Prvýkrát som si nedal budík, no napriek tomu som bol už o deviatej hore. Zobudil som sa na sen. Snívalo sa mi niečo slovenské. Naplnený mojou rodnou hrudou som otvoril oči a pochopil, že som v Afrike. Stret nepochopiteľností okamžite vyplnil moje vnútro smútkom. Ak ste to nikdy nezažili, ťažko sa mi to bude opisovať. Bol to totiž jeden z tých snov, keď vo vás zostane silná emócia, akoby ste práve zhliadli nejaký dojemný širokouhláč.
Dopajdal som sa do kúpeľne a dvadsať minút som sa človečil pod sprchou. Ďakoval som celému vesmíru za ten kúsok špinavého kúta, v ktorom konečne tiekla voda. Verte mi, osprchovať sa po dvoch dňoch, keď máte päťdesiat kilometrov v nohách, je lepšie ako dobrá súlož. Hotel dokonca disponoval mydlom a čistým uterákom, čo mi na hodinu vyrazilo dych a takmer ma dohnalo k slzám.
Umyl som si zuby, ale voda v umývadle neodtekala. Chcel som ho umyť, no malý vodovod bol do strany, tak som sa ho pokúsil otočiť do stredu, zostal mi však v ruke. Normálne som ho odlomil. „Toto si mám ako vysvetliť?“ spýtal som sa v duchu sám seba. „Žeby som po tej včerajšej túre tak zosilnel? Ale veď som ju nešiel po rukách… Čo sa mne tu ešte stane? Dúfam, že odo mňa nebudú chcieť, aby som túto hrdzavú a opotrebovanú rúrku zaplatil v zlate,“ šemotím si po ránku.
Keď som sa vrátil do izby, urobil som si inventúru v oblečení. Šupák z korby mi ukradol tričko, ktoré som si kúpil v Thajsku. Zostali mi teda ešte dve tričká, troje trenky, troje ponožky. Občas periem, ale väčšinou zahadzujem, takže asi budem nútený kúpiť si domáce tričká. Síce vyzerajú horšie, ako keby sa sedemročný Paľko hral s fixkami, ale budiž.
Raňajky som si dal v hoteli, nemám náladu hneď od rána experimentovať v neznámom meste. Mám dôležitejšiu úlohu. Musím nájsť niekoho, kto mi vypáli fotky z fotokariet na DVDr-ko. Napriek tomu, že som pred jedlom vykonal tvrdú selekciu nafotených záberov, došlo mi, že s voľnou kapacitou vyžijem pri tejto mojej novej úchylke fotiť všetko, čo sa hýbe či nehýbe, maximálne dva dni. Úloha preťažká, to mi nemusí nikto vysvetľovať.
S nádejou, že v meste objavím predajňu s počítačmi, behám cik-cak po centre ako mimozemšťan, ktorý neustále ukazuje na svoj profifoťák a metie niečo o zálohe, DVDr zápise, počítači s napaľovačkou. Čistá psychiatria. Tomuto sa vyrovná len môj zážitok z Mexika, kde som v nádeji na opravu môjho laptopu, ktorý sa mi tam pokazil, vysvetľoval výhradne španielsky hovoriacim domácim, že hľadám servis na počítače. Moja utópia sa samozrejme nenaplnila. Nenašiel som žiadnu predajňu, nieto ešte opravovňu.
Lenže v Etiópii sa mi podaril zázrak. Vbehol som do domu, kde ma prekvapili kopírkou a fotili domácich na preukazy. Chlapík disponoval síce konkurenčným Nikonom, ale napriek tomu sme sa dali do družnej debaty. Dokonca mi dovolil so svojím prístrojom fotiť domácich, čo bola slušná groteska, pretože som sa okamžite premenil na herca a pokojne vysvetľoval „nahodeným“ Etiópčanom, kde si majú sadnúť, že sa majú usmievať a pozerať zhruba do výšky mojej dlane. Niektorí sa zľakli a v panike zmizli do čakárne. Keď sme sa dostatočne nasmiali, že v Aksume fotí beloch, vysvetlil som kolegovi fotografovi môj problém. Utešil ma, že sa nemusím obávať, že mi vypáli zálohu.
