Zrod knihy Po stopách komedianta, ktorú som vydal hercovi Ľubovi Gregorovi, bol ťažký. Najprv som spomedzi skoro štyristo príbehov, ktoré mi Ľubo poslal vystrihnuté z novín, kde mu vychádzali, vybral finálnu necelú stovku. Už ma aj žena kárala: „Čo stále čítaš tie zdrapy?! Všade sú – na stole, na gauči, na záchode, na kuchynskej linke!“ Následne sa vybrané texty skenovali, opravovali sa nespočetné chyby skenovania, editorovalo sa, redigovalo, zalamovalo, neustále sa očisťoval text, lebo prvýkrát som ho ako vydavateľ nedostal vo worde, ale na papieroch, čo sa v dnešnej digitálnej dobe rovná priam stredoveku. Ale všetka tá energia stála za to… Narodila sa nádherná kniha a keďže pán Gregor už vo svojej „mladíckej šarmantnosti“ ťahá cez siedmy krížik a moc si s internetom netyká, dovoľujem si teda pár jeho poviedok uverejniť na mojom blogu, aby svet nebol ukrátený o tieto perly. Neklikajte mi teda karmu, nepatrí mi a Ľubko o ňu taktiež nestojí. Skôr vám šepkám čítať srdcom, smiať sa bránicou, rozjímať dušou a rozumom hľadať súvislosti medzi svetom včerajška a súčasnosťou. Dnešná poviedka sa volá Pelikán.
Pelikán
– Nie si hladný? – položil mi navádzaciu otázku Paľo Mikulík neďaleko reštaurácie Pelikán Na Příkopě v Prahe.
Hodiny na Prašnej bráne odbili trinástu. Vyše dvoch hodín sme skúšali kostýmy v salóne Adam do televíznej inscenácie G. Zápoľskej Štyria. Režíroval to poľský režisér T. Lis a ten, ako všetci Poliaci nerešpektoval nijaké objektívne ťažkosti. Za socíku kapacity televíznej krajčírskej dielne nestačili. Vyrábalo sa toľko televíznych inscenácií, rozprávok, mikrokomédií a nakrúcalo toľko filmov, že sa všetkým v televízii kečky parili. Peňazí bolo dosť.Komunisti nešetrili. A tak sa šilo i v salóne Adam, najdrahšom v republike. Ani jeden kostým (mám na mysli divadelné alebo televízne pánske oblečenie) nestál menej ako desaťtisíc československých korún! Salón Adam stál oproti reštaurácii Pelikán.
– Aha! – ukázal prstom Paľo. – Reštaurácia!
A už sa hrnul cez cestu, po ktorej vtedy ešte chodievala aj električka.
– Počkaj! – kričal som, bežiac za ním. – Veď to je Pelikán! Najdrahšia reštika v Prahe!
Paľo otvárajúc dvere sa uklonil a s úsmevom povedal:
– Nech sa páči, pán Gregor. Z najdrahšieho krajčírskeho salónu do najdrahšej reštaurácie!
Bol začiatok novembra 1984 a riadne už tuhlo. Zimníky, čiapku, klobúk, rukavice a šály sme zložili v šatni. Šatniarka bola typická pražská baba, klebetiaca, neustále trkotajúca s hajzelbabou, ktorá sa neskôr stala našou kamoškou. Šatniarka nám nevenovala veľkú pozornosť. Rutinovane odobrala naše veci a iba keď začula slovenčinu, zbystrila pozornosť:
– Pánové jsou ze Slovenska?
Zborovo sme odpovedali:
– Áno, z Bratislavy!
Šatniarkine oči sa vpili do našich tvárí, zrazu zalomila rukami a vykríkla:
– Vždyť to jsou slovenští herci, – a vrhla sa na Paľa. – Vás, pane, miluji! Jak jemně hrajete! Jak housle…
Reštika bola plná. Iba jeden stôl s ceduľou Reservé bol voľný. Keď sme asi minútu prešľapovali pri vchode, priletel k nám postarší kellner a zašvitoril:
– Pánové, račte! – viedol nás k tomu rezervovanému stolu.
– Je pro nás velikou ctí, pane Mikulíku, že jste s kolegou navštívili naši restauraci. Posaďte se!
Reštaurácia bola nabitá domácimi i cudzincami, ktorí si asi mysleli, že sme prinajmenšom milionári alebo top politici.
– Budeme jesť, – prehovoril Paľo.
– To jsem pochopil hned, jak jste vešli, pánové, – odpovedal čašník a odbehol pre jedálny lístok. Medzitým nám vymenili čisté obrusy za ešte čistejšie, vázu s kvetmi za inú vázu s kvetmi a obrúsky s príbormi tiež.
S jedálnym lístkom prišiel i nápojový čašník a vedúci reštaurácie.
– Buďte vítáni, pánové. Jsem vedoucí restaurace Brunclík Josef a jsem k vašim službám. Na uvítanou pozornost podniku, – a položil pred nás dve cigary značky Churchill.
