Ukazujú mi izbu, ktorá komfort nikdy v živote nevidela a nikdy asi ani neuvidí. Jedna obitá skriňa, posteľ, nočný stolík, stolička. Čo mi to pripomína? Áááá, prvú svetovú vojnu. Konkrétne čiernobiely film o osudoch dobrého vojaka Švejka. Koberec malý, špinavý. Posledné prídavné meno sa hodí aj na posteľné obliečky a plachtu. Cena za noc je 70 birrov, teda 4 eurá (všetky orientačné sumy v eurách sú v celej knihe počítané vtedajšími kurzami, poznámka autora). Tri roky starý anglicky písaný sprievodca vravel niečo o 40 birroch. „Asi inflácia. Alebo zdraželi. Alebo ma vyrobili? Na druhej strane – čo by som čakal? Oheň v chladničke? Veď je to zadarmo,“ karhá ma vnútro.
Nerozumiem nič. Prichádzajú na rad prsty, ale nechce sa mi veriť, že sú tri hodiny poobede. Myslel som si, že je osem hodín ráno. „Veď som mal priletieť v ranných hodinách,“ vynára sa mi v tom močiari zmätenosti nejaký konár. No som taký vyčerpaný, že pritakávam na rýchlo vytiahnutý mobil (až neskôr som zistil, že v oblasti severnej Etiópie, ktorú som precestoval, mali mobil skutočne len bohatší ľudia, teda minimum osôb). Platím za izbu, vyzliekam sa, vlečiem sa do sprchy, nechávam na seba z hrdzavej tenkej rúrky bez klobúka, trčiacej z plesnivého plafóna, stekať tenký prúd studenej vody a potom odpadávam do snov. Dávam prednému mozgu tri hodiny na fyziologické bezvedomie, nech sa dobije. Keď sa prebudím, mám v pláne prejsť si mesto a nájsť možnosť raňajšieho odchodu do oblasti Danakill Depression. Je to najsuchšie miesto na zemi. Ľudia, čo tam boli, mali pocit, že boli skôr na Venuši ako na zemi.
Vstávam a vyrážam do ulíc. Túžba spoznávať mi dáva krídla. Chvíľku mi trvá, kým si zvykám na zvedavé pohľady, ktoré mojím zjavom vyvolávam. Niektorí ľudia sa po mne otáčajú, prihovárajú sa mi. Deti ma sledujú a smejú sa na mne. Klasika. Tak či tak, pocit, že sa za vami otáča celá ulica černochov, sa nedá opísať. Na druhej strane, čo si majú myslieť kravy v kravíne, keď medzi ne strčia žirafu? Začnú sa, samozrejme, chytať kopytami od smiechu za bruchá.
Kým som vyrazil, pýtal som si v hoteli kontakt na nejakú cestovnú agentúru, ktorá by mi vedela zariadiť lokálne výlety. Volali nejakému pánovi, s ktorým sa stretávam v mestskej reštaurácii. Obaja si objednávame chladenú minerálku. Pýtam sa ho, či by vedel zmanažovať návštevu oblasti Danakill Depession a ranných kresťanských kostolov pri mestečku Wukro a koľko by to vyšlo. Píše na papier pod seba čísla a potom ich ťažkopádne sčítava. Ide mu to pomaly, priam strašne, veľakrát sa pri tejto „zložitej“ matematickej operácii, ktorú by u nás na Slovensku zvládol tretiak zo základky, pomýli. Ale páči sa mi jeho výraz – tvári sa, akoby rátal prinajmenšom štvrtú odmocninu zo zlomku, a to rovno z hlavy. Evidentne je so sebou spokojný a pevne presvedčený, že robí na mňa dojem skúseného cestovného agenta, ktorý vie, samozrejme, aj počítať. V tejto krajine to asi nie je bežná záležitosť, tak si zvykám. Keď sa po piatich minútach sčítavania dostáva k sume, ktorá kulminuje v našej bývalej mene k číslu desaťtisíc, neviem, či sa mám smiať, hodiť po ňom soľničku alebo to po ňom prerátať. Prichádzajú moje kontrolné otázky, ale keď mi dochádza, že to myslí s touto prehnanou čiastkou vážne, platím pitie a lúčim sa s ním.
