Vošiel som do čakárne môjho zubára. Sedeli tam ako päť peňazí. Hlavy sklonené. Občas sa niektorý z nich naklonil nad stôl a zobral do rúk nejaký farebný časopis a listoval v ňom. Po krátkej chvíľke ho opäť odhodil na stôl. Neveriacky zakrútil hlavou, čím chcel všetkým sediacim v miestnosti naznačiť, že všetky tie reklamné drísty o zaháňaní nudy týmto skvelým plátkom sú len čisté klamstvá. Na tých úžasne graficky vyhotovených a farbami hýriacich stránkach nebolo nič rozumné na čítanie. Samé reklamy premiešané s tisíckami viet, ktoré keby preosiali cez sito múdrosti, zostali by iba čisté strany a dve spinky. Radšej sa ten konár, z ktorého bol vyrobený tento časopis, mohol ešte hojdať vo vetre a smiať sa do slniečka, ktoré by ho s radosťou vysušilo po každom letnom dáždiku. Nie! Človek-egoista povedal, že ho premení cez peniaze na svoj sólový blahobyt a tak sa aj stalo.
Boose – Raz aj v pekle vyjde slnko (Titulka)
– Dobrý deň. Prosím vás, kto je posledný v rade?
Nevšímali si ma. Ani len neotočili hlavou.
– Ako to môže niekto kupovať? Viem ešte pochopiť, keď sa niekto pomýli a dá za to peniaze, ale niektorí to dokonca so záujmom čítajú až do konca! – otočil sa jeden z nich na svojho suseda.
– Nerieš to. Mohol by si sa rovno pýtať, prečo vo vojnách umierajú denne tisícky ľudí. Alebo prečo sa im šachy hrajú lepšie s figúrkami zo slonoviny, keď také veľké a krásne zviera musí zomrieť len kvôli tomu, aby nejaký boháč pohol krajšou figúrkou pár centimetrov. Čisté bláznovstvo, – zalomil smutne rukami ten druhý. Dal som mu meno Cítiaci.
– Viem si pokojne predstaviť, že ti vytrhám zuby, namaľujem ich rôznymi farbami a budem sa s ním hrať Človeče, nehnevaj sa! – snažil sa o uvoľnenie atmosféry ten prvý. Nazval som ho Sadistom.
– Prečo si tu ty, to chápem, ale prečo tu sedíme aj my ostatní, tak to teda neviem, – odvetil šalamúnsky Cítiaci.
– Ja tu takisto nič nechápem, – snažil som sa pridať do debaty, ale nikto z nich opätovne nereagoval.
Chytil som sa za nos, či som živý. Uštipol som sa pre istotu do kolena, aby som si potvrdil, že existujem a dýcham vzduch v tej istej miestnosti ako títo štyria pozoruhodní ľudia, ktorí sa vyskytli v mojej blízkosti.
Vyzerali viac než zaujímavo. Kypela z nich podivná atmosféra napriek tomu, že sme boli v obyčajnej čakárni. Pripadal som si ako mladý chlapec, ktorý sa prvýkrát ocitne v kostole na omši pri obrovskom a majestátne hučiacom organe s tridsaťčlenným spevokolom. Stojí tam a nemo hľadí, pretože čakal všetko, ale toto nie.
– Poďme, už nás aj tak nazad nezavolajú, – pokračoval najstaršie vyzerajúci z nich. Meno Staršina mu padlo ako uliate.
– Prečo by to neurobili? – nesúhlasil Sadista.
– Pretože tu chodíme odvtedy, čo sa to stalo každý deň už celý mesiac a nič. Ani len náznak posunu k lepšiemu. Ja to vzdávam, idem na pivo, – vyhlásil najvyšší z nich a razantne sa zdvihol. Pomenoval som ho Bezmenný.
– Ideš s nami? – otočil sa nečakane Staršina ku mne.
– Hurá! Žijem! Všimli ste si ma! Ďakujem vám! Už som chcel vypiť pohár ortuti, aby som vás aspoň troška zaujal.
