Ľudia sa neustále bezvýsledne a slepo vŕtajú v minulosti alebo sú myšlienkami neúnosne v budúcnosti. Pre prítomný okamih bytia, ktorý je jediným pravým bytím človeka, nám akosi nezostáva čas. Prestaňte listovať vo včerajšku, je to mŕtva mačka, nevzkriesite ju. Na čo myslíte, tam investujete svoju energiu, a verte mi, že úmrtie, konečný rozchod s partnerom, rozbité auto či iné „neveselé“ veci sa neustálym prehrávaním histórie nezmenia. Treba to uzavrieť. Rozanalyzovať, zobrať si z nich drahocenné ponaučenie a čo najrýchlejšie z nich von do svetla. Vždy sú totiž iba dve cesty: deň či noc, biela alebo čierna, život a smrť.
Odmalička som bol bútľavá vŕba. Ľudia okamžite vycítia, že som slušná špongia, ktorá vie počúvať aj poradiť, takže bez toho, aby ma poznali dôvernejšie, začnú sa predo mnou otvárať a zverovať sa mi so svojimi „smutnými“ príbehmi. Raz som sedel v bare. Vedľa mňa neznáma dievčina, mohla mať tak medzi dvadsaťpäť až dvadsaťosem rokov. Spustila:
– Umrelo mi dieťa, strašné niečo. Ešte v brušku… V štvrtom mesiaci som potratila. Požiera ma to, ukrutne to bolí…
Potom pokračoval opis a dosah tejto naozaj tvrdej životnej lekcie, najmä čo sa týka jej vnímania z pozície ženy ako matky.
– Kedy sa to stalo? – bola moja prvá otázka.
– Pred trištvrte rokom, – odvetila.
– Niet inej cesty, musíte obrátiť plachty. Momentálne ste si vybrali cestu smrti. Stále stojíte pri mŕtvom dieťatku, nepustili ste ho, držíte sa ho mysľou.
– Ale to sa nedá, nemôžem naň predsa len tak zabudnúť. Ono už žilo…
– Rozlúčte sa s ním. Poprajte mu dobrú cestu Domov, nedržte ho tu, škodíte jemu i sebe. Uniká vám tak životná energia. Začiatok je myšlienka, rozhodnutie, že chcete, aby vám zajtra bolo o čosi lepšie, a začne sa to zlepšovať. Lebo takto prídete aj o partnera.
– Ten ma pred mesiacom opustil… – rozplakala sa.
Čo som jej mal povedať, že to bolo iba logické vyústenia jej konania, že sama sa tak predsa rozhodla, preto nech sa nečuduje, že sa deje stále iba „bolestivé“? Nič iné sa ani nedalo čakať. Keď si na paletu vytlačila iba tmavé farby, nemôže dúfať, že namaľuje obraz plný jasných farieb.
– Ak v sebe nenájdete silu začať žiť nový zajtrajšok, bude váš domček z karát padať ďalej. Takto do seba sejete iba nejakú chorobu. Vôbec sa nebudem čudovať, ak sa stretneme o dva roky a budete mať rakovinu prsníka, – vyslovil som tie slová ako imaginárny zdvihnutý prst „bu-bu-bu“ a hneď som tú „nepeknú“ predtuchu vo vzduchu aj prečiarkol. Vesmír je kujon, už by si to začal písať do zápisníčka.
Presne podľa tohto princípu odchádzajú ľudia zo sveta, keď im umrie ich milovaný človek. Lebo sa rozhodli, že „je koniec, niet už pre čo žiť, nič ma tu už nedrží“. A pol roka nato dostanú smrteľnú chorobu alebo ich po mesiaci nájdu na posteli, ako nedýchajú. Okolie žasne nad tým, „ako boli na seba naviazaní… tak veľmi sa ľúbili, že aj ona skonala“. Kým hrudy zeme nepadajú aj na druhé veko truhly, duša, ktorá odišla ako prvá, sa chytá za hlavu a kričí z oblakov na svoju lásku, nech neblázni, nech si nájde nového partnera, nech ešte dýcha, lebo život je drahokam, treba ho leštiť do posledného brieždenia, že ona už vie, ako to chodí, lebo už prešla tunelom za svetlom a je to úplne inak, ako si my utrápení pozemšťania namýšľame.
Po každej životnej skúške sa môžete v mysli obracať donekonečna dozadu. V tomto prípade si však uvedomte, že ste zastali a kráčate späť. Ja netvrdím, aby ste po každej energetickej búračke rozšafne hodili rukou. Bolo by to mrhanie vody pri prechode púšťou. Bolesť je informácia, musela prísť. Nebyť slepých ulíc, nikdy by sme sa nezastavili a nezačali rozmýšľať. Musíme prejsť utrpením, skúsenosťami z putovania, túžob, zo smútkov, z lúčenia, zo strát, zmätku i z dobrodružstva. K duševnej múdrosti nevedie žiadna skratka. Keď sa nám život obráti hore nohami, znamená to, že sa v našom vnútri čosi pripravuje zrodiť. Bolesť teda prijmite, preskúmajte, vždy vám niečo prináša, lebo otázky si začíname klásť len vtedy, keď trpíme. Ale nerobte z bolesti utrpenie! Nesnažte sa zhmotniť pôvodný stav pred bodom zlomu, nepodarí sa vám to. Nehrabte sa v minulosti. Už bola. Svet už nikdy nebude to, čo býval. Každou minútou sa totiž mení, je iný. Dnes je dnes. Vyjdite na balkón a nechajte sa poláskať vetrom. Pozrite sa do slnka, usmejte sa. Toto je dnešok a je len na vás, či bude veselší ako včerajšok. Nik iný ho nedokáže zmeniť, iba vy.
Život je rafinovaná sieť. Ale keď sa prijímateľ strasti prehryzie hustým pradivom, môže sa konečne dostať k nejakej pozitívnej, často obrodzujúcej skúsenosti. Ako dlho sa teda máte prestrihávať cez ostnatý drôt? Aj tu platí pravidlo zlatej strednej cesty. Sami vycítite, že toto či hento ste si už prežili dostatočne. Z raz odšťaveného jablka už ďalšia šťava nepotečie. Radím vám, aby ste si v hlave vytvorili zarážku: „Už toho bolo dosť! Iba ma z toho filmu bolí srdce, tak načo si masochisticky donekonečna prehrávať tragédie?“
Neprišla len strasť, dostali ste v podobe zmeny a nového životného rozpoloženia enormne veľký balík energie. Kompóty sú síce po záruke, ale napriek tomu sa ešte môžu zísť do kvasu. Tak si predstavte, ako stojíte nad sudmi, chytáte jeden zaváraninový pohár za druhým, otvárate viečka a lejete obsah do suda. Padajúce ovocie je váš smútok, z ktorého môže byť po čase dobrá pálenka. Liečivo z ktorého si každé ráno dáte za jeden štamprlík na vypálenie červa. Je len vecou vašej fantázie, akou cestou pretavíte rudu na zlatý šperk. Ale v prvom rade musíte uveriť, že keď je ťažko, stačí poprosiť slnko a ono na druhý deň na minútku vystrčí spoza oblakov hlávku. O týždeň bude svietiť hodinu denne a o mesiac sa naň prvýkrát usmejete.
Buďte šťastní, Hirax
