Človek, ktorý si v sebe pestuje pocit krivdy, stelesňuje model obete. Takýto človek má často dojem, že mu bolo alebo bude ublížené, napriek tomu, že druhá strana zachováva dohodu a správa sa korektne. Obeť nedôveruje svetu, v každom vidí toho, kto je zodpovedný za jej nešťastie. Nešťastie druhých ju pritom uspokojuje, rovnako ako keď objaví chybu u niekoho iného. Prebudený človek však hľadá u ostatných ľudí prednosti, nedostatky nachádza iba v sebe.
Keď si pritiahnete takéhoto človeka, znamená to, že aj vo vás je čosi v neporiadku a máte sa od neho niečo naučiť. Opäť platí, že treba len sledovať svoje pocity a analyzovať, čo vám narastajúci spor s takýmto človekom prináša. Snažte sa zamerať sa na pozitívnu stránku veci, ako napríklad: „Som bohatý, zdravý, doteraz som si to vlastne neuvedomoval. Som veselý, nie ako môj buditeľ. Ten je večne nešťastný a čoraz viac chorľavý.“ Ďakujte za všetko, čo máte, poďakujte sa „provokatérovi“ za to, že vás prebúdza a robí z vás človeka.
Jeden môj známy sa večne strachoval o výplatu. Akoby sa bál, že svoje peniaze od zamestnávateľa nedostane. Dôkladne ich vždy dvakrát prepočítal, jeho pocit úľavy z toho, že ich už drží v rukách, bol očividný. Stále mal množstvo otvorených sporov, ustavične niekoho vinil, že mu niečo „berie“, a bolo jedno, či šlo o pracovné hodiny, pracovný priestor, pohodlie, peniaze, teplo, náladu, úspech, súkromie, pravdu, pracovnú pozíciu. Neustále sa sťažoval, že mu nik nepomáha, iní majú, ale on nie, a všetci by s ním mali viac súcitiť a podať mu pomocnú ruku. A keď niekto nebol ochotný, bol podľa neho automaticky lakomý a zlý. Môj známy sa navyše bál o všetky materiálne veci, ktoré vlastnil, žiarlil na priateľku, bez prestania sa ponosoval, bol vzorovo negatívny, smutný, večne užialený a chorľavý. Obeť ako vyšitá.
Hádajte, aké bolo jeho detstvo? Jeho rodičia alkoholici si ho veľmi nevšímali. Keď sa vám v prvých rokoch vášho bytia nedostane pozornosti, lásky, vďačnosti, pochvaly, nebudete celý život robiť nič iné, len si to brať od iných. Samozrejme, spôsobom v rozpore s harmóniou, lebo tak vám to bolo aj ukázané. Cestu lásky budete musieť objaviť svojím prerodom, z detstva si ju neponesiete, lebo ani vašim rodičom to neukázali ich rodičia. Najdôležitejšie karty sa totiž kopkajú v prvých šiestich rokoch nášho života.
Tento človek svojim rodičom nikdy „neodpustil“, nepochopil a neprijal ich spôsob života. Málo ich navštevoval, a ak áno, väčšinou sa s nimi hádal. Ťažko radiť v takýchto situáciách. Pritom kľúč na vyriešenie mnohých osobných vecí má v rukách sám človek. Len musí zmeniť prístup k rodičom. Poďakovať im za život, prijať ich pohľad na svet bez snahy meniť ich. Pomáhať a radiť im len vtedy, keď o to požiadajú. Nič nevnucovať, nehádať sa, nevyvracať ich názory. Veď my sami vlastne nič nevieme. Iba si myslíme, že áno.