Nikto mi neodvetil. Prvý cezo mňa prešiel Sadista. Oblial ma pot. Videl som to párkrát vo filme a to ma asi aj zachránilo, aby som nezinfarktoval. Teraz som to ale zažil a bolo mi nejako divne. Potom sa do mňa vnoril a vyšiel chrbtom Staršina a za ním Cítiaci. Neprišlo k žiadnemu krvácaniu, trhaniu kože či lámaniu kostí. Iba k vzniku obrovského otáznika v mojej hlave, ale to ich zjavne nezaujímalo.
Bezmenný sa zastavil tesne pred mojou tvárou. Díval sa mi chvíľku do očí. Za tých pár sekúnd ma vyzliekol úplne donaha a myslím si, že bol prvým človekom, ktorý hneď videl, že to autíčko z autodráhy som vtedy v detstve Jožkovi ukradol ja.
– Radím ti, nerieš to! – vyslovil pomaličky a celou svojou postavou mnou prešiel do dverí, ktoré som hatil.
Zostal som tam stáť. Obarený, ponížený, nepochopený, urazený, proste ako kus handry, ktorej nemá význam vysvetľovať, čo sa to deje okolo nej. Stačí, keď len dobre pije vodu a dokonale drhne dlážku. To je jej životné poslanie a nikto od nej nečaká žiadne šľachetné činy hodné rytiera.
– Poď už, lebo ťa tu necháme, – povedal prísne Bezmenný.
– Aaa… kam idete? – spýtal som sa neisto.
– To je už teraz skutočne jedno, – odpovedal Bezmenný a kráčal za trojicou.
– To máš pravdu. Po tom, čo som teraz zažil, je už skutočne všetko jedno, – povedal som a ponáhľal sa za nimi.
– A nevolaj ma Bezmenný! – otočil sa Bezmenný a mieril na mňa prstom.
– Áááá, ako vás mám volať? – začal som mu vykať, lebo som to k človeku, čo mi čítal myšlienky, tak znenazdajky cítil.
– Volám sa Sraľo! – odvetil Bezmenný a pokračoval znova v chôdzi.
Zrazu ním trhlo a ja som tušil, čo bude nasledovať.
– Som ti povedal, že ma tak nemáš volať! Ani v duchu! Som SRAĽO, nepočul si?!? – povedal hlasno Sraľo a hneď som vedel, že meno mu nevybrali moc priliehavo.
– Prepáčte… prepáčte pán Sraľo. Som trošku v pomykove. Nejako som sa dnes zle zobudil, – jachtal som ako kňaz, keď ho chytia v obchode masturbovať nad fotkou Darinky Rolincovej (aj umelé vie očariť).
Vyšli sme na ulicu. Päť postáv. Ja – handra a oni štyria mušketieri, ktorí pravdepodobne ovládali umenie odmaterializácie tela, pretože prechádzanie cez hmotné prvky im robilo asi taký problém, ako malému dieťaťu rozbiť tĺčikom na mäso celú sadu tanierov do jednej minúty.
Bolo tesne pred obedom a slnko nám krivilo tváre. Dal som si ruku na čelo, aby som lepšie videl. Oni nie. Trošku viacej som sa na nich pozrel. Každý z nich pochádzal ako keby z inej doby. Jeden z Atlantídy, druhý z pradávneho rodu Mayov, tretí čistý inkvizítor zo Španielska a štvrtý ako bežný obyvateľ Tritóna, satelita Titánu, ktorý je mesiacom Jupitera.
– Ktorým pôjdeme? – popozeral sa po ulici Sadista.
– Tamten meďák je v pohode, – rozhodol Staršina pričom ukazoval na červenú limuzínu parkujúcu tridsať metrov od nás, – ideme ním.
Prešli sme cez cestu a dokráčali k fáru, na ktoré by v Indii pracovala jedna priemerná dvadsaťčlenná rodina dvesto rokov. Ani som sa nenazdal a Staršina sedel za volantom a ostatní traja si už taktiež hoveli na kožených sedačkách prepychového auta. Samozrejme neotvorili si ani len dvere, prešli cez plech, ako drevotoč cez letokruh.
Sraľo stiahol okienko a díval sa na mňa.
– Dokedy tam ideš trčať? – spýtal sa ma, keď sa jeho oči nabažili pohľadom na handru.
– Prepáčte, ale asi som meškal, keď sme sa učili v škole prechod cez pevne skupenstvá.
