Na druhý deň sme hrali v klube v jednom malom mestečku pri Bratislave. Mal som rád malé sály. Energia sršiaca z kapely preskakovala na ľudí natlačených na odposluchy a vracala sa k hudobníkom úžasne znásobená. Niekedy mnou prebehli zimomriavky a tvár mi sťahovali neovládateľné tiky, lebo telo už nevedelo prijať toľkú vlnu energie, takže ju muselo nemilosrdne vylúčiť cez grimasu von.
Celú cestu v aute som mlčal. Nie z trucu. Prosto som sa nechcel dať zatiahnuť do pavučiny snov, ktorú splietal Filip so Slavom. Nakoniec sa nechal strhnúť aj Peťo. Nemal som im to za zlé, božechráň. Chápal som ich oslnenie známym logom megafirmy, no ja som videl budúcnosť ináč. Naša kapela by šla hore aj tak a pre náš štýl čistejšou cestou. Bez zadupania pôvodných vyhlásení do zeme. Opakoval som im, že čím dlhšie sa na kopec kráča, tým dlhšie na jeho vrchole interpret aj zostane. A o to dlhšie z neho aj zostupuje. Rýchly vzostup, rýchly pád.
Prirovnával som to k bleskovým vzletom niektorých slovenských pseudohviezdičiek z mediálne preferovanej súťaže Superstar. Talent musí kvasiť, zažiť prázdne sály aj špinavé kluby bez šatní. Autor musí sám skladať, aranžovať a písať muziku i texty, aby desiatka prvých songov skončila v koši, či upadla do zabudnutia. Až po nich prídu hodnotnejšie veci. Umelo našité „hity“ od rôznych domácich „producentov a hitmakerov“ mi pri počúvaní singlov trhali uši. Speváci spievajúci v štýle skladateľov skrývajúcich sa za oponou a tešiacich sa, že platba od vydavateľstva už konečne prišla na účet. Speváčky frázujúce texty do lacno vymyslených refrénov – hneď som si vedel predstaviť tú atmosféru v štúdiu pri záverečnej finalizácii piesne, aký to bude megahit a ako sa projekt vydaril. Talent musí byť pod tlakom, fackovaný zlými recenziami, kritikou fanúšikov, urážaný a kopaný do priepasti, aby sa vyvíjal a bol donútený dozrieť do svojej maximálnej formy s potenciálom, na aký má.
Bolo mi ľúto všetkých tých dvojročných rýchlokvasiek, ktoré po chvíľke zažitia papierovej slávy upadli v smútku do zabudnutia. Vedel som sa živo prevteliť do ich stavu zmierovania sa s pocitom neaktuálnosti, nežiadanosti, odmietania nasadenia singla a klipov v rádiách či televíziách a bolestivého prijatia straty popularity. Dostali veľkú lekciu od života a stalo sa im vlastne iba to, čo sa im stať malo. Bolo už len na nich, čo si z tej prehry zoberú. Niekto alkoholizmus, iný priberanie a niekto radosť z duševného rastu. Veď nenadarmo sa vo svete ezoterikov šepká, že dosiahnuť v živote bohatstvo a slávu sú tie najväčšie životné skúšky. Mnohí ľudia spolu so životnou prehrou prehrajú nakoniec aj ponaučenie z pádu, čo je obyčajná strata času, pretože si danú situáciu budú musieť prežiť ešte raz, kým z nej nevyjdú ako víťazi ovenčení prijatou skúsenosťou.
Pred koncertom som si nachystal aparát a naladil gitary. Nosil som si dve. Druhú som mal do zálohy, keby mi praskla struna na tej prvej. A taktiež som si ich menil počas koncertu podľa charakteru piesne. Keď som mal všetko pripravené, dokráčal som k baru. Prišli tam ku mne nejaké dve mladé dievčatá.
– Ty si Marko, však? – spýtala sa ma tá krajšia z nich. Mala očarujúce modré oči, pri ktorých aj nebesá padali k zemi. Keď sa usmiala, tvorili sa jej v lícach jamky. Boli také sexi, že by primäli k erekcii aj roztomilého starčeka žijúceho už roky v celibáte na samote pod horou.