Tak som sa im priplietol do roboty…
A teraz sa podržte – štyri gigabajty dát kopíroval do počítača necelú hodinu a DVDrko sa napaľovalo skoro ďalšiu. Po celý čas sa chalanisko celý pyšný usmieval od ucha k uchu, akú on má supermodernú mašinu z Číny a čo dokáže. Bál som sa mu vysvetliť, že tento výkon je na hranici historických vrcholov konca minulého storočia. Pred odchodom som si ešte neveriacky pozrel fotky v počítači priamo z disku, či to tam skutočne je. Za exkurziu do kompjuterového praveku som zaplatil 250 bývalých slovenských korún. Na Slovensku by som to dokázal za 15 minút s nosičom za 30 centov. Až doma som zistil, že zhruba 15 % fotiek sa nedá otvoriť, ale celkovo som bol spokojný, že aspoň ostatok ide. Kým som vstúpil do toho fota, stavil by som sa, že výraz „memory card“ im nič nepovie.
Neprišiel som sem však kvôli „obdivovaniu“ afrických technických zázrakov, ale preto, aby som spoznal zákutia tejto krajiny. Dnešný plán patril mestu Aksum, ktoré je zapísané v zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Leží v nadmorskej výške 2?130 metrov, má okolo päťdesiattisíc obyvateľov a nachádza sa 575 km severne od etiópskeho hlavného mesta Addis Abeba. Kedysi bolo centrom Aksumského kráľovstva Zagwe, ktoré sa rozkladalo na území dnešnej Etiópie, Eritrey, Somálska, Sudánu a Jemenu a bolo i domovom preslávenej kráľovnej zo Sáby. Tá dala postaviť aj chrámy v Lalibele, pričom povýšila kresťanstvo na štátne náboženstvo. Po 1?500 rokoch existencie v 10. storočí zaniklo. Je známe svojimi obeliskom. Monument je vysoký 24 metrov a váži 160 ton. Keď Etiópiu obsadili talianske vojská, na rozkaz diktátora Benita Mussoliniho v roku 1937 obelisk rozdelili na tri časti a previezli do Ríma. Etiópia dlho márne požadovala vrátenie pamiatky. Domov sa konečne dostal až v roku 2005. Obelisk potom znovu zostavili na mieste, kde pôvodne stál.
Život v pútnickom meste Etiópčanov pokračuje rovnako ako pred tisícročiami. Domáci veria a budú vám skalopevne tvrdiť, že je tu ukrytá aj biblická archa zmluvy. Čo to vlastne je? Mojžiš dostal od pána Boha na vrchu hory Sinaj dve kamenné dosky s desiatimi božími prikázaniami. Následne bola zostrojená archa zmluvy, ktorej úlohou bolo ochrániť božie prikázania počas ich púte po zemi. Modernými slovami povedané, ide o prenosný box s držadlami. Archu zmluvy mal podľa dobových záznamov do Aksumu priniesť potomok veľkého Šalamúna v roku 400 pred naším letopočtom. Osobne som na vrchole hory Sinaj bol a vôbec si neviem predstaviť, ako samotný Mojžiš odtiaľ nesie dve kamenné dosky dole, keďže je to aj bez ťažkej záťaže celkom slušný treking. Dokonca ich zniesol údajne dvakrát. Tie prvé od hnevu rozbil, lebo kým zišiel z kopca, neposlušný židovský národ sa začal klaňať iným božstvám. Mojžiš dal pobiť pár desiatok ľudí a potom znova šup na túru po nové dosky. Mať tak jeho trpezlivosť a kondičku.
Aksum – starobylé etiópske mesto v severnej časti krajiny nazývanej Tigray.
Pec nám spadla, pec nám spadla, ktože nám ju napraví…
Keby ste náhodou nevedeli, ako tie obelisky dvíhali a premiestňovali.
V prútikárstve spojenom s použitím farebných bavlniek sú Etiópčania majstri.
Košíky, misky a nádoby všelijakých tvarov a farieb.
