Bomba

Vydal som hercovi Ľubovi Gregorovi knihu jeho spomienok Po stopách komedianta. Množstvo ľudí na Slovensku si myslí, že Ľubov otec bol herec Martin Gregor, ale nie je to pravda. Tu je poviedka, kde to sám autor potvrdzuje.

Bomba

Na túto príhodu som si spomenul iba nedávno. Pamäť mi osviežil „bomba“ článok v istom týždenníku, v ktorom sa uvádza zaručene overená informácia, že nebohý herec Martin Gregor je mojím otcom. Otcom, na ktorého ja Ľubo Gregor, tiež herec, ako herec vraj nemám. Neprekročil som jeho tieň, hoci sa o to celý život usilujem, čo je pre syna slávneho otca vždy hendikep, vedúci rovno k samovražde.
Neviem, prečo to režisér Strážnický urobil, ale urobil to. Obsadil ma do hlavnej úlohy futbalistu v maďarskej televíznej komédii od L. Tabiho Zrodil sa génius. Manažéra futbalového klubu hral Martin Gregor. Išlo o to, že futbalistu, ktorého som hral, kopli pri ligovom zápase do hlavy, on stratil vedomie i pamäť. Keď sa prebral z bezvedomia, chcel zanechať futbal a tvrdil, že je nukleárny vedec. Dožadoval sa, aby ho okamžite odviezli na jeho vedecké pracovisko, kde má rozpracované zložité vedecké úlohy. Manažér chodil za ním do nemocnice, odhováral ho od tohto úmyslu, ale najmä sa mu snažil vysvetliť, kto vlastne naozaj je. Rôznymi spôsobmi mu vysvetľoval, že on je pôvodným povolaním futbalista, vždy ním bol a aj bude, že nikdy nebol a nebude vedec, čo sa dá ťažko vysvetliť hádam aj futbalistovi, ktorý úraz neutrpel.
Jedna scéna bola veľmi ťažká. Aspoň pre Martina Gregora. Mal mi doniesť do nemocnice civilné šaty, aby som mohol z nemocnice ujsť a začať chodiť na tréningy. Problém bol v tom, že ma Martin Gregor musel vyzliecť z pyžama, potom obliecť do šiat, odfačovať mi hlavu aj nohu, a pritom hovoriť asi trojstránkový monológ. Vážny problém. Najmä ak herec už nie je najmladší a text s akciou mu robí ťažkosti. Nedarilo sa nám. Robili sme ten obraz už asi dve hodiny, všetci boli nervózni a mne bolo pána Gregora ľúto. Trápil sa. Ľutoval, že tú úlohu prijal, a neustále si počas prestávok opakoval text i akcie.
Dvadsiata ostrá sa blížila k miestu, ktoré bolo pre Martina Gregora v tomto obraze najzložitejšie.
Napätie sa neustále zvyšovalo. Všetci sme sa potili ako somári v kufri. A je to tu! V monológu pána Gregora nastala pauza, režisér delikátne strihol z detailu starého Gregora na detail mladého Gregora, čo bolo pre mňa znamením, aby som to zachránil, keby sa senior nespamätal. Ja som však videl, že kolega Gregor je „štajf“. Bolo to tesne pred koncom tohto prekliateho obrazu a bola by škoda začať odznova. Veď doteraz to išlo fantasticky. Vedel som, že pán Gregor mal pokračovať vetou: „… a čo by si v tom vedeckom inštitúte robil… veď ty nevieš ani malú násobilku…“ A začal som si uvedomovať, že asi viem pokračovať, čo som aj urobil na veľké prekvapenie pána Gregora. Prebral som jeho monológ a hovoril som ho v čase minulom asi takto: „… čo by som na tom vedeckom probléme asi tak mohol robiť… veď ja neviem ani malú násobilku…“ A tak ďalej, a tak ďalej. Sám som sa aj vyzliekal a obliekal. Spočiatku som si myslel, že to režisér zastaví. Ale nie! Tak som teda pokračoval.
Martin Gregor bol taký zaskočený, že robil iba geniálne grimasy, ktoré režisér strihal do môjho monológu vždy tam, kde sa to najviac hodilo.
Obraz sa končil tým, že sme spolu odišli z nemocničnej izby. Kamera najazdila na dvere a… stop! Ozval sa hurónsky smiech a potlesk. Režisér vbehol do štúdia a radostne kričal:
– Áno… aj takto to môže byť… futbalistovi sa zrazu vrátila pamäť a pochopil, že je lepšie byť futbalistom ako vedeckým pracovníkom… – čo bola a aj je pravda.
Keď sme pozerali záznam, obrátil sa pán Gregor na režiséra a na všeobecné prekvapenie povedal:
– Syn ma zachránil… no nie?
A všetci sme sa smiali, lebo sme pochopili túto ironickú pointu.
Asi o mesiac sme robili nejaký rozhlasový program na Leninovom námestí. Mal som s Martinom Gregorom taký malý dialóg. Keď sme sa stretli v štúdiu, pripomenuli sme si vyššie opísanú televíznu príhodu.
– To je neuveriteľné, – povedal mi, – v nedeľu som bol na rybách v Stupave a všetci sa ma vypytovali, či si môj syn.
Mlčal som. Čakal som na ďalšiu pointu.
– Povedal som im, – pokračoval pán Gregor, – že áno, ale že som ťa
u nás doma ešte nikdy nevidel.
Najviac sa rehotal režisér Glézl a ten sa hocikedy na hocičom nezasmial.
Nikdy mi nebolo ľúto, že Martin Gregor nebol môj otec. Bolo a je mi ľúto, že som si s ním zahral tak málo. Škoda, že si nevrátil svoje pôvodné meno, Guttmann. Dobrý muž. Dobrý človek. Pretože on ním, na rozdiel od onoho žurnalistu, naozaj bol. Aj ako muž, aj ako profesionál!

 

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *