Vydal som hercovi Ľubovi Gregorovi knihu Po stopách komedianta. Sú to jeho spomienky z natáčania, divadla, vojenčiny, detstva, života… Pre mňa sú to neskutočne humorné príbehy, ktoré vás nielen rozosmejú, ale v tichosti vám aj predstavia svet včerajška, ktorý mal pevne stanovený rebríček hodnôt – úcty k rodičom, učiteľom, umeniu či národu a to aj v časoch socializmu, kedy nie všetko bolo dovolené. Keďže pán Gregor už vo svojej „mladíckej šarmantnosti“ ťahá cez siedmy krížik, moc si s internetom netyká. Dovoľujem si teda pár jeho poviedok uverejniť na mojom blogu, aby svet nebol ukrátený o tieto perly. Neklikajte mi teda karmu. Skôr vám radím čítať srdcom. Smejte sa, rozjímajte, hľadajte súvislosti medzi svetom včerajška a dneška. Dnešný príbeh sa volá facka.
Facka
Deň pred Vianocami v roku 1949 som doniesol domov poznámku od katechétu Františka Feldmana, žida, ktorý za prvej Slovenskej republiky konvertoval na katolícku vieru, aby sa zachránil pred koncentrákom:
Váš syn bude mať zníženú známku z chovania za drzé správanie sa voči učiteľovi náboženskej náuky.
Bol to posledný školský rok od komunistického prevratu, čo sa ešte učilo náboženstvo.
– Čo si urobil? – opýtal sa môj otec zatiaľ pokojne, držiac v ruke žiacku knižku.
Kým ju držal v pravej ruke, bolo dobre. Bol totiž pravák.
– Ale tati, – bránil som sa, – čo ja môžem za to, že ten katechéta je…?
Mama práve prestierala večeru a facke zabránila vôňa fazuľovej polievky s klobásou, ktorú mal môj otec tak rád. Ale aj to, že mal pravú ruku obsadenú žiackou knižkou.
– Chcel si povedať hlúpy? – položil žiacku knižku a sadol si rýchlo za stôl.
– Sadni si, Ľubko, – ponúkla ma mama a položila predo mňa tanier, z ktorého sa voňavo parilo.
– Rozprávali sme sa, – hovoril som s plnými ústami, – o vianočných modlitbách, zvykoch, kedy ideme po štedrovečernej hostine spať a o tom, čo potom robia naši rodičia.
Matka prestala jesť a otcovi zabehlo. Mama sa spamätala prvá:
– Nechajte to tak a jedzte! Vychladne vám to!
Môj otec bol však didaktik a dialektik. Chcel mať všetko jasné, presné a logické.
– A čo bolo ďalej?! – sprísnil tón a odložil lyžicu.
– No… – začal som opatrne, – na to, o tých rodičoch sa prvej pýtal Korpášovej, ale tá nevedela. Čupec tiež nevedel. Ani Barinka. A tak to išlo dokola.
Napchal som si plné ústa.
– A teba sa katechéta nepýtal?! – položil otec otázku hrozivo a vstal.
– Otec, – oslovila ho bojazlivo matka, – vykašli sa na to! A jedz! – posunula k nemu, stojacemu, tanier.
Prehltol som.
– Pýtal, – prikývol som bojazlivo.
– A čo si mu povedal?! – už stál tesne nado mnou.
Mlčal som a meravo hľadel do fazule. Nos som mal skoro v polievke.
O sekundu tam bol celý, pretože mi otec dal ľahký oflinok na zadnú časť hlavy. Z nosa mi trčali fazule a môj hlas bol akýsi čudný.
– No! – povzbudil ma výhražne.
– Povedal som mu, že… – vysmrkal som fazule naspäť do taniera, – že načo sa to pýta, keď to dobre vie a že nech sa nerobí sprostý!
Vyhŕkol som to zo seba veľmi rýchlo a nabral si ďalšiu dávku fazuľovice. Vyzeral som asi ako škrečok a mama sa potichu smiala.
– Vstaň! – rozkázal otec a ja som pomaly, váhavo a obozretne vstával.
Mama sa prestala smiať. Naša polievka nielenže chladla, ale i hustla. Podľahla atmosfére. Keď som sa celý narovnal, dostal som takú facku, že celý obsah úst som vyprskol na otcovu bielu košeľu a červenú viazanku s čiernymi bodkami. Viazanka vyzerala zrazu ako tabuľka s kandizovanou zeleninou. Ibaže sa z nej trochu parilo. Mama sa vrhla na otca a ten ju odstrčil tak nešikovne, že prevrátil svoj tanier fazuľovice na seba a oblial si aj nohavice.
– Vy ste sa zbláznili! – vykríkla mama a odbehla do kúpeľne.
Chvíľu sme nevedeli, kto sa zbláznil, ale bol to asi otec, lebo utekal do kúpeľne ako blázon. Ja som opäť sedel na stoličke, kam som sa asi dostal po tvrdom údere.
Po chvíli ma otec zavolal:
– Poď sem!
Pomaly a neisto som sa došmochtal pred kúpeľňu. Otec stál v kúpeľni len v trenírkach a ponožkách. Matka prala vo vani otcovu košeľu. Nohavice viseli na žinke a otec ich drel mokrou špongiou.
– Po sviatkoch povedz katechétovi, – povedal otec dôstojne pri tejto nedôstojnej činnosti, – že keď deti idú spať, ich rodičia perú a čistia svoje šatstvo, pretože si ho počas dňa kvôli deťom ušpinia a na nič iné im neostáva čas!
„Má to svoju logiku,“ pomyslel som si, „ale katechéta tomu aj tak neuverí! A spolužiakom budem na srandu.“
Keď som zaspával, otec prudko otvoril dvere na mojej izbičke a z tieňa jeho majestátnej postavy sa ozvalo:
– A teraz idem zatelefonovať Ježiškovi, aby ti zajtra nepriniesol žiadne darčeky!
To však už žiadnu logiku nemalo. Pred desiatimi dňami som totiž všetky svoje darčeky objavil v maminej skrini.