Konečne chvíľku sám
Kráčam do centra historického jadra. Míňam stánky s množstvom turistických suvenírov, kobercov, obrazov, výrobkov z dreva. Predavači sa mi prihovárajú, pchajú popod nos africkou šikovnou rukou vyrobené tkaniny či iné milé vecičky, ktoré by ma mohli zaujať. Stánok je jeden ako druhý, sortiment sa veľmi nelíši. Pred samotným vstupom do zóny mauzólea, hrobiek a obeliskov mi domáci ponúkajú vzácne kamene, fotografovanie či anglicky hovoriaceho sprievodcu.
Som ako biela koza, a to má svoje výhody aj nevýhody. Všade vás pustia, všade sa dostanete, ste pre nich atrakcia, veď ste v ich očiach chodiaca banka. Záporom je, že priťahujete všetkých živých. Hlavne chudobných, deti, špekulantov, ale aj čestných obchodníkov. Nachádzam sa vo veľkej škole života aj fotografovania. Mením objektívy v takej špine, prachu a podmienkach, že keby ma videli japonskí výrobcovia fotoaparátu, zavraždia ma pohľadmi. Skúšam farebné filtre, clony, bavkám sa. Africkí domorodci už dobre vedia, že ich tváre sú pre bielych veľmi atraktívne. Ešte ani necvaknete a už sa načahujú ruky s najfrekventovanejšou vetou „give me“ (daj mi). Toto slovné spojenie vyslovia deti hneď za osloveniami „mama“ či „tato“, o tom niet pochýb, pretože veľakrát som stretol dvojročné dieťa, ktoré sa ledva plantalo za svojimi staršími súrodencami, ale čarovnú mantru už dokonale ovládalo.
Kupujem si vstupenku do múzea a považujem to za vyslobodenie, pretože som konečne SÁM! Prechádzam sa v chladných útrobách budovy, v pozostatkoch mauzólea, v rôznych polorozpadnutých hrobkách, v domčeku s košikárskymi výrobkami. Nakoniec prechádzam aj dva nádherné kostoly, nový a starý chrám Svätej Márie zo Sionu. Všade je množstvo veriacich, dnes je totiž posledný deň v roku. Sprievodca mi odporúča, nech prídem zajtra, že uvidím bohoslužbu, keď sa do chrámu zídu náboženské autority z celej krajiny a budú konať slávnostný obrad – spievať, modliť sa, hrať na bubny a iné domáce nástroje. Sľubujem, že prídem.
Predajca vzácnych kameňov. Všimnite si jeho tričko
– len čo sa prezidentom USA stal černoch, milujú Ameriku.
Etiópski kňazi slúžiaci omšu v starom chráme Svätej Márie.
Etiópčan s imidžom akoby z filmu Šimon a Matúš mi ukazuje starobylú Bibliu
starú niekoľko stoviek rokov vyrobenú ešte z kozej kože.
Po asi dvoch hodinách kráčam za mesto k vyvýšenému vyhliadkovému bodu pri hoteli Yeha odkiaľ sledujem pranie na potoku. Šikovné ženy sušia bielizeň na obrovských potrubiach alebo na betónových paneloch. Okolo nôh sa im pletú deti, ktoré rôznymi hrami zaháňajú nudu. Čistím si fotografickú optiku a smiech spoza kríkov mi dáva na známosť, že nie som sám a je čas znova ísť.
Pranie na skaliskách pri potoku. Naše staré mami by vedeli vyprávať 🙂 (Či už prastaré?)
Prechádzam popri vodnej nádrži kráľovnej zo Sáby. Voda v nej je „trošku“ kalná, ale ani to nevadí domácim, aby si ju v hojných množstvách naberali a prenášali do svojich príbytkov. Smerujem k troskám Abba Pentalewon. Míňam starenky, ktoré na svojich chrbtoch nesú ťažké noše dreva krvopotne nazbierané v blízkych riedkych lesoch. Deti sa smejú na popraskaných pastvinách, dobytku zviazali jednu nohu, aby neušiel, a ony môžu bezstarostne hrať karty. Občas míňam rozbité domčeky, na jednom je dokonca prekvapivo namontovaný satelit. Vyzerá ako zadné športové krídlo pripevnené na rozpadajúcom sa trabante.
Aby neušiel… Tím chlapcom, ktorí to tomuto somárikovi vyviedli,
by možno pomohlo, keby im na hodinu takto zviazali jednu nohu.
