Otváram oko. Napriek tomu, že ešte nie je ani osem hodín, izba je už dávno zaliata slnečnými lúčmi. Okukujem si telo a radujem sa, že mi nechýba žiadna končatina. Dokonca nepribudli ani nové štípance od čiernych blšacích tankov. Smrtiace mliečko teda asi „chutilo“. Teším sa ako blcha, že deň sa začína pozitívne. Keď kladiem nohu z postele na zem, sondujem pohľadom po dlážke, ale ani tam nie je po žiadnom hmyze ani chýru, ani slychu. Vracia sa mi spomienka na rádio Rebeca, kde som pracoval ako zvukár. Veľakrát sa na nočnej okolo žiarovky sústredilo mračno mušiek (áno, tých maličkých, ktoré tak nepríjemne štípu) a iného proteínu s krídlami, ale ráno, keď sa rozvidnelo, ich zrazu nebolo. Chodil som po vysielacej miestnosti ako tiger, no nenašiel som jedinú čo i len obyčajnú muchu. A nesnažte sa mi to vysvetliť! Pre mňa je to doteraz zázrak!
Prehliadku kráľovskej pevnosti som si nechal zámerne na dnešný deň. Včera som správne predpokladal, že budem vďaka cestovaniu unavený. Síce som nečakal, že to dôjde až k obliznutiu hraníc mojich fyzických aj psychických síl, ale nakoniec sa dobre stalo. Vyrážam k zrúcaninám. Po ceste si kupujem vodu, sušienky a dvakrát sa pýtam na cestu, aj keď už hodný čas kráčam povedľa múrov hradného komplexu. Nakoniec musím nekončiaci obranný val celý obísť, aby som sa dostal k hlavnému vstupu. Kupujem si lístok a pozerám, ako asi päť žien kolenačky trhá burinu a seká trávu malými kosákmi. Diriguje ich jeden muž, ktorý presne vie, čo a ako majú spraviť. Žasnem. Vonku, za múrmi tohto archeologického skvostu, ľudia nemajú čo do úst a žijú obrazne povedané na smetisku a tu sa plahočia ľudské duše, aby trávička bola vzorovo upravená a zelená.
Už dávno som si všimol, že v tejto krajine je doobeda obloha čistá a poobede sa zaťahuje, preto som si kvôli lepšiemu foteniu privstal. Myslené samozrejme s mierou. Som na dovolenke. Hádam si nebudem dávať budík na piatu. Síce neviem, ako by na tieto potulky reagovala nejaká slečna – pipinka, ktorú by som na cestu do Etiópie nahovoril: „Poď, bude to taká fajn pohodová dovolenka, zasmejeme sa.“ Asi by sa jej až do konca života pri započutí slova dovolenka vyhodila vyrážka na nose a zasvrbela dlaň, čo by ma neustále od zlosti tĺkla.
Teraz nechám viac rozprávať fotky, len napíšem, že ako amatérsky fotograf som sa v tom komplexe bahnil až do druhej hodiny poobednej. Prechádzal sa, čakal na slniečko, kalkuloval s oblakmi, vyzeral uhly, pohľady, farby, vymýšľal kompozície, hnal predstavivosť do extrému, tvoril! Veď to už dávno viete – tvorenie je energia a narodili sme sa sem práve kvôli učeniu a tvoreniu.
Na konci 17. storočia bolo mesto opevnené a slúžilo ako rezidencia etiópskemu vládcovi Fasilidovi, ktorý si tu postavil pevnosť Fasil Ghebbi. Za hradbami sa nachádzali kostoly, paláce a stavby, ktorých vzhľad bol ovplyvnený indickou a arabskou architektúrou a neskôr aj barokovou architektúrou. V roku 1979 bolo historické opevnené centrum zapísané na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva.