Jeden môj sused v podobnej situácii sa stal, naopak, priam vzorovým rytierom (ktorým aj v minulých životoch veľakrát bol). Jeho otec veľmi pil. (Hm, občas sa pýtam, či existuje na Slovensku rodina, ktorá nemá tento neduh v rodokmeni, ale vysvetľujem si to tak, že nie náhodou sme mnohí dostali do vienka túto pohromu. Máme dokonale spoznať jej príznaky i následky a vyzdravieť z nej.) Keď tento alkoholu holdujúci otec prišiel domov z krčmy, neraz na ženu nabliakal, že chce ďalšie peniaze na pijatiku. Ak ich aj mala niekde ukryté, zbytočné boli všetky argumenty, že zajtra nebudú mať deti čo jesť. Musela ísť a vybrať ich spod matraca. A keď peniaze neboli? Bola donútená ísť si požičať od susedov.
Raz prišiel tento muž domov taký opitý, že chcel manželku dokonca zbiť, ale môj sused, vtedy asi pätnásťročný chalan, sa mu postavil do cesty, na čo otec vytiahol na neho sekeru. Chlapec mal jediné šťastie, že ožratý muž zaťal sekeru tak silno do drevenej dlážky, že ju nevedel vytiahnuť.
Tento môj sused hral perfektne futbal, dostal sa dokonca do výberu Slovenska. Keď bol v ich dedine zápas, mohol dať aj tri góly, no jeho otec na neho z hľadiska hulákal, „aký je sráč, ako zle hral a že sa za neho hanbí“. To, že ho ostatní nosili po zápase na rukách, nevidel. A chlapec vtedy tak silno potreboval počuť práve od otca, aký je dobrý a šikovný. Určitý lesk totiž môžeme nájsť iba v očiach rodiča.
V iný ťažký deň bol spomínaný otec taký zdrúzganý, že sa jeho žena rozhodla, že ho nechá umrieť. Chrčal vo vedľajšej miestnosti, pravdepodobne sa dusil zvratkami. Syn však všetko mame vysvetlil a zachránil ho. Samozrejme aj preto, že múdro predvídal následky – mamu by zavreli a on a jeho súrodenci by prišli o jediný ostrov lásky a bezpečia.
Pýtate sa, čo je teraz s tým grobianom? Je v starobinci. Žena sa s ním nakoniec rozviedla a jeho príbuzní sa od neho dištancovali. Nechcú mať s tým „nedobrým“ človekom nič spoločné. No môj sused ho chodí so svojou rodinou pozerať. Otec už nepije. Vraj sa dokonca zaľúbil do sestričky, platonická láska ho mení. Aktivizoval sa, v ústave je členom výboru dôchodcov.
Minule sa mi jeho syn na pive priznal:
– Paľko, vieš, čo by som chcel raz spraviť? Keď bude mať otec okrúhle narodeniny, zorganizujem v našom rodičovskom dome veľké rodinné stretnutie. Prekvapím ho. Vojde dnu a tam budú moji bratia
s rodinami, jeho súrodenci, všetci, čo žijú a pristanú na pozvanie.
– Nádhera. Ty si liečiteľ rodiny, vieš to? Uvedomuješ si, koľko veľa tým robíš pre celý svoj rodokmeň? – nestačil som sa čudovať.
– Ja to tak cítim.
– Si veľký rytier, – povedal som mu bez preháňania. – Už ti otec niekedy poďakoval?
– Nie. Ale už mu to vidím na očiach, a to mi stačí.
Dva podobné osudy s nie príliš šťastným začiatkom, dve rôzne pokračovania. Ktorý zo spomínaných mužov vám je sympatickejší? Ten večne ukrivdený alebo môj rytiersky sused?