– Pane Mikulíku, – pokračoval v hlbokom predklone, – sleduji, pokud je to možné, vaši trvalou přítomnost na obrazovce Slovenské televize. Gratuluji!
Mladý pingel nám podal jedálny aj nápojový lístok. Dlho sme si ho s Paľom prezerali. Ponuka bola fantastická. Ako aperitív sme si dali tokaj a ako predjedlo srnčiu paštétu s brusnicami. Potom nasledovala korytnačia polievka.
– Kedy nám ide rýchlik? – spýtal sa ma Paľo.
– O devätnásť tridsať odchádza z Masaryčky, – odpovedal som mu.
– Fajn, – skonštatoval Paľo a privolal čašníka.
– Obsluha, – oslovil ho, – budeme jesť do šiestej. Noste všetko, čo je na jedálnom lístku od hora až dolu. Rozumiete?
Čašník zbledol, potom očervenel, mierne sa naklonil k Paľovi a neveriacky sa spýtal:
– Mám tomu rozumět tak, že chcete všechno, co je na kartě?
Paľo si ho pritiahol ešte bližšie:
– Áno! A po každom chode bude desať minút prestávka! Piť budeme Mattoni a portské!
O chvíľku prišiel vedúci Brunclík:
– Pánové, vaše přání je míněno vážně, nebo je to žert?
Pali si labužnícky potiahol z cigary:
– My nikdy nežartujeme!
Nakoniec sa prirútil spotený šéfkuchár:
– Protože jsem to ještě v životě nezažil, pánové, nevím v jakých intervalech mám jídla vařit?!
Paľo mu s úsmevom povedal:
– V takých, aby boli vždy teplé!
Šéfkuchár vyvalil oči a zajachtal:
– … po-po-po-po-pochopitelně…
Okolo pol tretej, keď nám čašníci niesli srnčie ragú na červenom víne, hostia v reštaurácii vstali a tlieskali. Niektorí ani neodchádzali, noví stáli medzi dverami a šatniarka prestala prijímať a vydávať kabáty, aby jej niečo neušlo. Japonci nás stále fotografovali a nakrúcali kamerami.
Pri kuracích prsiach na provensálskych bylinkách skupina Francúzov začala spievať marseillaisu. WC lady, ktorá sa volala Anežka a ktorej sme sa pri odchode podpisovali na čelo, zatvorila záchody a sadla si k nám na okno za záclonu. Celý čas plakala a neustále opakovala:
– Ježíšmariá, jak ti Slováci dovedou nádherně žrát!
Záchody otvorila len vtedy, keď sme tam išli my.
Skončili sme o šestnásť štyridsaťpäť pri rolovanom pstruhovi na mandliach. To sme už mali za sebou aj rozhovor do pražského rozhlasu a interview
s novinárkou Rudého práva a Večerní Prahy.
Článok v Rudom práve vyšiel o tri dni aj s fotografiou a mal názov Soudruzi umělci ze Slovenska navázali družbu s členy stříbrné brigády socialistické práce z restaurace Pelikán. Setkání se neslo v přátelském ovzduší československých vztahů! Večerní Praha to nazvala Divadelní žranice před plným hledištěm. Najviac ich zaujímalo, koľko to stálo a kto to zaplatil. A ešte sa pýtali, či je to turné alebo iba jednorazová akcia. Fotografie na titulných stranách obidvoch novín ukazovali, ako s Paľom práve jeme baraninu na zelenine a nad nami sa usmievajú vedúci Brunclík, šéfkuchár a dvaja čašníci.
Keď sme povedali dosť, otvorili sa dvere na kuchyni. Vpredu dvaja pikolíci tlačili vozík zakrytý bielym obrusom a za ním kráčal vedúci s celým personálom reštaurácie. Zastavili sa pri nás a vedúci prehovoril:
– Pánové, to je pozornost restaurace Pelikán za předvedené lukulské hody a za to, že vám tak nádherně chutnalo!
Pikolíci odtiahli obrus a tam… stála asi tridsať centimetrov vysoká pyramída z vyšľahaného bielka a cukru, obložená višňami.
– Uvnitř, pánové, – pokračoval vedúci, – je pistáciová zmrzlina pro dvě osoby. Přeji vám hodně štěstí a dobrou chuť!
Šťastie sme mali, že vo vagónoch sú dva záchody a na vysvetľovanie, čo sa nám stalo, sme chuť nemali. Keď sme nad ránom vystúpili v Bratislave z expresu Panónia, spýtal som sa Paľa:
– Koľko si platil? Dám ti polovicu.
Paľo sa usmial:
– Nič! Vedúci Brunclík povedal, že väčšiu reklamu tá reštaurácia v živote nemala. To bol náš honorár. Apropo! Dáš mi stovku. Šatniarka s hajzelbabou si vypýtali za ušlý zisk dvesto korún. Vraj kvôli nám museli dočasne zatvoriť.