Keď som dostatočne nasýtil svoje obrázko-tvorivé pudy, vyšiel som hlavným vchodom von. Do oka mi padla strecha kostola, ktorá sa leskla za cestou. Vybral som sa k nej a hneď na schodoch pri vstupe do chrámu som natrafil na žobráčku. Podľa chýbajúceho nosa a prstov na rukách som hneď vedel, že prekonala lepru. Vždy, keď vidím človeka, ktorý je postihnutý, moja myseľ mu automaticky vyšle duševné signály: „Nech sa ti darí! Buď šťastná, dušička.“ Mám to takto naprogramované už od detstva. Raz som totiž cestoval ako malý sopliak v mestskej hromadnej doprave. Klasika – predstavte si uzimený socialistický červený autobus, v ktorom išla zima aj cez umakartové steny, nielen cez tie päťcentimetrové fúgy vo dverách (tie, ktoré sa za mohutného syčania vždy nahrnuli do bokov a keď bola tlačenica, vždy niekoho pokrčili). No a v tejto mrazničke sedí malý človiečik s bambuľou na hlave a zvedavo sleduje dej za oknom. Prednými dverami nastupovala stará tetuša opierajúca sa o palicu, mohla mať okolo sedemdesiatky. Šmyklo sa jej. Celá zmizla pod vozidlom – „šup“ a už jej nebolo. Teda najprv som si myslel, že tam zaliezla celá, ale keď som si lepšie očistil zašpinené sklo, zbadal som jej spod podvozku trčať hlavu. Bola v šoku. Našťastie jej nablízku stojaci ľudia okamžite pomohli. A práve vtedy moja detská duša vymodelovala spomínané vety a poslala jej ich. Odvtedy sa to vo mne deje neustále, keď vidím nejakú krivdu či utrpenie.
Vráťme sa však do Etiópie a vymeňme mráz za teplé podnebie. Dal som postihnutej žobráčke nejaké peniaze a slušne sa spýtal, či si ju môžem zvečniť. Súhlasila. Paradoxné bolo, že sa pri fotení stále usmievala. Keď som sa dostal doma k fotkám, uvedomil som si, že pre niekoho jej výraz tváre nemusí znamenať úsmev…
Starenka, ktorá prežila lepru, no napriek tomu nestrácala úsmev.
V ten deň som zasa obedoval medzi domácimi. Tentoraz v mestskej vývarovni, čo bola čistá sonda do života bežného etiópskeho človeka. Samozrejme, keď som vošiel do spomínanej jedálne, veľa úst od prekvapenia onemelo. Zabudnite na to, že všetci turisti, ktorí sa vyberú do takejto nevšednej krajiny, skúsia úplne všetko. Lenže napriek tomu, že som Etiópiou kráčal sám, nemal som problém objednať si jedlo tak, že som ukázal pri vedľajšom stole do plného taniera suseda:
– Poprosím toto… vyzerá to dobre. Len mi tam dajte čo najviac zeleniny.
Nikto tam totiž nevedel poriadne po anglicky. Prepáčte, zle som to napísal. Oprava: Po anglicky tam nik nevedel ani slovíčko. Ale smiali sme sa. Všetci. Aj stôl mi utreli, i pero požičali (lebo mi dopísalo a mne sa chcelo písať, konkrétne román Nauč ma umierať). Dokonca sa na tanieri zjavili aj tri krúžky papriky a kúsok kapusty. Tak som jedol, písal a kde-tu opätoval domácim úsmev. Bol som tam asi hodinu a veru mi ten chládok dobre padol, pretože napriek tomu, že slniečko sa skrývalo pod mrakom, vonku panovalo nehorázne teplo.
Zaplatil som za jedlo a pero okolo jedného eura, podišiel asi dvesto metrov, sadol si na kamennú lavicu pri dome a pokračoval v písaní do notesu. Zrazu prišiel malý chalanisko s drevenou škatuľou s rúčkou a začal mi rýchlymi pohybmi umývať tenisky. Takýchto čističov sa v Etiópii pohybuje nespočetne veľa a je to jeden zo spôsobov ako dať aspoň niečo do úst. Celý prekvapený mu vravím, že si moju obuv neprajem vyčistiť, pretože v tomto ich prachu ju budem mať o tri minúty zasa špinavú. Vonkoncom sa mi nechcelo vysvetľovať mu, nech mi tie tenisky nekrémuje, že to sa robí len s kožou. Bránil sa, že to ja som spravil chybu, pretože tá lavica je len pre zákazníkov, ktorí si chcú dať očistiť obuv.
Presadol som si teda tri metre na špinavý, vysoký obrubník a snažil sa opäť dostať do deja mojich postáv, lenže do desiatich minút bol za mojím chrbtom celý regiment etiópskej mladi, a tak som sa mohol sústrediť jedine na vztyk a odchod preč. Schoval som notes a pozrel do múdrej knihy z čeľade Lonely Planet, kam som sa to vlastne zatúlal. Vyzistil som, že som blízko Merkato, najväčšieho gonderského nákupného centra. Predstavil som si v hlave veľké potraviny s klimatizáciou a kde-tu obchodíky s obuvou, šatstvom, jedlom a sladkými vecami. Vidina civilizovanej prechádzky pomedzi upratané regály ma nadchla. Hodil som teda do kotla a sviežou chôdzou kráčal k obchodom.
