Sedeli sme so ženou v mexickej „reštaurácii“ pri pobreží Tichého oceána. Bolo to v oblasti Zipolite, v uličke Rocka Blanca, kde sa zbiehajú všetci dobrodruhovia, keď sa chcú najesť a doplniť si zásoby. Stoly boli z plastu a každý iný. Jeden krivý, druhý ulepený, ďalší mal zasa deravý igelitový obrus. Kvet na múriku bol zasadený v čiernom plastovom vreci! Nad nami sa krútil ospalý ventilátor, až človek nadobúdal dojem, že v krátkom čase narobí z najbližších ľudských mozgov šťavnaté rezy.
Z kuchyne kde-tu vykukla počerná útla Mexičanka. Bola škuľavá, ale to som si všimol až po pár dňoch, pretože jej kulinárske umenie, no najmä jemný úsmev všetko maskovali. Obsluhoval nás silný Mexičan, jej muž.
V žiadnom prípade sa neponáhľal, božechráň! Bol som smädný ako závodná kobyla, ktorá prebehla cieľom. Vravím si: „Chápem, jedlo sa pripravuje, ale aspoň tie ovocné nápoje nám mohol doniesť hneď!“ Kdeže… Európskemu oku nič neladilo. Soľnička bola z inej sady ako korenička, každý stôl mal inú farbu obrusu, stoličky boli akoby poskladané z celého Mexika. No napriek tomu sa vo vzduchu nachádzalo niečo, čo by na našom „vyspelom“ kontinente nenašiel ani google. Vládol tam pokoj a harmónia.
Snažíme sa o dokonalosť, ktorá nám uberá energiu a pretvára nás na roboty. Na dovolenkách v Egypte či v Tunise sa smejeme, že Arabi nevedia stavať domy, tam nedorobili strechu, coklík na izbe 304 je krivý, vo foyer je v zábradlí fúga. Všetko chceme mať tip-top. Budíky si dávame presne na šiestu, „čo máš s tým 6.04?!?“ Deťom naprávame goliere do predpísaných uhlov, muži s pravidelnosťou menzesu ženú autá do umývačiek, nožom, ktorým sme odkrojili párky, už v nijakom prípade nemôžeme pokrájať mrkvu, lebo za týždeň na to určite umrieme. Sterilne čistá doba, smutné vnútra. Automaty so srdcom, ale bez duše. Neustále v sebe naťahujeme pružinu, že musíme vybaviť ešte množstvo vecí, aby sme mohli byť šťastní. Tak v obyčajný deň, ako aj po celý život. Do truhiel padajú vysilené trosky, ktoré zabudli žiť.
A čo keby sme sa len tak zastavili a zahľadeli sa na pavučinu na plafóne? Verte mi, že nič nám neujde. Každé ráno s manželkou pozorujeme pohyb našich troch pavúkov po strope. Ráno sa väčšinou sťahujú do kúpeľne. Ešte sme tento proces celkom nedoštudovali, ale o tomto som nechcel…
Kostarikou som prechádzal s pražským kamarátom Jirkom. V jednom mestečku nám ušla loď. Vlastne išla v úplne inom čase, ako hlásal rozpis. Priznám sa vám, že osobne som sa čudoval, že tam nejaký bol. Samozrejme Jirko začal ako správne nastavený civilizovaný človek z moderného sveta kliať a zúriť, že teraz nestihneme autobusový spoj. Latinská Amerika má veľké paralely s Áziou. Keď vás opanuje zlosť, prehrali ste. Len čo sa začnete sťažovať, domáci vám o to viac nepomôžu. Kľúč k riešeniu je úsmev. Povedal som mu len:
– Jirko, keď budeš zúriť, loď tým neprivoláš. Iba ak zažiješ nejakú príhodu, najpravdepodobnejšie srdcovú či mozgovú. Pozri sa na okolostojacich domácich, akí sú pokojní. Uverme im, určite pôjde druhá loď. Alebo nájdeme iný spoj, ktorým to stihneme.
A tak sa aj stalo.
Názov kapitoly znie, že dokonalosť neexistuje. Je čas sa zasa poprieť. Samozrejme, že existuje, ale nie v hmotných súradniciach. Všetko nové, čo sa zrodí, je nedokonalé, neúplné, hocijako môžu nové technológie napredovať. Stále bude všetko podliehať zubu času, rozpadať sa. A moderný človek ako taký trtko pobehuje s kladivom, klincami a so štetcom a všetkému chce donekonečna vracať zašlý lesk „úplnosti“.
Privyknime si, že atribútom dokonalosti disponuje jedine najvyššia Pravda, ktorá jediná pozná celkový zámer a chod celku. Momentálne sme len myši, ktoré dostali za úlohu vyhrabať pár štôlní, nech sa určitá časť chrámového komplexu dokončí. Tak sa nehrajme na bohov, ktorí chcú okolie prispôsobiť svojmu hladnému egu, premeniť ho na nablýskanú dokonalosť. Verte mi, že múdri starci žijú aj v chalupách, v ktorých je na prvý pohľad neporiadok. Ale iba na prvý pohľad. Keď si sadnete, dáte si u nich čaj a rozhliadnete sa, potom pochopíte, že všetko v ich príbytku podlieha skrytému systému poriadku. Aj v obitom pohári budete vidieť svätý grál. Naopak, môžete navštíviť hoci aj milionárov, u ktorých bude všetko zo zlata, nikde nenájdete ani smietku špiny, no napriek tomu vám tam bude stále niečo chýbať.
Milujem pravidlo: Zlatá stredná cesta. Je v ňom obrovská múdrosť. Všetko, čo prejde do extrému, je deštruktívne. Poďme teda ďalej…
Buďte šťastní,Hirax