– Áno, to som ja, – odvetil som.
– Môžeš sa so mnou odfotiť? – pokračovala dozrievajúca kvetinka.
– Samozrejme, veľmi rád, – usmial som sa do jej čarovných dúhoviek.
Jej kamoška mala v sekunde prichystaný foťák, no nejeden paparazzi by sa mal od nej čo učiť. Jamkolíci dievčaťokvet pristúpil celý natešený ku mne, jednou rukou ma objal okolo pásu, druhú si položil zvodne na moju hruď a hlavou zamilovane spočinul na mojom ramene, ako keby sme spolu chodili prinajmenšom desať rokov. Spustil som ruku na jej zadok a jemne pritlačil. V Indii by ma za toto zavreli do basy, lenže tu na Slovensku som si za takýto hmat vyslúžil kúzelný pohľad – zdvihla ku mne kukadlá a práve jej nižšia postava dopomohla vytvoriť medzi našimi pohľadmi ideálnu vzdialenosť na zhmotnenie neviditeľnej pozitívnej energie a vznik príťažlivých vibrácií.
Foťák cvakol. Druhýkrát… tretíkrát… Prestal som počítať. Vnikol som do jej očí a bežal cez vnútorné chodbičky do jej srdca. Dychčal som ako vnímavý a inteligentný labrador ťahajúci batoľa zo zadymeného ohňového labyrintu. Už som nevládal, ale nechcel som sa vzdať. Keď som zastal udychčaný pred jej dverami s nápisom Duša, držal som sa v predklone rukami za stehná, keďže ma od toho behu bolestivo pichalo v boku. Času bolo málo, mohla ma pustiť každú chvíľu. V strachu som sa chytil kľučky a s obavami tú komnatu otvoril.
Zalialo ma svetlo. Ostré lúče preťali moju sietnicu a vlny tepla dopadali na celé moje telo. Žilo tam čisté dobro a láska. Musel som si tieniť rukou, aby som utlmil ten božský jas sálajúci z jej nepoškvrnenej duše. Obzeral som sa, či niekde v kúte nezbadám nejakú špinu alebo kal. Nič, všade bolo upratané. Dokonalá tabula rasa. Akurát vypratá, vyžehlená, čerstvo naro-dená a ešte k tomu aj bez jediného zápisu negatívnej vrásky života či stopy po hriechu.
Objal som ju a foťák začal opäť cvakať.
– Prepáč, ja sa pri zoznamovaní nerád bozkávam. Je to len uslintaný zvyk našich starých rodičov. Ja sa objímam. Objatie je súznenie a láska medzi dvomi dušami, ktoré sa vôbec nemusia poznať. Nie je v tom sex ani chlípnosť, iba dobro, – šepol som jej do ucha.
– Všetci sme anjeli s jedným krídlom. Musíme sa objímať, aby sme mohli lietať, – odšepkala mi odpoveď prekrásna víla a až potom mi naplno opätovala objatie. Silne sa ku mne pritlačila a nadýchla sa ma. Jej prsty sa vryli do mojej postavy, prešli mi pod kožu a vnorili sa do môjho tela. Skameneli sme. Ak nás niekto pozoroval, určite nemal žiadne pochyb-nosti o tom, že sme milenci, že sa frajeríme minimálne tri životy a že medzi nami je viac ako len obyčajné priateľstvo.
Neviem, za aký čas sme sa roztopili, ale uvedomil som si, že naše dlane sa zrazu navzájom jemne hladkajú a vpíjajú do tiel ako dve duše patriace od narodenia len a len sebe. Túlili sme sa ako dva nezbedné mladé hrošíky, ktoré sa túžia spolu hrať a spoznávať seba i svet navôkol. Hryzkali sme sa v zajatí hry zoznámenia ako dve malé šelmičky, bili sa z lásky labkami, padali na chrbát a s úsmevom sa bránili útoku toho druhého. Naše vlasy sa zaplietli do harmonickej spleti. Vône tiel sa začali milovať, nečakajúc na naše zvolenie. Líca sa o seba obtierali ako mačiatko o kožuch svojej matky. Srdcia si bahnili v bazéniku nehy a pohodlia a naše duše sa bozkávali. Túžobne a s vášňou tínedžerov, veď tak dlho sa nevideli. Sto rokov? Tristo? Desaťtisíc? Od starého Ríma či od Atlantídy? A bolo to vlastne jedno. Pri takomto stretnutí čas a priestor stratil hodnotu.