Koľko ráz sa mi to už v tejto krajine stalo? Stokrát? Tristokrát? Očakávania a nakoniec chladné vyfackanie realitou. Obchodné centrum? V Etiópii? Iba ak v hlavnom meste, ale tu určite nie. Moja predstava aspoň priemerne vyzerajúcich obchodov je obratom zmazaná atmosférou klasickej etiópskej prašnej tržnice. Táto krajina je pre mňa nekonečným obrovským učiteľom ako v živote nič neočakávať. Nedodržanie tohto pravidla sa trestá za okamih.
Úpek bol takým, že aj kozy zaliezli pod autiak.
Merkele. Zabudnite na obchodné domy…
Kto má z predávajúcich „kšeft“ na slnečnej strane, ten to má oveľa ťažšie.
Aj koza vie o tom svoje… Len keby ten hlad nebol.
„Len podávajte, ja to tu už nejako poviažem… auto odvezie…“
Základná konštrukcia pouličných stánkov je z pokrútených konárov, na ktorých sú poviazané celtoviny od výmyslu sveta, rôznej kvality a farby. Vo vnútri krámikov je väčšinou nekvalitný tovar Made in China. Z každého „butiku“ na mňa zvedavo vykúka desiatka bielych očí vsadených do čiernych vychudnutých tvárí. Tu hrnce, tam cibuľa, vzadu oblečko, tam zasa pyramídky zemiakov, hentam umelohmotné sandále či gumené tenisky. Na zemi špina, odpad, kamene, prach.
Stále sa okolo mňa motajú domáci helperi. Nie, nebude sa tu konať žiaden letný festival a oni nebudú pomáhať nosiť kovové konštrukcie a hudobnú aparatúru – nazval som tak otravovačov, ktorí sa vám pletú pod nohy a snažia sa vám pomôcť v domácom systéme. Hľadáte napríklad kapustu, vyslovíte svoje želanie a oni vás tam, predbiehajúc sa a navzájom si nadávajúc, že toto je ich zákazník, s umelým úsmevom a predstavou nejakého díška rýchlo dovedú. Mám dobrú náladu, a tak sa hra môže začať. Zadávam domácemu neriešiteľnú úlohu:
– Mám záujem kúpiť krém na opaľovanie.
Šúpe sa mi totiž krk, napriek tomu, že som sa poctivo natieral desinou. Krém mi dochádza a celkom by sa šikol, lenže moja prosba je ako z rozprávky o Dvanástich mesiačikoch. V zime jahody je ako opaľovací krém v Gonderi.
Ako som predpokladal, helper je neodbytnejší ako Terminátor vychádzajúci z lisu. Tam mi ponúka šampón, hentam voňavku za dvanásť päťdesiat, v treťom stánku zasa obyčajný krém na ruky. Asi si myslí, že mám namiesto hlavy hrniec a namiesto rozumu pagáč. Alebo je to naopak. Áno, v jeho mysli musí byť jednoduchá vidina, ako vopchá bohatému cudzincovi do ruky bársčo, čo má obal, a ten mu hneď celý natešený zaplatí a naradostený bude skákať tri metre do vzduchu, že má čím zaplniť batoh. Ináč to nemôže byť.
Keď ma po desiatich minútach znova vyhľadal, poslednýkrát som sa dal došikovať k ďalšiemu obchodíku, ktorý sa z diaľky javil ako mohyla z kamenia. Hra ma omrzela, dávam mu posledný pokus. Pchá mi do ruky krém na holenie, ja neverím vlastným očiam, no on sa škerí, akoby vyhral nejakú spevácku súťaž. Ráznymi slovami mu zakazujem hocičo pre mňa manažovať, pričom mu dovoľujem priblížiť sa ku mne maximálne na sto metrov.
„Už je dobre, už sme v tieni…“
„Dobrý deň, prosím vás, máte krém na opaľovanie?“ – „???“
Cibuľa, zemiaky, cibuľa, paradajky, zemiaky, cibuľa, paradajky, zemiaky, paradajky, cibuľa, paradajky….