Všade prítomné zvedavé deti…
Je poobedňajší úpek a tie necelé tri kilometre mi dávajú zabrať. Samozrejme domáci vôbec nevedia, na čo sa ich pýtam. Najprv si myslim, že sa približujem k sýpke v dezolátnom stave, ale neskôr sa ubezpečím, že som na mieste. Prišiel som len-len, lebo o piatej zatvárajú. Jediný strážca historického komplexu, ktorý vykopali a zreštaurovali Nemci, mi kontroluje vstupenku z Northern Stelae Field, ktorá platí aj na zbytky tohto organizovaného kamenia. Niet čo fotiť, ale aspoň som si vypočul milú prednášku a historku o tom, ako sa v jednej miestnosti našiel poklad s veľkým množstvom vzácnych mincí. Kde skončili, nik nevie. V tejto krajine sa celkovo stráca čas. Akoby sa zastavil, stuhol a dával moderným ľuďom šancu vstúpiť do časového kalendára minulosti, aby si vychutnali spôsob života, ktorým sa žilo pred stáročiami.
Som vyčerpaný. Niet sa čo čudovať, veď som dnes znova urazil viac ako desať kilometrov peši, a to pre istotu na slušnom slnečnom výpeku. Rozmýšľam, či si nekúpim dáždnik, ale stále sa mi to zdá viac ako oštara, ktorú niekde zabudnem ako prepotrebná pomoc. Mám predsa šiltovku. Síce už zmenila farbu z čiernej na sivú z prachu ciest, ale aj tak som jej vďačný za ochranu.
Keď som sa dovliekol k prvému domčeku, kde predávali potraviny, moje telo netúžilo po ničom inom, len kvapalnom, veľkom a sladkom. Vždy sa vraciam z ciest pochudnutý a popri nekontrolovanom loganí akejsi červenej sladkej žbrndy si uvedomujem, že to asi nebude ináč ani pri návrate z Afriky. Nechal som pár deci trom malým chlapčekom, ktorí poslušne čakali, kým beloch utíši smäd, a potom im daruje pre nich vzácnu plastovú fľašu. Tu sa nič nevyhodí, dokonca ich mama pochváli, akú prepotrebnú vecičku jej doniesli, lebo v kuchyni sa jej určite veľmi zíde.
Ani kvapka nazmar. V Etiópii sa využije skutočne všetko, aj plastová fľaša.
Mačička v jednom aksumskom obchodíku, ktorá si nádherne zívla…
Beriem si minitaxík a nechávam sa zaviesť do blízkej internetovej kaviarne, ktorá je na skok od môjho hotela. Ťavy idú rýchlejšie ako etiópsky internet, a tak znova pozerám, koľko správ mi pribudlo, ale nemám šancu ich otvoriť. Európski webmajstri by mali skúšať zložitosť vymýšľaných stránok v Afrike.
Zrazu musím ísť na veľkú. No hotová pohroma. Naivita vo mne sa pýta majiteľa, či sa tu dá niekde ísť, lebo na hotel sa mi nechce. Upokojuje ma, aby som nepanikáril, a vedie ma dozadu za chyžu. Kráčame tmou, ktorá padla na ruiny mesta ako hustá čierna deka, aby zakryla všetku tú špinu a nedokonalosť pred bystrým ľudským okom zvyknutým na poriadok a dokonalosť. Nohy sa mi podlamujú na kameňoch, ktoré nemá skromná sviečka v rukách černocha šancu osvietiť. „Preboha, kam ma to vedie, veď ma tu niečím ovalí a nájde ma až o mesiac kriminálka nedojedeného vo válove,“ húta si čierny vo mne svoje.
Stojíme pred nejakou šopou, domáci víťazoslávne otvára rozhegané dvierka na nejakom chlieve. Nemám ani najmenšiu odvahu vstúpiť do tmavej diery a zanechať časť seba niekde, kde mám strach, že po mne niečo skočí, začne liezť, uštipne ma, zožerie. Milo mu teda ďakujem a oznamujem mu, že radšej prebehnem na hotel, lebo táto päťminútovka mi za ošedivenie nestojí. Zdá sa mi, že chápe moje zdesenie, lebo sa usmieva. Viem, že aj ja by som sa v sedemdesiatych rokoch smial, keby som nejakého bohatého Američana doviedol večer pred latrínu mojich starých rodičov a on by odvetil, že nie, že ďakuje, ale radšej pôjde taxíkom do hotela Lipa.
Po štvrťhodinke veľkého diela som znova späť. Majiteľ je rád, že som dodržal slovo a zaplatím čas na nete, kde sa konečne dotiahli niektoré vytúžené stránky. Kupujem si dvojlitrovku Pepsi-coly. Chronicky potrebujem sacharidy. Doma pijem iba čistú vodu, ale podobný absťák cukrov som mal aj na ceste po Indii. Striedal som mirindu, colu, pepsi, seven up, prosto všetky tie presladené srágory made in USA, ktoré v martinskom supermarkete ignorujem s veľkou dávkou opovrhnutia. Tu som za ne schopný zaplatiť zlatom, tak si moje telo žiada jednoduché cukry.
Zajtra je tu nový rok, takže dnes domácim šibe excelentne. Stále chodia po meste, papekmi tlčú do bubnov, spievajú, recitujú výňatky z Biblie. Po malých skupinkách vchádzajú do všetkých obchodíkov a pubov. Nie je im svätá ani táto mikromalá kutica s dvomi počítačmi. Majitelia im dávajú drobné a s gestom „rýchlo vypadnite“ ich znova ženú na ulicu. Asi siedma partia za polhodinu už má smolu, len na ňu kričia hneď z dverí, aby išli hrkotať inam, že tu nie sú vítaní. Smejem sa, ako stratili trpezlivosť.
Platím za slimačí net a vyzvedám podrobnosti týkajúce sa príchodu Nového roka. Zajtra sa totiž etiópsky kalendár preklopí do roku 2002. Väčšina ostatného sveta je o sedem rokov staršia, ale už sa ničomu nečudujem. Tu je to všetko Kocúrkovo. Keby mi povedali, že prichádza rok 1863, ticho prikývnem, rovnako vrelo poďakujem a odvlečiem sa na hotel.
Nový chrám Svätej Márie v Aksume.
Napriek tomu, že Taliani boli jedinou krajinou, ktorá Etiópiu okupovala,
vládne medzi nimi veľké priateľstvo.
Fotka pre tých, ktorí by sa ma pýtali na krásu etiópskych žien.
Na zábere predavačky suvenírov.
V izbe si dávam sprchu a kontrolujem si zvyšujúci sa počet štípancov po blchách. Zatiaľ je to únosné, beriem to ako hru, koľko znesie moje telo. Neuvedomujem si, že už veľa nevydržím, a o pár dní ma tieto drobné potvorky donútia kapitulovať.
Osviežujúca voda mi dodáva energiu. V „žiare“ dvoch stowatových žiaroviek si obzerám interiér hotelovej reštaurácie, ktorá bola pre mňa včera vďaka tme ešte veľkým tajomstvom. Miestnosť neponúka žiaden prepych – pár stolov, stoličiek, gýčovitý obraz na pol steny zakrývajúci praskliny a špinavú maľovku. Každý kus nábytku je v inom štýle, interiérový architekt by tu chytil amok. Pri vedľajšom stole klebetia traja Angličania a ja si v pokoji vychutnávam nejaké gumené „pork“ mäso so zemiakmi. Inej zeleniny tu niet. Ak by vegetarián neprekonal nenávisť k národnej kyslej placke, zomrel by tu hladom. Človek tu prosto musí klesnúť so svojimi požiadavkami. Ja by som na Slovensku taktiež ubil kuchára žufaňou za to tvrdé, nehomonogénne, šľachovité a hnedé, čo mi odskakuje od vidličky, ale tu som za takúto kulinársku delikatesu vďačný.
Večer sa nesie v znamení slovenskej knihy a prichádzajúceho spánku. Pred zaspaním sa snažím zrekapitulovať deň a keď sa nakoniec vraciam až k raňajšiemu odlomeniu vodovodu, nechápem, koľko som toho zasa za dvadsaťštyri hodín prežil. Nakoniec si dávam otázku, čo ráno odlomím. „Nechtiac vytrhnem zo steny sprchu? Rozospatý vrazím do steny a celú ju zborím? Mením sa na golema, ktorému namiesto šému stačia dva litre toniku?“
Buďte šťastní, Hirax