– Dáme si spolu niečo? – spýtal som sa mojej historickej protiduše.
– Môžeme. Lívia, zostanem chvíľku s Markom. Nebude ti to vadiť? – spýtala sa ruža stojaca vedľa mňa svojej kamarátky.
– Nie, nie… Budem vonku pri chalanoch, – milo odvetila Lívia a fičúrsky sa usmiala. Všetci traja sme vedeli, čo tým myslí.
– Ako sa voláš? – spýtal som sa, keď sme zostali konečne sami.
– Natália, – odpovedala. – Strašné meno, nepáči sa mi, – dodala a usmiala sa na mňa. Jej jamky ma znova zmiatli a ukrižovali.
– Máš krásne jamky v lícach, – vyslovil som.
– To mi stále vravel aj môj bývalý, – povedala.
– Vravel ti aj, že kto má jamky v lícach, ten sa pri narodení pokakal?
– Hehe, tak to počujem prvýkrát, – zasmiala sa, – aj ty ich máš, chichi, – ukázala smejúc sa prstom na moju od úsmevu rozškľabenú tvár.
– Áno, mám, ale ja som sa nepokakal. Pýtal som sa otca.
– Teba porodil otec? – smiala sa stále.
– Nie, ale bol pri tom. Porodila ma mamina. Keď som mal sedem, zomrela, – povedal som.
– Prepáč, to som nechcela, – vyslovila zarazene Natália.
– To je v poriadku, tak to malo byť. Som s tým už dávno zmierený. Našťastie som bol vtedy ešte malinký, – povedal som pokojne, snažiac sa zamaskovať všetky smutné emócie, nech v Natálii neprovokujem súcit.
Mlčali sme. Chcel som, aby sa ma niečo spýtala. Hocičo, aj trápne. Čo by som teraz dal za tie prázdne vety, ktoré som už tisíckrát počul? „Prosím, Natália, spýtaj sa, kde sme včera hrali, aké piesne dnes budeme hrať, či jej nevenujeme nejaký song pre jej kamarátku či frajera…“ začal sa mi dialóg v hlave. „Nie pre frajera, nie, toho určite nemá!“ ozval sa vo mne vzťahový advokát. „Čo by nemala? Veď je mladá a krásna. Čo si myslíš, že tu čaká sedemnásť rokov na tento bezvýznamný koncert, aby sa ti hodila okolo krku a bola pri tebe do konca života? A čo ty od nej vlastne chceš? Veď je medzi vami minimálne desať rokov rozdiel. Zabudol si, že budeš mať dvadsaťsedem? Delí vás skoro 100-kilometrová vzdialenosť a ty dobre vieš, že vzťah na diaľku je bičovaný ťažkými skúškami – nejedna láska dotlela vďaka odlúčeniu a absencii osobného kontaktu. Prestaň sa na ňu teda pozerať tak zahľadene! Je to obyčajná fanúšička a za dva týždne si na ňu už ani nespomenieš,“ vracala ma moja rozmýšľajúca časť mysle do reality.
– Čo nič nehovoríš? – spýtal som sa po chvíľke.
– A čo mám hovoriť? Mám strach, že všetko, čo vyslovím, bude znieť trápne a nudne, – povedala.
