Mal som možnosť dostať sa v panamskej džungli Darién medzi Indiánov z kmeňa Emberá. Oni brali život ako hru. Malé deti vedeli vyhútať nespočetne veľa zábaviek s vodou, dievčence hrali s chalanmi bežne futbal, všade vládol úsmev. Počas môjho pobytu som ani raz nevidel, že by niektoré dieťa urobilo príkorie nejakému inému. Keď sme im darovali vrecko sladkostí, delili si ho rovným dielom veľkí i malí celú hodinu! Okamžite som si spomenul, ako by to asi dopadlo na ostravskom sídlisku, kde som bol už ako malý fagan uvedený do zákonov mestskej džungle… Prišiel by najväčší gauner sídliska, ktorého sme sa všetci báli, zobral by vrecko a ak by nejaké decko niečo keclo, schytalo by facáka.
My Európania berieme život ako boj. Ako drámu, v ktorej sa musíme spoliehať na päste a prešibanosť. Áno, jedna dodrbaná generácia vychováva ďalšiu dodrbanú generáciu. Rodičia nám ukazujú (aj bez toho, aby tak konali cielene), ako sa oháňať lakťami, polopravdami, ísť nekompromisne za svojím cieľom. Musíme byť priebojní a najmä nikomu neveriť, lebo „ľuďom tejto doby sa veriť nedá“. Neuvedomujú si, že podľa tohto princípu nik nebude veriť ani im. Nesmú sa teda čudovať, keď počas letnej dovolenky v Chorvátsku sa ich družný večer pri vínku na terase so známymi skončí pochmúrnym konštatovaním, že ľudia sú si navzájom odcudzení, chladní a svet sa rúti do záhuby. Sme totiž experti na sadenie strachov do našich detí. Kto zažil skutočný strach o svojho blízkeho, o svoj vlastný život, strach z odhalenia prečinu či materiálnu neistotu, pozná už paralyzujúce účinky strachu na duševný stav a vývoj človeka.
Väčšina strachu pritom pochádza z nevedomosti. Keby človek nezistil, že požiar sa dá uhasiť vodou, celý život by v sebe nosil fóbiu z ohňa. Ak sú rodičia plní strachov, aj ich dieťa bude ustráchané, nepriebojné, nevýrazné a utiahnuté do seba. Nebude originálne a celý život bude kopírovať iných. Nie je možné, aby ste potomkom predali niečo, čo vo vás nie je, hocijako budete veriť sile vysnívaných vlastností, ktoré by ste radi videli na vašich deťoch.
Ešte teraz si pamätám, ako ma mama učila bicyklovať. Kúpila mi socialistický Pionier a ja som na ňom celý naradostený krúžil okolo paneláka. Celý stuhnutý som šliapal opatrne do pedálov. Brzdu som sa bál stlačiť, lebo som bol naplnený presvedčením, že len čo sa jej chytím, hneď hodím klobásu. Strnulosť tela veršovala základné potešenie aspoň z toho, že nepadám. „Paľko, pozor na tú bielizeň, nie že do nej vbehneš!“ zakričala mi mama do ucha, keď som ju pri ďalšom koliesku znova neisto míňal. Samozrejme, že ako som sa približoval k zaťaženým žinkám, začalo ma k nim akosi ťahať. O pár sekúnd som zrovnal všetky susedove plachty, slnkom zaliate obliečky sa ocitli na tráve. Jasné, že sa to stalo, veď mama na to nevedomky vytvorila program!
Ak nepočítam fóbie z minulých životov či strachy, ktoré dieťatko vycíti už v brušku alebo preberie zo správania rodičov, prichádza na svet dieťa s dvomi strachmi: so strachom z náhleho hluku (napríklad keď niekto silno tleskne za jeho chrbtom) a so strachom z výšky. Teda aspoň toto tvrdia študovaní psychológovia. Indiáni niektorých kmeňov Južnej a Strednej Ameriky pocit strachu z výšky nepoznajú. Sú schopní zastaviť sa v strede kmeňa preloženého cez dravú rieku, začať si z ničoho nič rozprávať vtip a smiať sa na ňom.