– Otvorte mu dvere, lebo ma z neho drbne, – začul som hlas Sadistu.
Ľavé zadné dvere mi ponúkli svoju náruč, samozrejme bez toho, aby ich z vnútra niekto otvoril. Sadol som si vedľa Sraľa a Cítiaceho. Tlačili sme sa napriek tomu, že auto bolo vzadu veľké ako posledná rada sedadiel v trolejbuse. Kvôli tomu, že Sraľo sa polovičkou svojho tela rozvaľoval cezo mňa. Nenašiel som odvahu bojovať za svoje práva. A v žiadnom prípade nie s čarodejníkom, ktorému sa oko momentálne prekrývalo s mojím.
Kým sme sa rozbiehali, všimol som si, že chodci sa otáčali po našom aute. Vysvetľoval som si to tým, že prvýkrát videli krádež automobilu za denného svetla na vlastné oči.
– Nevidia nás, – povedal mi Cítiaci, keď si všimol, že som v pomykove, ako keď odhalený člen Ku-Klux-Klanu zablúdi v černošskej štvrti.
– To vidím, ako nás nevidia. Idú si oči vypleštiť, – nedal som sa.
– Teba vidia, nás nevidia, – osvetlil mi časť právd, ktoré som len tušil.
Vtedy mi to došlo. Sedel som v aute, ktoré nikto nešoféroval, a predsa sa pohybovalo. A ja som si sedel vzadu ako gejša a pozeral von z okna na otáčajúce sa tváre, ako keby sa nič nedialo. Celá scénka ako nás, teda prepáčte – ako mňa, zastavuje policajná hliadka, bola hneď tu:
– Dobrý deň. Veziete sa v ukradnutom vozidle. Poprosím váš preukaz totožnosti.
– Nič vám nedám. Som psychopat, čo dokáže silou myšlienky pohnúť autom. Zveziete sa so mnou?
– Určite nie! Vystúpte si okamžite z auta, oprite sa rukami o kapotu a rozkročte nohy!
– Už ma nudíte. Prosím ťa, Staršina, šliapni na plyn.
Našťastie, nič podobné nás nestretlo. A tak som si tam len tak sedel a nasával ich smútok z niečoho, o čom som podvedome nechcel nič vedieť. Asi po piatich kilometroch sme zastali pred Go-Go klubom. Moji spoločníci vystúpili svojím obvyklým spôsobom. Ja som zostal verný archaickému postupu a vystúpil s pomocou kľučky a dverí. Inak som totiž ani nevedel.
Auto sa samé otočilo a začalo sa vracať na miesto trestného činu. Nič som nechápal, ale na to som si už vo svojom živote dávno zvykol, takže som sa tváril, že to tak má byť a nedal som na sebe poznať prekvapenie.
Vošli sme dnu. Bolo tam nafajčené ako v ruskom kasíne. Potešilo ma, že sa nikto neotočil. Veď koho by som aj zaujímal. Chodiaca handra by nikoho nedokázala vytrhnúť z letargie, nestál som nikomu ani len za pohľad.
Sadli sme si k väčšiemu stolu, odkiaľ bol dobrý výhľad na tancujúce obnažené holé devy. Chlapci si zapálili cigarety a začali do seba liať pivo. Pochopil som, že sa prepli do stavu viditeľnosti, ináč by sa tekutina rozlievala rovno na dlážku. Netrvalo dlho a podnik vyčlenil jedného čašníka špeciálne kvôli nášmu stolu. Objednávky naberali rýchlosť vozíka na rýchlodráhe v lunaparku. Pivo nahradili poldecáky kubánskeho rumu. Po čase absint nahradil rum a silné cigary vyradili cigarety z hry. Keď už mali naši dvaja čašníci z behania k nám nábeh na kŕčové žily, začali náš stôl zdobiť litrovky pálenky. Aj lavice začali byť pritesné, napriek tomu, že tie štyri skromne oblečené dievčatá, čo si k nám prisadli a tešili spoločnosť mojich nových známych, nevážili dokopy viac ako dvesto kilogramov. Aj s tangáčmi.
Všetko som to sledoval s vytreštenými očami ako krtko, ktorý sa omylom vyhrabe do klietky v zoo, kde žije lačná líška.