Ako následok nelásky vstúpi do sveta človek, ktorému nad hlavou svieti obrovský nápis: „Som obeť, baránok boží, všetci mi ukrivdili!“ On sám si to, samozrejme, vonkoncom neuvedomuje, ale spoznáte ho jednoducho. Často používa „psie oči“ a napriek svojej slabosti a neúprimnosti, ktorou múti všade hladinu, túži, aby ho okolie vnímalo ako dobrého a pokorného človeka. Veľakrát je však naplnený hnevom, aj keď sa môže javiť ako prasiatko, na ktoré si mädlí celý svet ruky. Jeho trasúca sa brada nemusí vždy značiť skutočný bôľ. Veľakrát ju dotyčný hrá, aby rýchlejšie dosiahol svoj cieľ. Obeť dobre vie, že ak nebude kričať a neprejaví sa ako hrubá a útočná osoba, nebude ani dôvod ju odmietnuť. A tak na vás nekričí.
Iba sa vám večne smutným hlasom sťažuje. Veď ona, chudinka, vždy len hľadá radu a pomoc. Zámerne tak vo vás prebúdza empatiu, čím jej začnete posielať energiu.
Nemáte náhodou „kávičkovú“ kamarátku, ktorá sa vám neustále na niečo ponosuje? Na stretnutie s ňou idete veselá, no po hodinke, počas ktorej na vás vyliala vedro problémov, sa ledva vlečiete? Čo ona? Prišla ustatá a odchádza zázračne nabitá? Odovzdali ste jej totiž energiu. Pozorujte, či daná osôbka nemá už roky tie isté problémy, hoci ste jej už veľakrát poradili a ponúkli na dané bôle riešenia. Obete sa totiž nechcú zbaviť svojich problémov. Veď sú to ich kohútiky k spásonosnej energii. Všímavého človeka prestane po pár stretnutiach takýto človek napĺňať. Kto by sa tešil z niekoho, kto sa neustále sťažuje, je smutný, užalostený, negatívny, bez prestania dakoho viní za svoje „nešťastie“ a ohovára. Večne ho treba ťahať z nejakých problémov, s ktorými on sám vlastne nechce ani nič urobiť. Po čase prejde chuť hocijakého pozitívneho obra…
Ak sa rozprávate s energetickým upírom, nedelí sa s vami o radosť, nikdy nikoho nepochváli. Ak áno, je to len politika, ktorou chystá ďalšiu búdu. Opakovane zo seba chrlí tie isté žalmy, nadávky, špinavosti na druhých, ktoré predostiera ako objavenie „obrovskej pravdy“, lebo jeho pozorovací talent je vycibrený do dokonalosti. Žiaľ, všetky objektívy má nasmerované von, ani jeden nemieri sebakriticky do jeho vnútra. Netuší, že cesta k odstráneniu celého bolestivého marasu sa začína pohľadom do seba.
Upír vám telefonuje takmer každý deň, a nie vždy vhod. Akoby vedel, že práve nakladáte do auta obrovské, ťažké škatule. Počúvate a vaša energia tečie neviditeľným prúdom k upírovi. Na stretnutie s ním sa netešíte. Iba ak by ste boli vy sami podobným nešťastníkom. V tom prípade chodíte na spoločné čierne hody a spriadate úklady proti druhým, o konaní lásky nepadne určite ani slovo.
Okolo obete musíte neraz chodiť po špičkách, veď jej bolo znova ublížené. Svoje problémy rieši neuveriteľne dlho, bežne aj roky. Má pár verných bútľavých vŕb, ktoré dookola počúvajú o zlých susedoch, čo ju okradli pri zatepľovaní, o kolegoch, ktorí ju nemajú radi nevedno prečo, o zlej neveste, nevydarenom synovi, bratovi zlodejovi, neprajnom šéfovi, o spriahnutí sa celého kozmu proti nej… Obeť sála do okolia: „Za všetko môžu druhí! Pomôžte mi!!!“
Ukončím túto kapitolu slovami Rusa Astrogera, ktorý ma v tejto téme hojne inšpiroval: „Pozor, duševná nákaza môže pochádzať aj od teba, buď preto ostražitý.“
Nech svet speje k láske, Hirax
Knižne vyšlo v druhom diely Šlabikára šťastia: Sebaspoznanie, súvislosti, sebapremena
