– Kde si, ty somár? – osopil sa na mňa basák Slavo.
– Zdržal som sa. Telefonoval som, – odvetil som mu, keď som vkročil do skúšobne.
– V poslednom čase stále meškáš. Čo si sa zaľúbil? Alebo si začal chodiť na pokec kvôli sexu? – nechcel si dať pokoj.
– Prepáčte, ospravedlňujem sa, – povedal som.
– Rozhodli sme to za teba, – pridal sa Filip.
– Čo ste zasa rozhodli? Ideme zahrať tri pesničky na playback a podporiť tak volebnú kampaň nejakej neonacistickej strany? To by ste ma už fakt nasrali, – srandoval som. – Ale u vás je aj toto možné. Jeden deň pre stranu zelených a druhý deň s úsmevom pre fašistov. Hlavne, že dostaneme tridsať strieborných, – nepáral som sa s nimi.
– Ideme hrať na Pohodu, – snažil sa mi niečo naznačiť Peter.
– Veď to je dobré, nie? Ale čudujem sa, že nás volajú tak neskoro. Veď už je začiatok leta, – dumal som nahlas.
– Niekto im vypadol, – vysvetľoval mi Filip.
– No a čo teda? Pozeráte sa na mňa ako baktéria na mikroskop.
– Nepôjdeme na ten benefičný koncert za slobodný Tibet, – rozuzlil mi celý problém Peter.
Dobre vedeli, aká bude moja reakcia. Ten koncert som vybavoval ja. Sľúbil som organizátorom, že prídeme iba za cesťák, čo bolo v momentálnej situácii a pri rastúcej sile mena našej kapely vďaka rotujúcemu hitu v médiách viac než zadarmo. Presadiť tento koncert vo vnútri kapely a za týchto podmienok ma stálo heroické úsilie, ale všetci nakoniec súhlasili. Teraz ma kopli týmto rozhodnutím do vajec a snažili sa ma mlčaním presvedčiť, že ma to vôbec nebolí, i keď mi bolesť deformovala tvár. Oči mi vyliezli z jamiek, spustil som to na nich:
– Jebe vám?! U koľkých ľudí si to chceme ešte pokaziť? Prečo tam nepôjdeme?! Chcem počuť jeden rozumný argument! – nahnevane som kričal na celú skúšobňu.
– Nestíhali by sme to časovo. Pohoda je v Trenčíne, koncert pre Tibet vo Svidníku. Je to cez celú republiku, – snažil sa ma oklamať Filip.
– Hovno makové! Tibet zahráme okolo obeda, nech sa tam aspoň zjavíme a potom môžeme valiť do Trenčína. Tam povieme, nech nás zaradia do programu okolo polnoci a naje sa vlk i ovca zostane celá, – povedal som a čakal na pravý dôvod.
Mlčali. Vedeli pravdu, ale nič nepovedali. Zlaté groše im upchali hlasivky a zadupali ešte aj odvahu vysloviť skutočný názor na vec. Tých pár viet, ktorými by potvrdili, že sú falošní hajzli pachtiaci sa iba za peniazmi.
– Vy slabosi, už to vyslovte! Zasa vám ide len o tie pojebané peniaze, však? Dali sme slovo! Sme na plagátoch a letáčikoch ako jeden z headlinerov! Tu ide o podporu národa, ktorý sa rozhodli Číňania vygumovať z mapy! Nechápete, že je to jeden z pár koncertov, ktorý pomáha nejakej hlbšej veci? Číňania ničia tibetské pamiatky, kultúrne klenoty, rozbíjajú im ašramy, strieľajú rebelantov, zakazujú im používať národný jazyk! Deťom, čo mali vyrastať v mierumilovnom budhizme, škrtia krky pionierskymi šatkami. Ste slepí? Čo keď sa Poliaci jedného večera rozhodnú zabrať malé Slovensko? A celá Európa oslepne, len nech je pokoj v ich domoviskách, tak ako sa to stalo počas Mníchovského diktátu. Ľudia zabúdajú, preto musia znova prežívať tie isté hrôzy. No nemuseli by, keby jednotlivci svojimi maličkými krokmi, ktoré v preklade znamenajú obrovské hrdinské činy, ukázali cestu iným.