– Dobrý večer, pani líštička… tak ja už zasa pôjdem, som tu tak trochu omylom…, – jachtal by roztomilý hrdina z kultových rozprávok, keď by si uvedomil závažný omyl smeru svojho hrabania.
– Ale kdeže by si chodil, krtko môj. Najprv ti žilku na krku pretnem, nech vieš, aké je to krásne odpadnúť do mdlôb, – tešila by sa fúzatá lesná potvorka.
K večeru, keď alkohol v tele zabil všetky puritánske bunky, sa Sadista so Sraľom vytratili so svojimi priateľkami do horných kójí. Popíjal som iba pivo a snažil si nahovoriť, že sa čo najskôr prebudím do normálneho rána. Síce streleného, ale predsa len oproti tomuto reálnejšieho.
A potom som osirel. Nechali ma tam samého ako prst. Aj poslední dvaja nakoniec odišli do horných izieb vykonávať tie smiešne pohyby. Modlil som sa, aby účet nezostal na mňa, pretože by som musel začať cez deň pracovať v uránovej bani a v noci ako pornoherec, aby som to do začiatku môjho dôchodku splatil. Keď vo mne strach o môj kakaový venček zvíťazil, vyšiel som ich hľadať. Vedúcemu baru som naznačil, že idem hore. Dôveroval mi a tak som mohol začať realizovať moju pátraciu akciu. Na drzovku som otvoril prvé dvere, na ktoré som natrafil. Našiel som tam Staršinu, ako leží v posteli s Ľudkou, prostitútkou z nášho mesta, ktorú sme minule stretli s Matom v bordeli. Nešlo mi to do hlavy, vôbec som ju celý večer neregistroval a zrazu bola tu. Ležali spolu holí v posteli a viedli príjemný rozhovor. Nepočuli ma. Bol som viac ako nevítaný a tak som v tichosti zatvoril dvere.
Ak som doteraz nič nechápal, tak teraz to niekto pre istotu vynásobil dvomi. Keď som nazbieral odvahu, otvoril som druhé dvere. Čo sa tam naskytlo mojim očiam, nedokázal môj rozum normálne vyhodnotiť. Sadista dával nejakú dievčinu a Sraľo to chlípnicky točil na kameru. To dievča ležalo na bruchu a hlasno vzdychalo. Nevidel som jej do tváre, ale keď ma Sadista zbadal, pobádal ma, aby som šiel bližšie a pokojne sa kochal. Asi ho to vzrušovalo. Ani neviem ako, ale urobil som dva kroky k posteli. Z chumáča vlasov sa vykľula tvárička mojej milovanej Ráchel. Usmievala sa na mňa a tvárila sa, že všetko je tak, ako má byť. Roztriasli sa mi kolená a v tvári som zbledol.
Vybehol som z izby, kde sa dialo to ukrutné divadlo trhajúce našu lásku s Ráchel na franforce. Zosunul som sa popri stene, ukryl tvár do dlaní a spustil slané rolety. Moja duša sa zmenila na hasičskú plachtu, do ktorej začal postupne skákať z posledného okna horiaceho mrakodrapu žiaľ, smútok, des, prázdnota a sklamanie. Keď už našpanovaná tkanina nevedela udržať nápor zrady, s obrovským praskaním sa roztrhla na polovičku a ja som letel cez pivničné priestory do nekonečnej priepasti. Odpadové potrubia a rúry ma bozkávali neuveriteľnými peckami, až kým sa moje chabé telo nezmenilo na kašu pripomínajúcu džem vytekajúci z hovnocucu.
Z dverí oproti mne vyšiel ožratý Cítiaci.
– Čo tu fňukáš? – osopil sa na mňa opito.
– Čo ste vy za zvery! – kľačiac som na neho zúfalo vykríkol pomedzi prúdy sĺz.
Krik mi dodal silu leva. Zdvihol som svoju telesnú schránku, vykročil energicky k nemu a chytil ho za chlopne rozgajdanej košele.
– Kto ste? Kto vás najal na túto hru? Prečo som práve ja ten, čo má zošedivieť? – bľačal som mu do hlavy.