Moju malú Sárku som ako štvormesačnú nakláňal z balkóna (držal som ju pevne, zasa máte strach?!), tak ju priťahoval pohyb automobilov na ceste. Nebála sa. Držal ju predsa oco, z jeho náručia nikdy nepocítila nebezpečenstvo. Dôverovala mi na sto percent. Nebola v nej skúsenosť z pádu, nemala strach. Myslím si teda, že strach z výšok ľudia získajú počas dospievania z pádov a karambolov, ktoré si už nepamätajú, ale v podvedomí majú túto skúsenosť dobre zapísanú.
Jeden môj dobrý kamarát sa bojí psov. Inak je to veľmi rozhodný človek. Podniká, nemá problém riskovať. Keď však tento viac ako 110-kilogramovový človek zbadá na ulici odviazaného psa (a môže to byť aj ratlík bez pána), prejde celý „pokakaný“ na druhú stranu cesty. Nepamätá si, že by ho v detstve pohrýzol nejaký pes. Ale mohlo sa to stať aj v nejakom jeho minulom živote. Takéto fóbie sa riešia regresnou terapiou, keď sa človek vráti k „negatívnemu“ zážitku, ktorý sa mu premietne, a blok je odstránený.
Odhliadnuc od sporu, či sa so strachom z výšky rodíme alebo ho získavame skúsenosťou, všetky ostatné strachy sa na nás lepia v priebehu dospievania. Odkukáme a skopírujeme ich zo správania rodičov, učiteľov, kamarátov, okolia. Myslíte si, že z malého jedinca vyrastie zdravý, usmiaty, prirodzený a šťastný človek, keď sa vôkol neho celé roky pohybujú zachmúrení, ustráchaní ľudia, ktorým pri hocijakej situácii ako prvé napadne to najhoršie vyústenie deja?
Sledujte seba či iných počas pár dní. Výroky neistoty, vyhlásenia s výsostne negatívnym obsahom, rôzne odrody prejavu strachu: „Je toho veľa, to nezvládnem. Nestihnem to. Nepodarí sa mi to. Tú skúšku (vodičák, maturitu, štátnice…) nespravím. Nikdy nepostúpim, nikdy to nevyhrám. Na to nemám. Je to bez šance.“ Toto sú naše prvé slová pred bojom. Ja viem, nikto nás nikdy neučil, že všetko, čo vyslovíme, vesmír počuje a berie ako naše želania. Takže „nedobré“ sa napokon udeje, lebo sme si to zhmotnili ešte predtým, než k samotnej udalosti došlo. Potom nie div, že keď napríklad niekam cestujete a babka vás vyprevádza so slovami neistoty a strachu: „Len nech sa vám nič zlé nestane!“, hneď za Budapešťou sa vám pokazí auto. Veď vám to nepriamym spôsobom zapriala.
Dlhé roky som hrával hádzanú. Študoval som na priemyslovke, kde sa v tom čase zišla špička martinských dorasteneckých hádzanárov. Dva roky po sebe sme sa dostali na československé majstrovstvá stredných škôl. Turnaj štrnástich najlepších mužstiev sa vtedy konal v ďalekej českej Kopřivnici. Hneď večer som všetkých tajne vytiahol na pivo. Kto iný ako rocker Paľo ich mohol uviesť do života, všakže? Mnohí chalani sa s alkoholom stretli prvýkrát, takže nečudo, že sa za hodinu vracali do postelí tackavou chôdzou. Profesor a tréner v jednej osobe zúril na Baričáka, ktorý mu otrávil studňu. Čakal ma s päťlitrovou bandaskou naplnenou vodou, ktorú mi chcel dať vypiť, aby som dostal výchovnú lekciu a nekazil mu kolektív tesne pred splnením jeho trénerského sna. Mal to márne, prišiel som až nadránom. Mal som niečo dôležité na práci. Ak si dobre spomínam, bozkával som sa s nejakou veselou Moraváčkou.
Na druhý deň sme, samozrejme, „umierali“, a to nás čakal otvárací zápas so Spartou Praha. My chlapci z „dediny“ a hneď zápas proti „veľkým“ Pražákom nahodeným v adidasoch (čo bola v časoch socializmu nevídaná nehoráznosť i div sveta v jednom). Smiali sa na nás už na záchode, keď sme sa medzi sebou vďaka suchotám bili o vodovod. Vylosovali si loptu a po úvodnom hvizde rozhodcu sa na nás vyrútili. Všetci do jedného kričali! Psychologický trik, ktorý majú Česi asi ešte od čias husitov v krvi. Strach však zaberá len na neznalého. Väčšina z nás už tento trik videla rok predtým, keď sme si pozreli jeden ich zápas. Nebál som sa! Dodali mi tým revom odvahu. Vypichol som im loptu a dal gól. Nevídaná radosť, preplnená hala tlieskala papierovo slabšiemu, ktorý nakoniec dokázal remizovať s družstvom tipovaným na víťaza celého turnaja. Tréner mi odpustil, veď aj slepý by videl, že som na palubovke nechal srdce.