– Si zaslepený. Nechodíš kvôli tomu ani do čínskych reštaurácií. To už je pritiahnuté za vlasy, nemyslíš? – ozval sa ako prvý Filip.
– Filip, toto je môj život a moje rozhodnutie. Keď si zmyslím, že nevkročím do čínskej reštaurácie či nejakého iného čínskeho obchodu, tak tam nevkročím a ty ma v tom neovplyvníš! – otočil som sa na neho.
– Tým nič nezmeníš… – povedal ticho.
– Vlády dôležitých svetových krajín mali zaviesť voči Číne embargo. Ja viem, že tí majitelia za to možno nemôžu, ale sú to Číňania. Keď do ich obchodu nik nevkročí, budú ho musieť zavrieť. Keby milión ľudí denne spravilo tento podľa teba smiešny čin, nedali by Číňanom možnosť zarobiť a museli by sa všetci vrátiť domov. Boli by nútení ísť do Pekingu, zabúchať na dvere úradu vlády a povedať: Vy kokoti, nikde nás nechcú! Kvôli Tibetu! Vraj sme vrahovia! Zatvárajú pred nami okenice, ponižujú nás mlčaním! Do piče, čo to robíte? Vláda by ich dala samozrejme postrieľať. Najprv desiatich, na druhý deň sto, do mesiaca desať tisíc. O pol roka by boli nútení zvolať poradu, lebo by si uvedomili, že na nich čochvíľa nebude mať kto pracovať a po pár rokoch ani komu vládnuť. Uvedomili by si, že rieky a doliny sú plné rozkladajúcich sa mŕtvol a bude asi lepšie pustiť ten Tibet, než vykonať na národe genocídu. Už chápeš obrovskú silu pohnutia malíčkom, Filip? – snažil som sa mu to vysvetliť.
Stále mlčali. Boli sraľovia. Nikto z nich sa nevedel postaviť a povedať: Chceme za ten koncert aspoň dvesto eur, ináč tam nepôjdeme. Síce sme ešte na jar cez teba sľúbili, že prídeme iba za naftu, ale situácia sa zmenila. Sme teraz slávni, jebe nám z toho. Stúplo nám to všetko do hlavy. Sme načisto oblbnutí, peniaze sa nám hrnú od organizátorov z každej strany. Po koncerte sa na nás lepia pipky ako výskumníci na bunky rakoviny. Prepáčte, ale dajte prachy a my prídeme. Sme totiž STAR!
„Odíď z tejto kapely!“ šepol mi vnútorný hlas. Trošku ma to vykoľajilo, lebo on mi vždy radil bezchybne. „Srdce moje, táto skupina, jej piesne a texty, sú časť môjho života. Stáť s týmito chalanmi na spoločnom pódiu, ma napĺňa. Hrať a tešiť sa, že ľudí to chytá… že tancujú, bavia sa, zbavujú sa tancom stresu a negatívnej energie. Menia svoje životy, chcú byť vďaka našim textom lepší… Keď pôjdem do inej kapely, začnem od začiatku. A možno ani nezačnem, lebo tam budem len cudzincom,“ odvetil som mu. „Tu si čím? Pomaly, ale isto stroskotancom,“ vystlalo ma vnútro citlivo pravdou. „Možno máš pravdu. Raz možno odídem, ale teraz na to nie som pripravený. Ešte to tak necítim a potom by som si to vyčítal. Mám tu ešte nejaké slovo. Chalani na mňa vo veľa veciach dajú, pochopia to, uvidíš,“ odpovedal som, no vnútro mlčalo.
