Obeťou sa človek stane v podstate celkom jednoducho. Príčinou je väčšinou neláska rodičov, ktorí svojou nevšímavosťou zhmotňujú vlastným deťom do života katastrofu. Apatia rodičov a ignorovanie citov mladého stvorenia zapríčinia, že do života vstúpi človek s takmer nulovým sebavedomím, uzavretý, plný obáv a strachov.
Samozrejme, ako dieťa túžiace po pozornosti a láske skúšate v takomto prípade najprv plakať, až neskôr prejdete do kriku. Nič iné totiž ako maličký batôžtek nedokážete. Pôsobí to síce zlostne, ale v skutočnosti voláte po svojom prídele nehy: „Mamička, pokakala som sa, hladná som, pohlaď ma po líčku. Už si sa na mňa dlho neusmiala… Nudím sa, vymysli pre mňa niečo, rob niečo. Preto plačem, potrebujem tvoju pozornosť, pochvalu, lásku!“ Ale alkohol, práca či iné dôvody „zaneprázdnenosti“, teda nevšímavosti a chladu, vás po čase donútia vypnúť softvér. Dieťa totiž po určitom čase prestane plakať, znenazdajky stíchne. Našťastie je v každom malom tvorovi poistka, ktorá vypne prehriate obvody. Príroda je nastavená proste dokonale.
Následne skúša takéto dieťa robiť „zlé“ veci. Trieska hračkou sestričke o hlavu, rozbije pohár, natrie si tvár vlastným hovienkom. Len aby poukázalo na to, že sa v miestnosti nachádza aj ono. Nerobí zle, iba novoobjavenou extrémnou formou prosí o svoj prídel lásky. Nechce mamu a otca v nijakom prípade nahnevať, to len matrixovský rodič si to takto mylne vysvetľuje. Keď však po týchto signáloch dostane dieťatko bitku, prestane robiť aj „zle“. Duša sa stiahne do ulity, zatiahne závesy. Nečudujte sa potom, že takýto človek vstupuje do života s minimálnym sebavedomím.
Ale proces „výroby“ obete pokračuje, lebo zanedbávané dieťa skrývajúce smútok nemôže stretnúť nič iné ako chorľavosť. Choroba sa dostaví ako následok nelásky, uzatvorenia sa do seba. Čo sa však nečakane nestane?! Keď ochorie, rodičia sú znenazdajky v pozore, dokonca aj fľaša rumu, futbal v telke, diktáty čakajúce na opravu alebo kopa spisov na pracovnom stole sú odrazu na druhom mieste. Náhle stoja pri postieľke, v očiach majú súcit a konečne vysielajú lásku.
Mechanizmus vzniku obete je hotový. Dieťa si zafixovalo dôležitý poznatok, ktorý si prenesie do dospelého života: „Keď budem ‚plakať‘, teda tváriť sa, že som slabý, ubiedený, bolo mi ublížené, ľudia mi okamžite pomôžu, prejavia súcit.“ A tak sa obeť naučí umeniu vyplakávať, žalostiť, fňukať, ako jej bolo ukrivdené, hrať sa na slabú, čo samozrejme pritiahne skutočnú slabosť a choroby. Jej zbraňami sa stanú vzlyky, lamenty, náreky, prípadne ponosy, žaloby, sťažnosti. Veľmi ľahko ju rozoznáte od človeka, ktorý naozaj narazil na dno a skutočne prosí o pomoc. Ten to totiž nerobí často, len dospel do bodu, keď nevie ako ďalej.
Nasledujúce smutné, ale aj veľmi múdre slová mi napísala jedna čitateľka. Jej úprimnosť je začiatkom nápravy, bez nej to nepôjde: „Viete, ako sa cítim? Sama, opustená, odvrhnutá, nepochopená, nedocenená, neuznaná, a tak radšej nechcem od nikoho nič. Nechcem byť totiž nikomu na príťaž. Veď som už dosť ‚veľká‘, aby som sa dokázala postarať sama o seba. Nechcem byť ani nikomu za nič vďačná, čo môžem a pokiaľ môžem, zariadim a vybavím sama. Cítim sa neustále zradená. Cítim, ale nechcem sa tak cítiť. Chcem prijať do svojho života novú myšlienku, že zrada je, keď zradím sama seba – nikto iný ma teda zradiť nemôže. Podľa toho chcem aj žiť. Jedno je však myslieť si a veriť niečomu a iné je úprimne to cítiť a nemusieť sa potom v určitých situáciách na druhých hnevať alebo sa opäť cítiť odvrhnutá.
Chcem sa zbaviť pózy ublíženého a ukrivdeného človeka, nechcem trucovať ako malé ofučané decko. Potrebujem byť chvíľu sama, izolovaná, vylízať si rany a potom dobrovoľne, z vlastnej vôle a s úsmevom vyjsť ľuďom v ústrety. Stále mi na nich záleží, mám ich v podstate rada (niektorých aj veľmi), a nie je mi jedno, ako vyzerá náš svet. Tak ako to hovoríš aj ty – treba sa usmievať na svet, hoci na to ani nemáme dôvod, lebo vďaka tomu prinesie zajtrajšok začiatok skutočného úsmevu.
Som vďačná, že môžem znovu plakať, lebo keď nemôžem plakať, je to pre mňa to najhoršie. Z vlastnej skúsenosti viem, že z takéhoto plaču vyjdem síce s opuchnutými očami, ale silnejšia a láskavejšia voči sebe i iným. Ďakujem Vesmíru za schopnosť vidieť dobro a za pochopenie, že som jeho súčasťou. Za silu vydržať, keď nedostávam, čo by som si zaslúžila, keď sa mi vodí zle a mám pocit, že už ďalej
nedokážem ísť. Za poznanie, kým som a čo je mojou úlohou. Za lásku, vďaka ktorej som tu.“
Nech svet speje k láske, Hirax
Knižne vyšlo v druhom diely Šlabikára šťastia: Sebaspoznanie, súvislosti, sebapremena