Plazil sa po rozžhavenom prachu, na rukách mal topánky. Ľudia ho nevideli…
Ešte sa nejaký čas potácam po tržnici. Slnko je so svojou horúcou žiarou nekompromisné. Napriek tomu, že zo scenérie „tržnice“, žobrákov a z iných výjavov zo sci-fi historického seriálu „Čo sa ešte môže v roku 2009 vo svete stať“ čerpám neuveriteľnú energiu, skúsenosť a pokoru, stopujem nakoniec trojkolesový taxíček a dávam sa zaviesť na hotelovú izbu. Sprcha a chládok izby robia svoje.
Po načerpaní energie beriem pohľadnice a idem na poštu. Pred vchodom ma zastavujú traja dôchodcovia navlečení v bielych mundúroch, ktorí majú asi slúžiť ako firewall proti atentátnikom. V tých kabátoch, akoby vystrihnutých z hollywoodskych filmov mínus pol storočie, by Yetty utrpel mŕtvicu behom sekundy. Samozrejme, všetci traja ma spovedajú, čo ma privádza na poštu. Pripomína mi to americký dotazník na získanie víz: Spáchali ste už niekedy teroristický útok? Podieľali ste sa na genocíde? Samozrejme, misia poslania pohľadníc je zmarená hneď v začiatkoch:
– Známky sa na pošte nepredávajú!
– A kde?
– Tam, v obchodíku za cestou.
– Hmm, kto by čakal známky na pošte, všakže?
– ???
– Aha, ďakujem, o chvíľku som späť.
Kráčam cez cestu, vchádzam do nejakého obchodu, ktorý má vo výklade plno suvenírov pre turistov s vekom od sto rokov a vyššie. Šetrím reč a už z diaľky v jazyku esperantskom mávam pohľadnicami. Lenže napriek blahodarnej angličtine, ktorá mi hojí zvukovody, to ani tu nie je bez prekážok. Známky sa dajú kúpiť len s ich kartami. Platím teda za ďalšie prebytočné pohľadnice, veď aj tak stoja so známkou iba desať korún. Keď budete teda v nejakej vedomostnej súťaži, na otázku: V ktorom štáte sú najlacnejšie poštové služby?, odpovedajte jednoznačne: V Etiópii.
Vraciam sa na poštu. Pánov z geriatrického oddelenia, ktorí skôr zlepšujú štátnu štatistiku pomoci sociálne slabším občanom, ako v skutočnosti vyrábajú hrubý národný produkt, milo zdravím s už vopred nalepenými známkami. Sezam sa otvára a ja vstupujem. Tu ma však zasiahne moja hlúposť. Na Slovensku som si síce vytlačil zoznam najbližších, ktorých chcem obdarovať raritnou pohľadnicou, ale namiesto poštovej adresy som si k nim vypísal iba mailové adresy. „Uff, zdegenerovaná doba pritlačená čižmou digitalizácie.“ Nezvyknem sa vzdávať, a tak na pohľadnice vypisujem adresy typu: Rodina Juríková, mama + tato + dve zlaté deťúrence, ulica Košúty, tie bližšie k nadjazdu, barák za obchodom. Neuveríte, ale všetky došli. Síce až po mesiaci, ale prišli. Nie ako z Indie, z ktorých polovička sa niekde stratila. A to som si musel kúpiť lepidlo, lebo známky ho neobsahovali, a na pošte na požičanie nebolo. To je však iný príbeh. Takisto fajnový, ale indický…
Všetky tri zábery Fasiladas´ bath. Pri veľkých ceremóniách sa napúšťa aj jazierko okolo zrenovovaného zámočka.
Večer sa motkám po meste a deň ukončujem skvelou pizzou na vyvýšenej terase v jednom z drahších hotelov blízko centrálneho námestia, kde jedlo stojí na etiópske pomery skutočne veľa – tri eurá. Obsluha je milá, necháva ma po jedle sedieť v príjemne zariadenej recepčnej hale, kde si píšem básne a pijem domáce fľaškové pivko. Únava však čoskoro klope na moje dvere, a tak sa zberám na izbu, kde sa balím, pretože zajtra sa presúvam na ďalšie miesto. Ráno sa chcem podľa nálady rozhodnúť, či pôjdem do mesta Bahir Dar priamo alebo cez mestečko Gorgora (znie to ako z Biblie, však? Alebo ako názov nejakej death metalovej kapely, hmm) a preplavím sa tam cez jazero Lake loďou.
Buďte šťastní, Hirax
