– Ahoj. Mohla by si prísť do nemocnice? Mama umiera, – povedal ženský hlas beznádejne uplakaným tónom do telefónu. Nekončiace ticho bolo odpoveďou druhej strany. „Koľko jej sestra nevolala? Štyri roky? Alebo je tomu už päť? Čo jej má povedať? Ale veď ide o mamu, a nie o sestry…“ rozmýšľala v duchu oslovená, pričom znásobovala mlčanie, ktoré priam zabíjalo. – Prídem aj s mužom. Do polhodiny tam budeme, – odvetila nakoniec úsečne a zložila.
Za hodinu stáli všetky tri nad posteľou svojej zomierajúcej mamy. Tri sestry, ktoré sa poruvali o dedičstvo ešte skôr, ako sa ich rodičia skutočne pominuli. Prestali sa rozprávať, navštevovať, dokonca aj stretávania švagrov, ktorí si navzájom rozumeli, manželky zatrhli. Mama z toho ochorela. Bolo to čoraz horšie, až nastala situácia, keď jedna z nich (ktorá sa o mamu starala) dostala v nemocnici na svoju otázku aj odpoveď:
– Pán doktor, aké je to vážne?
– Poviem vám to otvorene… ak sa dožije hodinu-dve, bude to zázrak. Viac nečakajte, – odvetil lekár.
Štvrťhodinu nad ňou mlčali. Nad mamou, ktorá ledva dýchala, nerozprávala a zavretými trhajúcimi viečkami im neprestajne dokazovala, že sa ešte nemieni vzdať, že túži žiť a chce ešte neraz precítiť šumenie životného vetra. A potom sa všetky tri rozplakali, začali sa objímať, ospravedlňovať sa, padali slová ľútosti, pokory a pochopenia súvislostí. Ich mužom, ktorí v tichosti stáli vzadu, ešte nedošlo, čo sa vlastne udialo. Len podvedome tušili, že možno nastalo veľké obrodenie a celý mrak „prekliatia“ ich rodín vďaka vysnívanému majetku sa potrhá a konečne zasvieti slnko pochopenia.
Spomínané aktérky chod udalostí „vychoval“ a posunul. Odpustili si a pochopili, že existujú aj iné hodnoty ako peniaze. Ale niektorí nemajú také šťastie. Niektorých nedotlačí ani bieda, smrť, choroba či iné okolnosti k tomu, aby si dokázali so znepriatelenou stranou podať ruku. Veľa ľudí vraví, že to rieši neriešením, ale tým nič nerieši: „Zabudnem, odpíšem, odstavím, neriešim, zostanem ľahostajná, ochladnem, čas vyhojí, nové problémy ma prinútia na to nemyslieť, opriem sa o skutočných priateľov…“ Ale toto nemá nič spoločné s odpustením, rozumiete? Nie je to to, o čom kážu náboženské veličiny a píšu mudrci vo svojich životných dielach. Je to obyčajné klamanie samého seba. Problém sa tým nevyrieši, ložisko zmyslu sa neobjaví. Je to len slabošské napratanie problému do starého kufra a vynesenie ho na povalu nášho podvedomia neuvedomujúc si, že sme s tým nič neurobili. Niektorí to volajú nevyriešenou karmou, ale je to vlastne jedno, ako sa to pomenuje – základ je rovnaký, a to ten, že dotyčného preskočenie tejto prekážky neminie. Postretne ho to opäť, či už v tomto živote alebo v nasledujúcom. A kým bude Doma na doučovaní pre istotu aj jeho potomkov.
Všetci sa rodíme ako nádherné deti, ktoré sú systematicky deformované, paralyzované, mrzačené, okresávané, až z nás po puberte vypadne do sveta uzlíček zakomplexovaných, zachmúrených, oklamaných a vystrašených indivíduí, utekajúcich pred sebou samými. Nemilujeme samých seba, netúžime spoznávať svoje vnútra. Unikáme pred vlastnou dušou pod bičom pokryteckých lží a otráv, ktorými nás infikuje zmätená masa ľudských klaunov rovnako stratených ako sme my sami. Nevieme si denne nájsť ani tridsať minút, aby sme sa zastavili, upokojili a spýtali sa vlastného vnútra – toho najcennejšieho, čo na svete máme a čo by sme mali najviac šľachtiť – po čom vlastne túži. Vlastné šťastie nahrádzame falošným šťastím iných, ktorí tiež nie sú šťastní.
Koľkí z nás sa pri riešení sporu aspoň na chvíľku snažia prepnúť do rozmýšľania toho druhého a pokúšajú sa pochopiť motívy jeho konania? A nie sú morálne, nemorálne, nízke, vysoké, sebecké, infantilné či iné pohnútky k činu – oni len sú. Iba nám sa zdajú nefér.
Život ma naučil, že každý z nás musí byť tyranom aj týraným. Že raz sme žiakmi a raz učiteľmi. Že raz sme pre niekoho cestou a inokedy je niekto iný cestou pre nás. Neexistuje zlo a dobro, existuje len stav vecí a naša osobná skúška, či to pochopíme a prekonáme. Život nám dá iba také prekážky, ktoré dokážeme prekonať vlastnými silami. Preto to nejde tak rýchlo, preto to chce čas, naše rozmýšľanie, kopec driny a chuť „chcieť pochopiť a prijať“. To je náš rast.
Utrpenia sú rýchlovýťahy do našich duší. Prišli sme sa sem učiť, tak túto šancu nepremárnime a podajme našim „vrahom“ s poďakovaním ruku, lebo oni sú tí najviac odvážni, ktorí na seba zobrali ťažké bremeno vykonať nám „to“, čo my „ubiedení“ nazývame „krivdou“.
Ale zapamätajme si – všetko musí ísť z nás! Až keď sa celá naša bytosť rozhodne konať tak alebo onak, môže nastať čin. Všetko vykonané nasilu, pod hrozbou alebo v sebaklame rýchleho vyriešenia situácie či umelého rastu je zbytočné. Každá jedna naša bunka v tele musí byť v súlade s rozhodnutím vykonať konkrétny čin, teda aj odpustenie musí nastať na základe ukončenia duševného kvasného procesu v nás. Motivujte sa. Myslite na vôňu, čo zanechá fialka na opätku, ktorým bola zašliapnutá. To je odpustenie, aké koná príroda, ktorá je dielom Boha. Učme sa z nej a odpustime všetkým.
P. S.: Matka za náreku troch dcér otvorila po hodine oči a žije doteraz. Doktor to nazval zázrakom. Ja v tom nevidím nič iné ako tok lásky. Toho čarovného citu jednej žijúcej bytosti k druhej. A je jedno, či podáte ruku babke, ktorá spadla v zime na ľade, alebo odpustíte svojej sestre, ktorá vám ukradla manžela.
Buďte šťastní, Hirax
