skutočnosti vysvetľovať po svojom a veľakrát mylne. Rastie pomalšie, krivo, zakrpatieva. Bloky sa neodstraňujú. Práve naopak – rodia sa nové a nové. Dieťa začína robiť zlobu, tají ju, bojí sa, trpí, škvarí sa a tajne dúfa, že rodič niečo sám vytuší a pomôže. Lenže rodič ju ráno zobudí a začína sa klasický bežný deň: „Máš desiatu? Kedy ti ide autobus? Rýchlo jedz, aby si ho stihla! Ak ťa bude musieť zaviezť otec, bude nahnevaný a zasa ťa zbije.“
Dobre čítate – bil ju. Natin otec nerobil ani polovicu z toho, čo jej mama. Tá bola aspoň výkonným, hoci chladným automatom na varenie, pranie a udržiavanie domácnosti. Otec vedel totiž iba piť a udrieť. Keď mi Nat porozprávala o pár bitkách, pre istotu som si cez internet našiel príslušný sociálny odbor, ktorý mal na starosti pomoc týraným deťom. Ale čo som mohol ja, starší chalan – zdanlivý deviant? Nič. Iba počúvať a hojiť rany na mladunkej duši.
Buďte šťastní, Hirax