Raz sme išli, dvaja chalani a dve dievčence, píliť drevo na zimu. Za domom bola kopa starého dreva. „To budeme robiť týždeň,“ padali prvé odhady. Ja jediný som povedal, že to do večera máme. Nakoniec sa nám to podarilo stihnúť do druhého dňa. Inokedy sme sa rozhodli vymaľovať byt. Parťáci to hneď uzavreli, že nám to bude trvať minimálne dva víkendy. Ja som tipoval maximálne deň. Nakoniec nám to trvalo o čosi dlhšie, ako som vyslovil ja. Možno keby z toho nevyrobili problém, ešte kým sme si napľuli do dlaní, splnia sa tie najkratšie odhady.
Nie, nikdy som tieto optimistické tvrdenia nevyslovil len preto, aby som na seba upútal pozornosť. Ja som to tak skutočne cítil. Vždy si vizualizujem konečný cieľ, hotovú prácu, ktorá pôjde bez problémov, záverečný produkt snaženia ako skvelú bodku za celým procesom tvorenia. Svieti mi pred nosom ako maják, ku ktorému neoblomne kráčam. Každú prekážku, ktorá sa v myšlienke vyskytne, obratom anulujem riešením. A keď žiadne riešenia neprichádzajú? Prosím svojich anjelov, nech to nejako zariadia. Sú skvelí, vždy mi do cesty pošlú ľudí, ktorí sa vyznajú a pomôžu, alebo okolnosti, ktoré zmenia chod vecí
v prospech záverečného diela. Mám výkonnú partiu anjelov, môžete mi veriť. Aj oni veria mne, lebo všetky veci som v živote dokončil, slovo vzdať sa nepoznám, no radosť s nimi spolupracovať.
Viete, funguje to tak, že ak túžite napríklad po vlastnom dvojizbovom byte, musíte rovno snívať o paláci a o rok sa dostanete k dvojizbovému bytu. Ale ak si budete želať dvojizbový byt, ujde sa vám iba stará garsónka. Neobmedzujte sa vo svojich snoch. Prajte si vždy pre istotu päťkrát viac, ako chcete dostať. Boh je štedrý, všetci môžeme byť bohatí, len nám to nik nepovedal. Naučili nás len báť sa.
Vraj je už neskoro, už sa nezmeníte, lebo ste si tu nejaké desaťročia odkráčali so starými heslami v mysliach? Hlúposť! Stačí chcieť. Zo začiatku sa naučte kontrolovať svoju myseľ, vyháňajte zo seba myšlienky vzbudzujúce strach. Každú vyslovenú vetu dôkladne preverte, či neobsahuje obavy. Musíte mať neustále na pamäti jednu rovnicu: Čo jete, čo počúvate, čo pozeráte, čo čítate, s kým sa stretávate, tým sa aj stávate. Nepestujte priateľstvá s ľuďmi, ktorí sú plní hnevu. Priateľte sa s takými ľuďmi, ktorým by ste sa chceli podobať. Kto chodí s múdrymi, zmúdrie. A akí ste, tak rozmýšľate, vyslovujete to, a tým vytvárate svoju budúcnosť.
Zákon bytia je vám teda už jasný: ako dnes myslíte, tak sa budete zajtra mať. Ak sa bojíte zahodiť strach, stále môžete poprosiť svojich anjelov. Tí sú vždy nablízku. No hlavne znamenajú teplo – presný opak strachu. Ten mrazí.
Sme stvorení Dokonalosťou, a teda sme tiež dokonalí. Na vytvorenie lepšej budúcnosti sú potrebné skúsenosti súčasného okamihu. Krása života sa nachádza aj v zmierovaní sa so smutnými udalosťami. Zahoďte falošné strachy, naplňte sa svetlom, staňte sa ním. Odhoďte závažia a choďte do všetkého bez obáv. Jediná cesta ako sa dozvedieť, čo bude za stenou, je urobiť všetko, čo cítite.
Buďte šťastní, Hirax
