Keď som bol druhák na vysokej škole, kamarát mi dal prečítať xeroxovanú knižočku o surovej strave. Bol to len samizdat, lebo v roku 1990 ešte nebola taká záplava literatúry o zdravom stravovaní ako dnes. Zo dňa na deň som sa stal laktovegánom. Prestal som jesť varené, pečené či inou formou spracované potraviny. Nepasterizované mlieko som si chodil kupovať peši do neďalekej dediny. Jedol som surovú zeleninu, ovocie, orechy, pestoval som si klíčky, mlel som si obilie a keďže v tom období neexistovali obchody so zdravou výživou, hojne som navštevoval predajňu poľnohospodárskych potrieb.
Každý pondelok som mal hladovku, podľa fázy mesiaca som držal týždňové očistné pôsty. Schudol som na sedemdesiat kilogramov, všetka hádzanárska svalová hmota odišla, rebrá mi trčali. Ľudia v Martine začali rozprávať, že „Hirax má rakovinu“, a ja som im, keďže som ešte nič nevedel o zákone pôsobenia vyslovovaných myšlienok, pokojne a s iróniou odpovedal, že „áno, umieram, ale zatiaľ sa to dá“. Môj pokoj a úsmev ich miatol viac ako váza plná pestrofarebných kvetov v zakrvavenom ringu.
Okolie som samozrejme poučoval, ako nezdravo žije a aké choroby si svojím životným štýlom a nezdravým stravovaním privoláva. Najhoršie to bolo na skúškach mojich rockových kapiel, keď som odmietol hrať v zafajčenej skúšobni a vyštval som ostatok muzikantov fajčiť von. Žiaľ, rešpektovali ma iba v lete. A najviac sa tešili z môjho údesu, keď raz v piecke počas zimy zakúrili starými kopačkami a vďaka tomu, že komín bol zapchatý, nebolo v miestnosti vidieť na meter…
S mojou abstinenciou došlo aj na tvrdý rozpor so zostatkom členov spomínaných kapiel, lebo som prestal chodiť na pivo. A kto namiesto piva pije kofolu (či nebodaj čistú vodu!), je na Slovensku vždy obrovský podivín, nemusí byť ani rockerom. Ale aspoň som spoluhráčom vždy poslúžil ako slušný terč zábavy. Napríklad keď si oni v potravinách pred koncertom kúpili tresku a biele rožky (keby tak vedeli, akú gastronomickú vraždu idú vykonať!) a ja som si zasa kúpil polku bielej kapusty, ktorú som bez umytia zajedal droždím. No kto by sa nesmial?
Priepasť odrazu nezívala len medzi mnou a mojimi spoluhráčmi, ale oddeľovala ma od celého zvyšku sveta. Vyčistil som sa na taký stupeň, že som čítal iba filozofické a náboženské knihy. Známi ma začali ťahať na jogu, ale hneď ako som zacítil nádych akéhokoľvek organizovania, už som sa tam neukázal. Musel som byť v niektorom svojom minulom živote asi pápež, keď mám takto citlivo nastavené receptory.
Keď sa mi kamarát sťažoval, že spravil dieťa babe, ktorú pozná iba mesiac, plný svetla som mu radil, nech to nepovažuje za problém, lebo je to len nepatrná, krátka udalosť v jeho pozemskej púti. Veď život sám je len jeden korálik, ktorý sa po našom odchode navlečie na celý dlhočizný náhrdelník životov, ktorý každý z nás vychodí. Nech sa povznesie nad sužujúcu okolnosť a pochopí, že sa trápi maličkosťou. Šepkal som mu to asi tak zo vzdialenosti Saturnu, lebo vtedy som ani len netušil, že ak chcete niekomu pomôcť, musíte sa dostať na jeho frekvenciu, skloniť sa k nemu. Hore, k sebe do nebeskej izbietky vo veži ho jednou debatou vytiahnete ťažko.
Raz som bol na preventívnej zdravotnej prehliadke. Pani doktorka sa zhrozila, lebo som jej na stôl položil pohár červeného moču. Nechcela pripustiť, že je to z tých dvoch kilogramov mrkvy, ktoré som včera zjedol. Jej nadváha ma hnala do útoku, že som určite zdravší ako ona, veď kto to kedy videl, aby nás liečil prefajčený lekár s prehnane červenými lícami, prepitým nosom, či doktorka, ktorej váha presiahla metrák. Neustále zalamovala rukami, že to je určite krv a že toto jakživ nevidela. A po mne už asi nikdy ani nevidela.
Moč bol samozrejme v poriadku, ale ja som dokráčal ku kraju. Pochopil som, že som sa dostal do extrému, ktorý môjmu telu určite neprospieva. Prešiel som na miernejšie vegetariánstvo a prvé, čo som urobil, bolo, že som si natrel chleba s maslom. Zjedol som osem krajcov! Logicky, chýbali mi tuky. Mama mi uvarila cestoviny s vajcom a ja som pahltne zjedol celý kastról. Ona spala a mňa krútilo na záchode. V bolestiach som cítil, ako sa to všetko vo mne pohybuje. Bodaj by nie, keď som takto prekvapil vyčistené črevá. Ako keby som čerstvo vyprané periny pofŕkal čiernym tušom.
Moja váha zrazu skočila na 112 kíl (a to som bol vegetarián, nejedol som mäso!). Preľakol som sa, začal som sa kontrolovať, počítal som kalórie potravín, ktoré do mňa vošli, ale o to to bolo len horšie. Čím viac som si zakazoval, tým viac som na jedlo myslel. Však ako ináč. Na čo myslíme, to privolávame. Dostal som telo i myseľ do disharmónie, rozhojdal som systém, nabil sa do praku a z jedného kraja sa vystrelil na druhý. Až po polroku sa moja váha vrátila a ustálila na bežných 92 – 95 kg. Stalo sa to až po tom, ako som ju prestal riešiť, zamýšľať sa nad ňou, strachovať sa. Myseľ sa ustálila, telo ju nasledovalo.
Touto životnou etapou som si však musel prejsť. Naučila ma veľmi veľa. Napríklad nepoučovať a neradiť, keď sa ma nikto nepýta o radu. Nepredbiehať svoj duševný vývoj, lebo si to odnesie telo. A hlavne dala výkričník za slovami – zlatá stredná cesta!
Buďte šťastní, Hirax