Neodpovedal. Mlčal. Keď na to prišlo, v tomto boli všetci preborníci. Natiahol som mu jednu. Spadol na zem. Začal som ho kopať, pričom vír mojich otázok neustával.
– Prečo práve ja?! Hovor, lebo ťa zabijem, ty skunk!!! Kto ste?!?
– Sme tvoji anjeli, – vyšlo z neho zrazu.
Prestal som. Zostal som stáť v náprahu, ako keď na videu zapauzujete futbalistu pri trestnom kope.
– Sme tvoji strážni anjeli a poradcovia. Vyhnali nás z neba. DOBRO so ZLOM mávajú pravidelné porady a tam sa uzniesli, že si sa moc pýšil. Polámali nám krídla, aha, – strhol si Cítiaci košeľu z pleca a odkryl mi pahýľ kosti trčiaci niekde v oblasti lopatky, – odlomili nám ich a vyhnali nás z raja…, – vzlykal už aj on.
Sklonil som sa k nemu. Chytil som mu hlavu do rúk a pritlačil si ju k hrudi.
– Nie, čo to tu táraš… to nie je pravda…, – jachtal som a moje slzy kropili pozostatok tých anjelských krídiel.
– Klever, bez nás zažiješ utrpenie rovnajúce sa peklu… čakali sme štyri týždne a nič. Raz zavolali anjelov späť. Stalo sa to… dúfali sme v to. Veríš mi? – nariekal mi do rukáva.
– Nie, to je hlúposť…. čo sa mi to snažíš nahovoriť? To je absurdné!
– Neprežiješ bez nás ani mesiac… budeš prosiť o smrť, aby to utrpenie radšej skončilo…, – neudržateľne plakal Cítiaci.
– Nebol som pyšný. Ďakoval som DOBRU, ako aj ZLU, mám ich obidvoch rovnako rád! Je to harmónia, nejde to v našom svete ináč. Na tom predsa nie je nič zlé. Za toto poznanie vás zmenili na trápiace sa kreatúry, ktoré sú zrazu na výlete na zemi a správajú sa ako poslední gangstri z ulice?
– Tak potom si sa v tomto živote naučil veľmi rýchlo to, čo si sa mal. Zobrali ti nás, lebo to je posledná skúška, ktorou musíš ešte prejsť. Ale toto si len domýšľam. Neviem prečo sa to stalo, – rozmýšľal nahlas.
– Čo si mu to vytáral, ty debil! – vrútil sa do chodby Staršina. – Nemal sa to nikdy dozvedieť!! Teraz sa už nemôžeme vrátiť, aj keby nás povolali milosrdne nazad!
– Aj tak sme sa už zhmotnili. My sami sme podpísali posledný ortieľ! – bránil sa Cítiaci.
– Našiel nás! Veď to vieš, – pokračoval Staršina. – Prečo si nás našiel?! – obrátil sa zrazu na mňa.
– Ja som šiel k zubárovi! Šibe vám? Ste j.bn.tí?!? – zostal som v pomykove.
– Ty si j.bn.tý a vyžerieš si to do dna! – prehovoril veselo Sraľo spoza kamery, ktorý znenazdajky vošiel z dverí a točil nás.
Odsotil som ho a vošiel do izby, kde som predtým videl Ráchel. Na posteli však ležal už iba Sadista. Usmieval sa ako hnoj na slniečku
a krútil si prstami mlynček. Keby niečo vyslovil, udusím ho plachtou. Vedel to. Mlčal, lebo tušil, že je to jediná šanca, ako si zachrániť život.
Vánok z otvoreného okna sa pohrával so záclonou. Dobehol som k nej a pozrel dole na ulicu. Osvetľovali ju kandelábre s horiacimi lampášmi. Sedemnáste storočie? Osemnáste? A bolo to vlastne jedno. Dôležité bolo, že po Ráchel tam nebolo ani stopy. Stál tam len kamelot s novinami obklopený ľuďmi. V čele mal nasadenú baretku a vykrikoval do davu ako besný:
– Kúpte si noviny, čerstvé noviny, Klever je j.bn.tý!
Ľudia ich brali ako šialení. Prizrel som sa lepšie. Ten predavač bola Ráchel.
Hirax
