Je tisícka vecí, ktoré nás vyvedú z harmónie a naštrbia zdravie, ale existuje na to presne tisícka liekov, ktoré nám pomôžu. Avšak čo je pre niekoho liek, to je pre druhého jed. O dodržiavaní telesnej hygieny a jej dôležitosti vedia všetci. Ale kto z nás si čistí vedomie a dušu? Kto z nás vynáša špinu z podvedomia, všetky tie zhubné myšlienky a ničivé predstavy… Keď ich upracete, organizmus sa automatický sám dostane do harmónie, zaniknú choroby, zregenerujú sa tkanivá, usmeje sa duša. Došlo mi, že keď nepustím do seba jedy, nebudem musieť hľadať lieky.
V poslednom čase nerobím nič inšie, ako sledujem vlastné šťastie. Milovať sám seba – v tom nie je žiadna pýcha ani sebectvo. Veď človek nemôže vlastniť väčšieho bohatstva ako je jeho duša. Preto mi nerobí problém sám sa pochváliť, pretože ináč by som mohol celý deň chodiť opľutý. A to nechcem. Sledujem, čo mi energiu dáva a čo berie. Snažím sa žiť naplno, každým dychom.
Už sa netrestám a neočakávam ani odmenu. Odmietol som spoločenský Matrix o odmene a treste, o nebi a peklu. Je iba TU a TERAZ. Viem, že nie je vykonanej veci, ktorú by som si mohol vyčítať a za nič, čo som vo svojom živote vykonal sa nehanbím. Ešte pred pár rokmi by som odpovedal, že to či ono by som zobral späť (ak by sa dalo). Teraz nie. Nič. Všetko sa deje ako sa má a za vlastné šťastie nie je zodpovedný nik iný, ako ja sám. Reč srdca vystupuje z našich hlbokých potrieb po láske a teplu, ktoré chceme dávať i prijímať. Naša civilizácia z nás však urobila slabochov produkujúcich v sebe pocit hanby ako náhle nám dá pocítiť, že sme zraniteľní.
Zbavujem sa strachov. Všetkých tých otáznikov, čo sa možno stane, keď spravím toto, či ono, či hento vyjde a ako zareaguje ten, či tamtá. Opúšťam všetky obavy, ktoré sa mi vďaka pokrútenej výchove celej spoločnosti dostali do hlavy. Jedinou mojou tantrou sú myšlienky: Ja som tvorca svojej budúcnosti. Keď budem neochvejne veriť prítomnej myšlienke, stane sa. Len nesmiem pochybovať. Ani kúskom! Nemyslieť na budúcnosť a vymýšľať hypotézy či variácie čo bude ak bude. Aj tak bude ako má byť.
Áno, rozmýšľam pozitívne, snívam, ale moje dlhodobé ciele a sny vešiam niekam tam hore a o ostatné sa už nestarám. Nenosím ich v hlave, nemodlím sa k snom, neprinášam bohom myšlienkové obete. Keď si po čase (niekedy sú to aj roky – čím zložitejšia objednávka, tým dlhší čas na vybavenie :- )) uvedomím, že som dostal to, čo som si prial, poďakujem. A ticho sa usmievam popod fúz, v akej forme to zasa prišlo. Ono to totiž vždy príde krásne zamaskované. Väčšinou človek až neskôr zistí, že to už dávno má a užíva to.
Toto je teraz môj život. Kráčať mestom a nemyslieť. Iba sledovať lom svetla o hranu oblaku, hru vánku s listami stromu. Dýchať z plných pľúc a usmievať sa na slnko. Znie to ako slová blázna? Dúfam, pretože len blázni sú slobodní. Kto má vnútornú slobodu, dáva slobodu všetkým. Kto ju nemá, ostatným berie. Ale neberie ju tým, že človeku obmedzuje život, ale napríklad verbálne: „Lucia chodí oblečená ako kurva (závisť), Karol sa chová ako hňup (asi to skôr bude platiť na autora vety), Otec je žgrloš (dotyčný je žgrloš), Baričák sa hrá na cestovateľa (šepkajú za mojim chrbtom tí, ktorí v živote nevideli živú palmu), nejako nechápem, čo pozitívne chcel týmto Guru Hirax povedať (nájdem si Dick Riddickové slová v reakciách, čím mi zasa čo-to prezradí z jeho detstva)… veď dobre poznáte negatívne náreky ľudí snívajúci starý sen ľudstva, načo ich tu ešte násobiť.
Na stanici metra vo Washingtonu DC sa posadil muž a začal hrať na husle. Bolo studené januárové ráno. Hral asi 45 minút skladby od Bacha. Behom tejto doby, keďže bola špička, prešlo stanicou odhadom tisícky ľudí. Väčšinou z nich cestou do práce. Po troch minútach išiel okolo muž stredného veku a všimol si hrajúceho muzikanta. Spomalil krok a na pár minút sa zastavil. Potom sa znova ponáhľal za svojimi povinnosťami. O minútu neskôr dostal huslista svoj prvý dolár: nejaká žena mu hodila peniaz do škatule a bez zastavenia pokračovala v chôdzi. Po niekoľkých minútach sa niekto oprel o stenu a počúval. Potom sa pozrel na hodinky a odkráčal. Evidentne sa ponáhľal do práce.
Najviac pozornosti mu venoval trojročný chlapec. Matka ho vliekla okolo, ponáhľala sa, ale dieťa sa zastavilo a pozeralo na huslistu. Nakoniec ho matka postrčila, dieťa pokračovalo v chôdzi, ale celú dobu sa za huslistom obzeralo. Toto sa opakovalo s niekoľkými inými deťmi a všetci rodičia, bez výnimky, ich nútili pokračovať v chôdzi. Za celých 45 minút hry sa na chvíľku zastavilo iba šesť ľudí. Asi dvadsať mu dalo peniaze bez toho, aby spomalili svoj krok. Vybral 32 dolárov.
Keď skončil a nastalo ticho, nikto si toho nevšimol. Nik nezatlieskal, nikto umelca nespoznal. Nikto nevedel, že tým huslistom bol Joshua Bell, jeden z najlepších hudobníkov na svete. Hral jedny z najťažších skladieb, ktoré boli kedy zložené na husliach za 3,5 miliónov dolárov. Dva dni predtým, ako hral v metre, vypredal Joshua Bell divadlo v Bostonu za priemernú cenu sedadla 100 dolárov. Inkognito hra Joshuy Bella v stanici metra bola zorganizovaná denníkom Washington Post ako súčasť experimentu o vnímaní, vkusu a prioritách ľudí. Zadanie bolo: Dokážeme vnímať krásu na bežnom obyčajnom mieste v nevhodnú dobu? Dokážeme sa zastaviť a oceniť ju? Poznáme v neodpovedajúcich súvislostiach talent?
Jedným z možných záverov tohto experimentu je, že ak nemáme chvíľku na zastavenie a počúvanie jednému z najlepších hudobníkov sveta, hrajúceho najlepšiu kedy napísanú hudbu, koľko ďalších vecí nám uniká? Preto sa snažím žiť v prítomnosti, veď zajtra tu možno nebudem.
Každý človek svojim narodením podstúpil nekonečný proces sebazdokonaľovania a má len pár úloh: učiť sa, tvoriť, byť sám sebou a spoznať sa. Pokiaľ nie sme sami sebou a nespoznáme sa, život nerastie a nenapĺňame svoje určenie. Žite svoj život, nie život iných. Sledujte svoje vlastné ŠŤASTIE a nezabudnite, že všetko, čo skutočne existuje, je iba TU A TERAZ.
Buďte šťastní, Hirax