– Koľko? Pýtam sa, na akej minimálnej finančnej hranici ste sa bezo mňa dohodli? – spýtal som sa pevným, ale už umierneným hlasom.
Mlčali.
– Koľko?! Nehovorte mi, že je v tom niečo iné. Nie je! Ste nenažratí farizeji, – opakoval som sa.
– Nech dajú aspoň cesťák, plus dvesto eur, – odvetil konečne Slavo.
– Dobre, zavolám im, či sú schopní nám to dať. Čas hrania poprosím do tretej poobede, – zaklamal som, pretože som sa už predtým rozhodol dať im tie peniaze zo svojho vrecka, aj keby sa dohodli na päťsto eur. – Kto rieši Pohodu? Povedzte im, nech nás dajú po polnoci. To stíhame a nebudeme sa musieť až tak hnať, – dodal som.
– Filip sa stáva oddnes naším manažérom. Kým nenájdeme niekoho iného, kto sa nám bude starať o koncerty. Bude si brať jednu pätinu z peňazí, čo zostanú po odrátaní nákladov. Všetko odteraz pôjde cez zmluvy. Ak ti teda bude niekto volať kvôli koncertu, daj mu Filipovo číslo, – informoval ma Slavo, pričom Peter stále mlčal.
– Ako vidím, stihli ste za tých desať minút, čo som meškal, veľa. Nikdy sme manažéra nepotrebovali. Na čom ste sa ešte dohodli? Koľko mažoretiek bude tancovať na našich koncertoch? Logo ktorého chemického závodu bude visieť za našimi chrbtami? Viete, ako mi pripadáte? Ako tí punkáči, ktorí majú plné huby záchrany planéty, no ako prví hodia sklenenú fľašu o zem. Hovoria o rešpektovaní ľudí bez ohľadu na to, čo majú oblečené, ale obratom letia kamene do človeka v mikine Lonsdale, bez toho, aby sa presvedčili, či je to skutočne fašista. Tisícky hesiel o podpore hudobnej scény a obratom húfne napaľovanie cédečiek a skákanie cez ploty na koncert zadara. Chcú zmeniť svet k lepšiemu, ale počas koncertu do teba akurát ožratí stokrát vrazia, oblejú ťa pivom alebo ešte aj okradnú. Viete, aký krajší svet svojím správaním budujú? Celá planéta bude posiata črepinami z fliaš, všetci budú po sebe hádzať kameňmi, netolerantne do seba opití vrážať, vykrikovať a do bezvedomia skloňovať slovo anarchia a neustále sa poza chrbát okrádať. Sú zaslepení presne tou istou zlobou ako náckovia, ktorým stačí vidieť číro na hlave, zaradiť človeka pre to medzi socku a biť ho bez toho, aby sa pozreli do jeho duše. Samo-zrejme, nechcem tým pošpiniť všetkých, pretože aj medzi cigánmi sa nájdu pracovití tak ako medzi bielymi recidivisti. Mnohí hovoria o zmene k lepšiemu, ale konajú opak.
Negatívny sen hiphopera prinesie o dvesto rokov svetu jednu veľkú nafúkanosť. Diktát ulice bude ťažký. Preživšia populácia si bude sprosto nadávať a „osobnosti scény“ sa budú so svojou partiou a s apatickým úškrnkom na tvári prizerať, ako niekto v koliečku brutálne súloží s ich vlastnou mamou.
Rozmýšľanie emo človiečika tvaruje do budúcnosti čisté temno, depresiu a smútok. Všetci ľudia budú vychudnutí až na kosť a jazvy budú telovými dejinami pripomínať okoliu, že dotyčný „hrdina“ sa prinajmenšom desaťkrát pokúsil o odchod z tohto sveta, lebo mu tu bolo strašne biedne. Žiaľ, bezúspešne a tak tu bude tá stratená postavička v slzách a s vnútornou ignoráciou úsmevu drepieť na planéte Zem ešte nejaký ten rok.