„Bože, ešte je aj vnímavá a múdra. Čo má byť toto za skúšku?“ Po včerajšej Filipovej výčitke, že by som si mal niekoho nájsť, som si pred zaspávaním do svojho podvedomia zadal žiadosť stretnúť dievča s veľkým Dé. „Aké by malo byť?“ spýtal sa môj vykonávateľ prianí. Prezýval som ho Štraus. „Mala by byť dobrá,“ odvetil som pohotovo. „Ako dobrá?“ nechápal. „To je široký pojem,“ dodal, držiac pero tesne nad notesom. „Mala by z nej sálať dobrota a láska k celému svetu. Taká duša, čo ma posunie svojou čistotou ďalej a vyššie,“ odvetil som zasnene. „A výzor?“ pýtal sa zhmotňovač želaní a písal si niečo do bloku. „Výzor? Čo sa ma pýtaš na takéto veci? Štraus, veď to dobre vieš,“ odpovedal som mu, hrajúc sa na nahnevaného. No pravda bola taká, že som sa to hanbil vysloviť. „Aha, takže vysoká – ale zas nie ako ty, hehe,“ chechtal sa Štraus a popri písaní pokračoval: „Štíhla, dlhé krásne vlasy, najlepšie plavé či do blond, môžu byť aj jemne zvlnené, čisté oči, na farbe nezáleží, ale keď budú na sklade azúrovo modré, tak prednostne tie. Hmhm, pekná v tvári… ale hlavne, nech je dobro samé. Nech miluje prírodu, zvieratá, ľudí, seba… nech sa nerozčuľuje nad malichernosťami, problémy rieši s úsmevom a pokorou. Čo prsia? Aké veľké?“ spýtal sa ma, keď dopísal. „Ach, ty magor. No dobre, tak aspoň dvojky-trojky,“ odvetil som zapýrene. „Dobre, píšem si… dvojky alebo trojky,“ opakoval po mne pomaličky Štraus.
A teraz sedela predo mnou. Presne taká, akú som si ju želal. Len ten vek ma prekvapil. „Štraus, ty hnusák, ty si robíš zo mňa vtípky? Naťahuješ ma?! Veď má šestnásť, maximálne osemnásť! Prečo si mi to spravil?!“ posielal som výčitky môjmu strážcovi šťastia a životného naplnenia. „Chcel som sa ťa na to spýtať, ale bol si veľmi netrpezlivý. Nechcel si počúvať moje otázky. A potom si zaspal,“ znova sa vo mne zjavil Štraus a s pokojom zvárača mi odpovedal na otázku.
– Si vnímavá… – zahabkal som, lebo mi nenapadlo nič lepšie.
– Veľa čítam. Vraj na svoj vek až príliš.
– Čo? Upírske ságy? – povedal som s ironickým úsmevom na tvári.
– To určite nie. Milujem napríklad Kerouaca. Poznáš ho?
– Jasné… Kto by nepoznal jeho revolučný román Na ceste. Napísal ho za tri týždne na rolku papiera. Odmietol v ňom prepísať čo i len jednu čiarku.
– Nie, prepísal posledný meter strojopisu. Zožral mu ho totiž pes.
– Hehe, to som nevedel, – zasmial som sa a na chvíľu sme stíchli.
– Už pôjdem. Čakajú tu na teba mnohí ľudia. Určite musíš pred koncertom vyriešiť veľa vecí. Pošlem ti fotky na mail, ktorý máte na stránke. Ahoj, rada som ťa spoznala, – povedala príjemne Natália. Pozdravil som ju a zahmleným pohľadom sledoval krivky jej prekrásneho tela, keď vychádzala z baru.
Vyspelé duše cítia, keď stretnú bytosť, s ktorou niečo mali v minulých životoch. A je jedno, či je medzi nimi ešte nevyrovnaný dlh alebo zostala len príjemná harmónia. Nikdy som tak intenzívne niekoho nespoznal, ako teraz Natáliu. Chcel som za ňou zakričať, či si ma z minulých životov pamätá tak ako ja ju, ale nakoniec som to nespravil. Bola ešte mladunká, pár rokov pred svojím druhým, duševným narodením. Nechal som to teda tak. Cítila sa so mnou príjemne, tušil som to a aspoň to ma tešilo.
Celý koncert stála na mojej strane pódia. Nevedel som sa sústrediť na hru. Mal som sto chutí chytiť ju za ruky a vytiahnuť z toho tancujúceho a baviaceho sa davu hore k sebe. Princezná by mala stáť predsa najvyššie, nie?
Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák
