Vstávam ráno okolo piatej. Kým mi dôjde, že som v Etiópii, v podhorskej dedinke Debark, ubehne minúta. Je to veľmi podivný stav, priam koktail pocitov, keď sa vám snívajú slovenské sny, ale v skutočnosti ste niekde veľmi ďaleko od rodnej hrudy. Ešte je tma. Bielizeň samozrejme neuschla. Vedúcemu hotela sa teplo do kúrenárskeho systému pustiť neuráčilo, ale aspoň som videl v Etiópii radiátory.
Rozospato som sa pobalil a dokráčal k autobusu. Moji priatelia Koen a Peter tam už netrpezlivo stepovali. Slnka ešte nikde, z hôr sa sunul chlad, aj Marfuša z Mrázika by ušla do domca. Našťastie vodič kopol do vrtule a pristavil autobus, ktorý celý namosúrený vrčal od zlosti, že ho už zobudili. Černosi nám galantne uvoľnili vstup do dverí a dali nám ako belochom prvým právo vybrať si fleky. Do mesta Gonder vyrážali z Debarku v týchto ranných hodinách iba dva spoje, takže do pol hodiny od sľubovaného štartu bol autobus plný a my sme sa skutočne pohli. Na Etiópiu čistý rekord. Cesta mala podľa knihy trvať dve hodiny, nahodil som si teda na uši muziku a usmieval sa spoza špinavého okna na etiópsku upokojujúcu krajinu, reku, toto premiestnenie bude lajtík.
Lenže, čo čert nechcel, po hodinke sa začal kaziť autobus. Prevodovka sa rozhodla vybrať si dovolenku, vodič jej ju však nechcel podpísať. Šli sme maximálne na trojke a motor si pýtal za vrece Neurolu, tak bľačal a reval. Nik si ho však nevšímal. Všetkým šlo len o jedno: Nech sme už tam! To by však nasrdený motor nesmel telepaticky spolupracovať s pneumatikou, ktorá sa rozhodla opustiť tento svet. Jednoducho vyslovila čau a vypustila dušu. Ľudia dýchajúci horúci a vydýchaný vzduch v plechovici začali vyslovovať etiópsky ekvivalent slova defekt. Privítal som to ako židia mannu na štyridsaťročnom výlete, bol som totiž z toho nekomfortného sedenia stuhnutý, polámaný a od zízania zvedavých černochov vypozeraný až na kosť.
Dajte im kus železa a kameň a opravia všetko.
V Etiópie veľakrát skutočne radšej na koni.
Peši ďalej zajdeš. V tejto krajine určite.
Koleso bolo pri primitívnom použití nástrojov v zostave železná tyč a kameň donesený z poľa do pol hodinky vymenené. Vycikal som sa zatiaľ do garadu a fotil ako divý. Všetci sa na mne smiali, takže som vedel, že je všetko v poriadku. Nakoniec sme opäť zaujali sedenie podľa rozpisu packed like sardines in a crushed thin box a vyrazili za grálom menom Gonder. Ďalšia hodina, dve, tri… nebudem klamať, môj nepokoj stúpal. Už som si aj začal namýšľať, či som nenasadol do autobusu, ktorý smeruje do Sudánu a nie do Gonderu, ale moji kamaráti ma upokojili, že všetko je podľa božieho poriadku. Len vďaka tomu, že dopravný prostriedok, v ktorom sme sa nachádzali, mal byť už dávno v technickom múzeu ako hlavný exponát, sme boli ešte stále na prašnej a kameňmi posiatej ceste. Tak znie totiž etiópsky ekvivalent cestnej komunikácie prvej triedy.
O slovo sa hlásia aj blchy, a to je iná pieseň trpiteľa. Stačilo, že som sa pozrel na minútku do okna, potom znova na ruky a už som mohol rátať vznikajúce fliačiky od štípancov tohto nenažratého parazita. Neviem, ako to tie potvory robili, ale boli v tom vymakane dobré. Nepekne som sa pozrel na môjho čierneho suseda a v duchu ho obvinil, že tie zvieratká skáču na mňa z neho, pretože ich neustále nosí v tom svojom vreci, čo má na sebe oblečené.
Cesta nakoniec trvala sedem hodín, bŕŕŕ!!! Počas tohto nekonečného trmácania mi došla baterka v MP3 prehrávači, spal som, tŕpli mi nohy, schuti som čítal, neskôr som sa nútil čítať, nakoniec som čítal so zlosťou… Okolo mňa bolo stále niečo pod tisíc černochov, teplo, horúčava, spara, hukot nasratého motora, no deééés!
Keď o jednej poobede konečne vystupujeme z rozžeravenej pece na kolesách, začína zvyšok mojej vlasovej prikrývky meniť farbu na šedivú. Som spotený, cícerky potu mi stekajú po koži, oblečenie ho pije plnými dúškami, pričom na vlhkú tkaninu sa lepí zvírený prach túžiaci nájsť si pristávaciu plochu a dlhodobé ubytovanie. Vďaka tomu, že som si s kamennou vôľou zakázal škrabať svrbiace blšie štípance, ešte žijem. Chytám si uzliny na stehnách. Svojím zväčšeným objemom vreštia, že je zle-nedobre. Neviem, či je to halucinácia, ale nadobúdam dojem, že už ma začína bolieť i pečeň, ktorá už nevládze hatať otravu krvi. „Toľko jedu do mňa tie beštie púšťajú?“ rúti sa mi v hlave lavína nákazy.
Koen a Peter ma volajú zajesť si pizzu na terasu odporúčaného hotela, ale ja s hraným úsmevom odmietam. Čo im mám povedať? Že práve zomieram na obrannú reakciu môjho tela na štípance hmyzu zvaného blcha ľudská? Že ak mi na to v najbližšej lekárni niečo nedajú, vypálim na výstrahu minimálne polovicu tejto vyprahnutej krajiny? Alebo že zo všetkých síl bojujem a dúfam, že sa doplazím domov na Slovensko, hodím sa celý do práčky a snáď sa nájde niekto, kto otočí gombík do polohy On. To je dlhodobý zámer, ale keďže neviem, či sa ho dožijem, krátkodobý plán mám taktiež načrtnutý – nájsť lekáreň, kúpiť si tam nejaký zázrak, minimálne malý, prenosný plameňomet, ubytovať sa v nejakom stredne drahom hoteli, kde potečie aj teplá voda, zmyť sa, vyjsť holý, natrieť sa zázrakom a s orgazmom počúvať tiché „sssssss“ značiace koniec požiaru v mojej fyzickej sústave.
Pajdám sa mestom ako Žofré. Batoh ma tlačí k jadru zeme, slniečko rozpaľuje štípance na lýtkach, ktoré sa menia na ružové rozliate jazerá. Svrbenie sa mení na celoplošnú intenzívnu bolesť. Nemôžem na tom slnečnom výpeku kráčať viac ako dvadsať-tridsať metrov, a tak po pár minútach kráčania vždy skáčem do tieňa domov ako zajko pred pozdravmi z brokovnice. Do tohto pekelného ústupu Nemcov z Ruska sa pridávajú domáci žobráci a drzo si odo mňa pýtajú peniaze. Lapám po dychu, že sa na nich osopím: „Kurva, čo nevidíte, že zdochýnam?! Keď dodýcham, rozoberte si moje veci, ale teraz ma neotravujte, lebo sa ešte pokúšam zachrániť!“ no nakoniec mlčím a dúfam, že z môjho pohľadu vyhladovaného lavínového psa prečítajú všetko, plus niečo navyše.
Konečne nachádzam lekáreň. Teší ma jej chládok ako i usmievavý lekárnik, ktorý cez pult kecá s nejakým známym. Vynechávam pozdrav a úvodné vety, vypínam paže ako narkoman pred dávkou a rovno ukazujem na moje hmyzie stigmy. Obidvaja páni strácajú reč. Šéf domu s liekmi krúti hlavou, očami, jazykom a ja čakám, kedy od úžasu urobí celým telom premet vo vzduchu. Vraví mi, čo už dávno viem:
– Na blchy nič nemáme.
Etiópsky národ je totiž voči ich bodnutiam imúnny, teda bez nejakej výraznej kožnej reakcie. Hľadať v Etiópii niečo proti blším štípancom, je to isté, ako v nej zháňať krém na opaľovanie. „Čo ste blbý? A na čo by nám bol. Nás slniečko nespáli, sme odolní. Pre turistov? To je kto? Tých pár zvláštne sa správajúcich bielych indivíduí motkajúcich sa po našich dedinách, mestách, kopcoch? To je čo za biznis predať v celej krajine desať kusov krémov na slnenie za jeden deň? Pché, nemáme! Máme len cibuľu a zemiak. Chcete?“
Predavač mi podáva mastičku, ktorú som si kúpil hneď v prvý deň v meste Mekele. Mala mať účinky ako Fenistil, teda upokojiť alergickú reakciu, keď už príde nepýtané bodnutie od agresora a besné pálenie tela. Lenže Fenistil, ktorého som mal už len za nechtík a minul som ho piaty deň pobytu v Afrike, bol oproti tejto africkej Indulone hotový Boh. Záporne vrtím hlavou, že túto masť nechcem. Môžem si ju síce natrieť na chleba a zjesť, ale na to, čo potrebujem, mi nepomáha.
Napriek prvému neúspešnému kroku odmietam z krámu odísť bez hojivého práškovacieho lietadielka. Sympatický černoch sa znova otáča a kladie na stôl deci dajakého mlieka. Oči mi žiaria viac ako vianočný stromček na námestí v Los Angeles. V matnom opare, v ktorom sa už vidím spokojne a bezbolestne ležať na belasom obláčiku, ku mne pláva informácia, že je to prípravok proti všiam a svrabu. Zrazu vo mne zrodená gigantická pani Nádej platí za hnedú fľaštičku naplnenú bielou hustou tekutinou a ja ako nafetovaný odchádzam so svojou dávkou niekam sa skryť ako zvieratko túžiace vylízať si v pokoji rany.
Môj Circle hotel – sme kúsok od námestia.
Do pol hodiny som našiel hotel. Napriek tomu, že Gonder má necelých dvestotisíc obyvateľov, je tu dokopy len okolo dvadsať hotelov. Spomínam si na tip od mojich simienskych spolubojovníkov, ktorí mi odporúčali kvalitný a vraj celkom čistý Circle hotel. Našiel som ho teda a zaplatil najdrahšiu izbu za celý môj etiópsky pobyt (okolo dva a pol eura, pre staršie ročníky niečo cez sedemdesiat slovenských korún, pre kostry jednu zlatku, pre vyparené legendy kožku zo zajaca). Čo sa udialo v priebehu pätnástich minút je neopísateľné: vyzliekol som sa na balkóne donaha (nevšímajúc si zdesených černochov na námestí), vbehol do sprchy, nechal sa hodný čas upokojovať, vábiť, milovať studenou vodou (teplá samozrejme nešla), jemne sa poutieral čistým uterákom (júúj, ani truhlica plná diamantov sa na čistý uterák nechytala!), zostal stáť nahý v strede miestnosti a pár sekúnd si vychutnával pocit príjemného omamného chladu. Potom som prikročil k zlatému klincu programu – vrchnák zasvišťal cez povinných pár závitov a ja som naniesol liečivú bielu tekutinu na ubolený obal môjho tela. To „sssss“ muselo byť počuť až v Taškente a ja som si už ani neviem po koľký raz zašepkal: „Toto určite zaberie.“
Po skončení mojej premeny na sadrovú figurínu som sa pustil do deratizácie. Všetko oblečenie som ako človek rozumný nechal v páľave slnka ležať na balkóne. Do vyšetrovacej miestnosti som ako prvé zobral tričko. Farba bielej dlažby mi vyhovovala na rýchlejšie spozorovanie čiernych skákajúcich zvieratiek. Budhistický variant vyhadzovania uloveného hmyzu z okna, ktorý som aplikoval v predošlé dni, vystriedalo rázne kruté rozhodnutie: budem vraždiť! Vo vnútri som si to vyargumentoval, že tolerancia je len jednorazové pochopenie. Keď chcem prežiť, tak skutočne nastal čas brániť sa tým najtvrdším spôsobom. Ak by som v prérii stretol rozospatého hladného leva, ktorý sa akurát pohádal s levicou, lebo mu nedala, asi ťažko by mi povedal: „Choď mi z cesty, nemám chuť ťa teraz driapať.“
Čierne, asi dvojmilimetrové čudo, ktoré bolo zodpovedné za časť mojich poslednohodinových trápení, si zrejme pomýlilo laboratórium pravdy (na ktoré sa premenila moja izba) s blším cirkusom – tak veselo mi predvádzalo skákaním funkčnosť svojich končatín. Dlažba nebola umytá minimálne dva týždne. V Etiópii to v „hoteloch“ fičí podľa indických noriem „hosť sem, hosť tam, upratovať netreba. Návštevník môže byť rád, keď postelieme. Síce nevypranú bielizeň, ale naoko to bude supiš poriti dobré“. Čierna blška, snažiaca sa rýchlo meniť svoje súradnice, nemala šancu ujsť môjmu zraku nasrdeného supa, tak kontrastovala s bielym pozadím. Najprv som ju šikovne ako opička chytil do rúk a snažil sa ju rozpučiť, ale nešlo to. Fuck! Pustil som ju teda poslednýkrát zaskákať si, pričom ticho izby nahradili rany mojej nahnevano plieskajúcej tenisky víriacej prach špinavej dlážky a kde-tu zakrývajúcej telo nenažratej potvorky. Ale čuduj sa svete, majster kat ju trafil minimálne trikrát a nič!!! To nebolo v súhre so skúsenosťami, ktoré som ako malý experimentátor nadobudol v detstve pri výchove hmyzu, keď som učil mravce lietať a muchy po odobratí krídiel chodiť. Po tomto šoku, keď som v mysli neochotne premazal tank na blchu, som vložil do tenisky väčší švih, nasrdenie, radosť z hry i túžbu uvidieť červenú farbu. Stalo sa. Na piaty pokus som ukončil trápenie cudzopasného tvora. Možno sa vám tieto riadky nečítajú dobre, ale okolo stopäťdesiat štípancov (pri natieraní som ich nahrubo spočítal) vynímajúcich sa na mojej telesnej schránke, kričalo po nekompromisnej vendete. S pokojným svedomím vám môžem o sebe niečo prezradiť: Ak chcete, aby som priznal aj to, čo som neurobil, zavrite ma do miestnosti a vpustite tam jednu-dve blchy. O päť dní vám všetko bez vyjednávania priznám a podpíšem.
Dokončil som očistu šatstva, polovičku z neho vyhodil, šťastne zhodnotil, že mliečko s otravným benzyl benzoate zaberá, a na hodinku si zdriemol. Keďže bol poobedňajší úpek, nemalo by význam plahočiť sa etiópskym prachom ciest s rozžeraveným Petríkom nad hlavou. Keď ma zobudil budík, utrel som si slinku, obliekol sa do čistého a vybral sa na obhliadku mesta, ktoré tróni v 2 210-metrovej výške. Štandard, hádam by ste nečakali, že ľudské osídlenie v severnej časti tejto africkej krajiny bude nižšie ako jeden kilometer?
Detail vypracovania strechy a prekrásna stropnú výzdobu chrámu Debre Selassie.
Cestou do chrámu Debre Selassie som si kúpil banány a dal si ovocný olovrant. Keď sa túlate po menej civilizovaných oblastiach sveta, cestovateľská rada znie: Nejedzte na ulici ovocie, ktoré sa nedá ošúpať alebo ho niečo nechráni. Výhodné sú teda melóny, banány, pomaranče, kde prípadnú infekciu z neumytia eliminujete odhodením šupy. Rozhodol som sa k historickému kostolíku sľubujúcemu nádherné maľby a etiópsku Monu Lisu dokráčať peši, ale v polovičke cesty som sa dal nalákať na trojkolesový taxík a posledný kilometer, stúpajúci do mierneho kopca, som sfúkol za šesť centov.
Déjà vu mávam počas cestovania často. Preto ma neprekvapilo, že som sa v prekrásnom kostolíku s nádherne vypracovaným dreveno-slameným strechoklobúkom cítil viac než príjemne. Chrám mi za dve eurá otvoril zodpovedný pánko a upozornil ma, že fotenie s bleskom je zakázané. To sa mi stalo počas mojich potuliek touto zaujímavou krajinou druhýkrát. Etiópska úcta v pamätihodnostiach je viac v hrdosti ako v technickej opatere. V kostole som sa, samozrejme, pohyboval bosý, pretože vyzuť sa je tu povinnosťou. Pár minút po mne prichádza nejaká francúzska turistka a prosí ma, nech jej vypnem blesk, lebo jej nechcú dovoliť fotiť.
– Rado sa stalo, – odpovedal som s úsmevom na jej ďakovanie.
Keď som sa dostatočne ukojil interiérom i prechádzkou v záhrade malého komplexu, hodnú chvíľu som sledoval orla krúžiaceho na oblohe, ktorý hniezdil na blízkom strome. Dokonca som sa ho so stŕpnutou rukou snažil vymáknuť v čo najbližšej polohe a odfotografovať, ale nedarilo sa mi, tak som to vzdal. Sadol som si na kamennú lavicu žijúcu v tieni kamennej hradby a za občasného sledovania domácich (ktorých v mojej blízkosti nikdy nie je málo), som dočítal knihu od Osha.
Po hodine pookriatia som kráčal peši naspäť do mesta. Milujem tento pokoj v duši, keď som sám, okolo mňa je všetko neznáme, nové, originálne, občerstvujúce. Energia prúdi na plné obrátky, z vesmíru sa mi do hlavy napichne obrovský lievik a už sa to len sype, leje, padá. Napĺňa ma to a mne sa automaticky rozširujú ústa do úsmevu. Škriekajúcej žobráčke, ktorá na mňa celá nahnevaná kričí o peniaze, lebo som vraj odfotil jej domov (exkluzívnu dvojposchodovú búdu s rebríkom namiesto schodiska – priam Rolls Royce medzi chatrčami chudobných), sa mi ťažko vysvetľuje, aby udržovala pokoj a nerozčuľovala sa, že má len jedno zdravie. Keď chvíľu počká, vsuniem dlaň do vrecka a veľmi rád jej dám nejaký peniaz, pretože či už to bol z jej strany trik alebo nie, chcem jej aspoň nejako pomôcť. Už len kvôli jej srdiečku.
Chrám Debre Selassie.
Viacposchodový etiópsky príbytok. Vchod je priamo z hlavnej cesty a proti povodniam je účelne vyšpekulovaný.
Veselé a hravé deti z mesta Gonder.
Po ceste som sa odzdravoval deťom blue a nie yellow. Oni totiž nehovorili „helou“, ale „jelou“. No ja som sa rozhodol dať to o level vyššie a zmenil to už úplne nelogicky na modrú. Nakoniec ma nohy doniesli k môjmu hotelu, odkiaľ vychádzali malé minibusy k Fasiladas´ bath, ktorý sa nachádzal zhruba tri kilometre severne od mesta. Cestou tam som si do pamäti zapísal, kde sa nachádza domáca tržnica, ktorá sa mihla cez špinavé okno premiestňovadla, a vytvoril si predbežný plán na večer. „Teraz chcem stihnúť výletný zámoček panovníka Iyasu prvého, ktorý v čase svojej vlády obohnal malým obdĺžnikovým jazierkom s veľkosťou zhruba pätnásťkrát tridsať metrov svoj zámoček,“ hovorím si v duchu. Celý komplex sa zapáčil nórskej vláde, ktorá ho počas päťročného projektu opravovala. Stálo ju to 6,4 milióna birrov. No hold, štát pevne stojaci na fungujúcej ekonomike si môže dovoliť aj takéto veľké kultúrne gesto.
Platím vstupné, ďakujem predajcovi suvenírov za ponúkaný tovar (našťastie, predajca bol len jeden a skutočne milý – predával aj pekné staré fotografie, kde bola zrúcanina zámku zachytená ešte pred opravou). Následne ďakujem i vtieravému sprievodcovi, ktorý mi ponúka jeho „odborný“ výklad za úplatu, že neprosím. Ďakujem i nádherným stromom za tieň, ďakujem Nórom, že zámoček opravili, ďakujem dnu jazierka, že nie je zaplavené a ja sa môžem prechádzať po mieste, kde sa pred stáročiami leskli lekná. Ďakujem, fotím, nasávam…
Vyberám sa cestou späť do mesta a dúfam, že niečo stopnem, pretože autobusov nikde. V duchu sa smejem, aký je zo mňa zrazu rozmaznaný kapitalistický fracek, ktorý nevie prejsť už ani tri kilometre po svojich do hotela. Po sto metroch kráčania mi na zdvihnutý palec zastavuje minibusík plný Etiópčanov. Sadám si na predné sedadlo. Smejú sa na mne. Niečo o mne rozprávajú. Aj ja sa smejem. Po pár minútach platím päť birrov za zvezenie aj za smiech a nechávam sa vyhodiť na domácej tržnici.
No čo vám budem klamať – len prach, špina, neporiadok, sliepky, uhlie, dreveno- plechový pokus o predajné búdky, kopec domácich a hlavne detí. Hneď ako vyberiem foťák, bežia za mnou, ako keby som rozdával nanuky grátis.
Fotím celú tú pre mňa úžasnú atmosféru, prechádzam sa „tržnicou“ a nahováram si, že som sa vďaka stroju času premiestnil do obdobia Starého zákona. Som dokonca neviditeľný, a preto ma nikto nejde olúpiť či pre moju nevšednosť a viditeľné bohatstvo ani zabiť. Kupujem si malú hlávku bielej kapusty. Konečne nejaká iná zeleniny ako paradajky, cibuľa a zemiaky. Odhadzujem vrchné listy na zem (na ne sa okamžite vrhá blízka koza) a s natešenými očami sa do nej zahryznem. To som však asi nemal robiť, pretože sa na mne okamžite všetci smejú. Teším sa, ako málo stačí na rozdávanie smiechu – kúpiť si kapustu, hrýzť ju a pri jedení sa prechádzať pomedzi primitívne stánky so zeleninou, spotrebným tovarom a s inými serepetičkami.
Foršne a dosky nepoznajú, musia si vystačiť s pokrútenou „guľatinkou“.
Tržnica v Gonderi.
Úsek stolných hier, konkrétne „kalčeto“ hrané s kameňom.
Prichádzam k športovej časti tržnice, kde mladí šarvanci hrajú stolný futbal, ktorý tu je veľmi populárny. Milujem všetky hry, som chodiace decko, ktoré sa nechce zmeniť ani dovyliahnuť sa na konečného unudeného dospeláka. Okamžite vyzývam miestny chlapčenský gang na súboj. Prideľujú mi nejakého strelca, lebo ja viem hrať iba ako brankár. Hra sa začína. Namiesto guľôčky hádže jeden z mojich súperov na hraciu plochu kameň, čo okamžite vysvetľuje kvalitu dobitého a zohyzdeného stola. Od prekvapenia prestávam rozprávať, pretože s kameňom som stolný futbal ešte nehral. Moje zaváhanie obratom súper trestá otváracím gólom. Radosť posádky divákov, ktorá by počtom v momente naplnila malú snokrovú sálu, je obrovská. „Američan dostáva na hubu! Tu máš! Vyžieraš sa doma na posteli hamburgermi, my tu trieme hlad, aspoň v hre ti to ukážeme!“ ozýva sa pravdepodobne v ich mysliach. Strieľam zo zadnej pozície vyrovnávajúci gól, čím im dávam najavo, že som slušne ošľahaný krčmovými rockovými ventilátormi a mám čo-to v tejto zábavke odohraté. Môj parťák vzápätí zvyšuje na dva jedna a ja sa teším, že všetko ide dobrým smerom. Lenže naši protivníci sú vynikajúci hráči a otáčajú na konečné tri dva. Hra sa končí a ja zostávam prekvapený, že sa hralo len do súčtu päť. So smiechom sa snažím bojovať o predĺženie, ale môžem sa s mojimi európskymi pravidlami akurát tak strčiť neviem kam. Zábavy bolo i tak dosť, ďakujem za hru a lúčim sa s mladými.
Stmieva sa. Kráčam peši k môjmu hotelu. Chcem ísť na internet, ale nejde elektrina. Mesto zhaslo. Už ma to neprekvapuje ako v prvé dni pobytu, keď som si na tento „úžas“ nevedel ako kapitalista žijúci v blahobyte zvyknúť. Cestou si fotím malú fabriku na pepsikolu. Pri písaní slova „fabrika“ ma opäť napĺňajú výčitky. Neviem, či sa iné fabriky neurazia, keď ich zaradím so šikmou budovou postavenou z navŕšených kameňov (kde-tu vyplnenú hrdzavým plechom) do jednej kvalitatívnej kategórie.
Na moje prekvapenie, keď sa zotmelo, mesto sa rozsvietilo. Je cítiť, že sa nachádzam po Mekele opäť vo veľkom meste, kde absencia elektrickej energie netrvá pol dňa. Je tu aj dostatok internetových kaviarní a dokonca aj rýchlych. Sadám si do jedného čisto vyzerajúceho a moderne zariadeného netka, ktoré dokonca pozná aj generátor na prúd. Riešim súrne maily, rýchlo klepem a dúfam, že adresáti vylúštia preklepy. Afričania sa na mňa pozerajú, čo za ďateľ sa to vyskytol v miestnosti, zatiaľ čo ja domov zvestujem moju blšiu kalváriu, rajský Simien, či to, že som si znova niekde rachol hlavu a tvorí sa mi chrasta. Bežný jav, keď cestujem po krajinách, kde sú ľudia menší a útlejší a bývajú v komôrkach s výškou dverí meter päťdesiat.
Keď vychádzam, majiteľ ďakuje za díško a pozýva ma, nech prídem jeho rodokmeň podporiť aj zajtra. Vravím mu, že ani pán Boh nevie, kde zajtra budem.
Začínam sa tešiť na to, že sa niekde dobre napapám. Pri hľadaní potravy ma odchytávajú dvaja domáci. Hneď ich zaraďujem do kategórie miestnych dohadzovačov. Ukazujú mi jedáleň pre bežné lokálne ľudstvo, pretože sa vo mne znova heroínovo prebudil hlad dať si domácu kyslú placku s mixom dusenej zeleniny a mäsa zo všetkého, čo sa už nehýbe a malo rohy. Kŕmim sa a s úsmevom počúvam ponuky na domácu krčmu, kde hrá tradičná kapela, či dokonca diskotéku, kde vraj nie je problém zbaliť hocijakú povoľnú etiópsku študentku na sex. Gonder je vraj plný mladých, ktorí sem prichádzajú z iných veľkých miest učiť sa, a vo väčších mestách, ako je napríklad Bahir Dar či Addis Abeba, mravy nie sú až tak prísne strážené ako na dedinách, ktoré som mal tú česť navštíviť posledný týždeň. Musím skutočne vyzerať ako bohatý, hlúpy a nadržaný Nemec, keď sa mi dostávajú do uší takéto „lahôdky“.
Keď som dojedol, zaplatil som, jednou vetou poďakoval nadháňačom večerných zážitkov a s použitím zdvorilej finty „idem na hotel, ďakujem“, sa ich zbavil. Na izbe som sa prezliekol do teplejšieho oblečenia, pretože večery bývajú v Etiópii chladné. Hlavne, keď sa nachádzate v spomínanej nadmorskej výške.
Kapusta, zemiaky, cibuľa, uhlie, kohúty a iné veci potrebné na chod života. Hlavne, aby stánok nespadol…
Oddelenie domácich potrieb.
Pred ôsmou vyrážam opäť do ulíc. Beriem si notes a ak bude čas, mám v pláne písať si. Neubehnú však ani tri minúty a stretávam Belgičana Simona zo Simien túry. Sú na ňom nalepené dve „prísavky“ – dvaja čierni domáci nadháňači z kolónie tých mojich, ktorých som sa pred časom tak šikovne zbavil. V očiach mu čítam žiadosť o pomoc, a tak sa k nemu pripájam. Pýtame sa domácich na lokál, kde predávajú čapované pivo. Kto iný nám o ňom mohol spievať v Simien oslavné ódy ak nie Holanďan Koen. A veru sa na čapáka aj nesmierne teším, pretože v Etiópii môžete kúpiť síce chuťou veľmi dobré pivo, ale predsa len iba fľaškové. Počkajte, idem si vybrať z chladničky pivo, lebo som dostal chuť. V písaní budem pokračovať o chvíľku…
Už som tu… Jedného z páru čiernych kamarátov sa nakoniec zbavuje sám vlastný „brat“, aby tak znížil konkurenciu na stav nula aby sme my dvaja Európania patrili len jemu. Mne osobne je to jedno. Viem sa rozprávať aj s vrahom.
Ten, čo zostal, nás skutočne doviedol do Dashen baru s čapovaným pivom. Bola to vlastne otvorená piváreň, kde skutočne vedeli, čo je to pípa. Malý dvorček (žiadna dlažba či drevo – pekne hlina!), osvietený dvomi slabými stowatovými žiarovkami, bol zaprataný asi pätnástimi stolmi, pri ktorých sedeli domáci a pili pivo. Všetky miesta boli obsadené, ale i tak som si všimol jeden fakt: nikto nefajčil, nepil pálenku a nebol opitý. Prišli sme neskoro, ale čašníci pre nás odniekiaľ vyhrabali tri stoličky. Stihli sme vypiť dve pivá, pretože o deviatej zatvárali. Napriek tomu to bol príjemný večer. Rozprávali sme sa s naším tmavohnedým sprievodcom, spolustolovníkom, z ktorého sa nakoniec vykľul príjemný spoločník. Padali z neho nelogické hlášky. Víťazstvo som určil tejto: Gonder je veľmi bezpečné mesto, nemusíte sa báť. Ale v žiadnom prípade nechoďte po deviatej večer sami po uliciach. Môžete byť prepadnutý!
Samozrejme, za to, že nám dovolil nahliadnuť do hrnca života etiópskeho človeka, sme boli jeho hostitelia. On sa zasa mohol pred svojimi kamarátmi pýšiť, že sedí s bielymi, ktorí ho počúvajú a bavia sa s ním ako so seberovným. Všetko bolo v harmónii, rozišli sme sa v mieri. Teda u mňa bolo všetko dobré. Simon odkráčal v spoločnosti domáceho. Na moju pomocnú otázku, či nepotrebuje odprevadiť, odvetil, že nie, že býva tu kúsok ďalej. Poprial som mu, že ak by sa mu stalo niečo zlé, nech ho to veľmi nebolí, a odišiel do svojho hotela.
Parkovisko MHD.
„Fabrika“ na pepsikolu.
Nešiel som ešte na izbu, ale do hotelovej reštaurácie, ktorá sa nachádzala dvadsať metrov od môjho spania. V kulise hučiaceho televízora, v ktorom bežal futbal, som čo-to ešte napísal a pred polnocou sa vybral do hajan. Keď som zasvietil svetlo v mojej izbe, schmatol som sandálu a vyzabíjal komáre, šváby a iné lezúce potvory zo sveta blanokrídleho hmyzu, na ktorých presné označenie mi chýbajú vedomosti z entomológie. Samého ma zarazilo, s akým pokojom a automaticky som to urobil. Možno ešte päť rokov dozadu by som nezažmúril oko a bál sa, čo po mne bude liezť.
Po opätovnom navlhčení mojej kože pochúťkou benzyl benzoate som si ľahol na posteľ, na uši si dal muziku a začítal sa do horkýžackej knihy Smaragdové oči. Keď som zistil, že som v druhom sne, odsunul som slúchadlá z uší, odmietol ísť zhasnúť a slovami slovenského národného hrdinu (ku ktorým som pridal osobný dôvetok) som sa prihovoril zvieratkám, ktoré ma budú počas noci koštovať: – Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte. Len ma nebuďte…