Metalisti budú chodiť na koňoch a budú strašne prísni a panovační. Cesty budú posiate obesencami a z okien hradov sa budú znova ozývať náreky mučených. Toto vo svojich mysliach budujú mladé generácie neuvedomujúc si, že svojimi predstavami vytvárajú budúcnosť. A takto by som mohol spomínať ďalšie hudobné smery a životné filozofie. Nechcem s tým mať nič spoločné. Len samé zlo, násilie a negatívna energia.
My spievame o slobode slova, ale Tibet nepodporíme. Máme pieseň o skromnosti, ale honorár je pre nás čoraz viac dôležitý. Nadávame na systém, no hľadáme manažéra a ideme tlačiť zmluvy. Serieme si do úst viac ako tí politici, ktorých ignorujeme. Pestujeme konvenčnosť v nekonvenčnosti, produkujeme komerciu v nekomercii. Práve textári, muzikanti a celkovo umelci sú ľudia, ktorí môžu vplývať na iných ľudí. Ale žiaľ, o chvíľku nebudú mať na šírenie dobra čas, lebo budú celý deň ťukať čísla do kalkulačiek, obvolávať sponzorov a rozposielať zmluvy, – dokončil som svoj niekoľkominútový prejav a sklonil sa pred Fidelom Castrom.
– Nepleť sem punkáčov, to nemá s našou muzikou nič spoločné, – povedal Filip.
– Ale má. Marko je ten najväčší punkáč, akého poznám. Slušne oblečený rebel rebelov bez číra, – usmial sa na mňa Peter dúfajúc, že sa asi roztopím.
– Tak sa pridaj, Peťo, a svet bude krajší. Ja chcem šíriť lásku. Na hnev odpovedať dobrom. Svet sa naplní ľuďmi, ktorí budú skutočne pomáhať, prijímať, odpúšťať a ďakovať. Budú to duše prirodzené, veselé a bez stoviek bŕzd v sebe. Budú milovať sami seba a láska z nich vykypí do celého sveta. K matke zemi, prírode, susedom, cudzím ľuďom. Ja si predstavujem, ako sa prechádzam medzi voňavými kvetmi v prekrásnom sade. Vy snívate o obrovských domoch so špajzami, kde budete mať namiesto kompótov kufre plné peňazí. Každé ráno tam vletíte celí spotení zo strašného sna, že ste sa stali žobrákmi. Začnete počítať love, či vás sluha počas noci neošmekol o desať centov, – dopovedal som a pozrel Slavovi do očí. Visela mu tam veta: „Už prestaň, fakt s tým začínaš byť trápny,“ ale nezmohol sa na ňu. Mlčal ako Izák, keď ho jeho vlastný otec Abrahám zviazal a chcel obetovať Bohu. Všetci do jedného boli ticho.
– Chlapci, o mesiac budem meškať na skúšku tri minúty a vy mi poviete, že ideme hrať punk rock, lebo to teraz letí, a budeme môcť zvýšiť náš honorár o dvadsaťsedem eur. Že to presne na halier vypočítala v prenajatej kancelárii v centre mesta naša ekonómka. Ak môžem navrhnúť meno našej budúcej megalomanskej hudobnej agentúry, ktorá sa o nás bude starať, dovoľujem si dať do pozornosti názov: ZAPREDANÍ KOKOTI!
Všetci traja pozerali do zeme a mlčali.
– Dnes na skúške nezostanem, prepáčte. Idem domov meditovať. Za Tibet, – vyslovil som poslednú vetu a odišiel zo skúšobne.
Mlčali. Aj koče sa zastavili a v tichosti to celé pozorovali. Len ten múdry starec žijúci v lese nie. Ten tieto pravdy v sebe už dávno našiel. Práve sa usmieval na tancujúci kvet, ktorý mu svojou farbou pritiahol zrak. Aj ten kvet mlčal, ale na rozdiel od spomínaných hudobníkov bol šťastný.
Buďte šťastní, Hirax