Nájdite si Etiópiu sami, ja ju mám v srdci.
Mekele a jeho tržnica – oddelenie domácich zvierat
Mekele (po domácky Makale) je hlavné mesto oblasti Tigray (majú vlastný jazyk, zvyky, kultúru, niečo ako u nás Záhorie) a býva v ňom okolo štvrťmilióna obyvateľov. Je to teda na Etiópiu obrovské mesto. Napriek tomu je tu len pár poriadnych ciest. Postranné ulice sú len udupaná hlina a nepokojný prach. Žiadne vysoké budovy, paneláky či moderné stavby. Naopak, ak odbočíte do menej frekventovanej štvrte, zjaví sa vám pravá tvár Etiópie – rozbité domčeky postavené z kameňov, plechu, dreva, prosto zo všetkého, čo môže slúžiť ako stavebný materiál. Kde-tu náznak elektrického kábla. Je to celkom zaujímavý pohľad, keď na vás z tejto makety rozvalín a chyží občas žmurkajú obrovské zvedavé biele oči.
Prvé dojmy sú napriek tomu úžasné. Priateľskí ľudia v zmesi s prekrásnou pahorkatinovou krajinou so silným nádychom červenej a pustým vyhladoveným mestom, ktoré akoby len pred mesiacom prežilo pád atómovej bomby, je neobyčajne silná kombinácia. Ženy sú menej obézne ako v Latinskej Amerike a drvivá väčšina má na sebe šaty. Muži sú vychudnutí a oblečení väčšinou v košeliach svetlých farieb a rifliach. Jedine deti, žobráci a starí ľudia sa riadia podľa módy „je mi jedno, čo mám na sebe, len nech nie som nahý“. Takže nie je problém vidieť úžasné farebné kombinácie, dotrhané šaty, umelohmotné topánky a to všetko v dezolátnom stave. Dokonca napriek teplu občas na ľuďoch vidím aj staré zimné vetrovky a kabáty.
Mám v pláne kúpiť si domáce lieky. Lekární je veľa, ale keď som vošiel do prvej, je mi hneď jasné, že v sortimenteje desatina toho, čo u nás. Opaľovacie krémy nemajú. Až na konci môjho putovania som pochopil, že sa okrem Addis Abeby nedajú kúpiť v celej severnej Etiópii. „Krém na opaľovanie? Neblbnite a na čo? Veď my sa nikdy nespálime.“
Kupujem si niečo proti hnačke a proti uštipnutiu bodavého hmyzu. Mám takú sladkú krv, že po uštipnutí komárom sa aspoň teším, že dostal cukrovku. Vždy sa zásobujem domácimi liekmi. Sedliacka logika ma naučila, že na domáce nešváry sú najlepšie domáce antinešváry. Na druhej strane, táto časť Etiópie je obrovská náhorná plošina, teda mestá sa nachádzajú vo výške dvoch kilometrov. Konkrétne Mekele si tróni vo výške 2 062 metrov. Otvorených vodných plôch je tu toľko, čo paliem v Rakúsku, takže predpokladám, že s komármi by mohol byť pokoj. Všetci ma však varovali pred blchami. „No uvidíme,“ vravím si v duchu a podvedome cez vrecko hladkám etiópsku odnož Fenistilu.
Po sedemnástich opýtaniach konečne vchádzam na hlavnú autobusovú stanicu Mekele. Už z diaľky vidím, že hlúčiky, ktoré stoja pred vchodom, si na mňa brúsia zuby. Nevidia vo mne určite nič iné ako chodiace vrece peňazí, ktoré sa zatáralo na stanicu. „Šéfovia“ nadháňacích bánd posielajú mojím smerom volavky, ktoré okolo mňa tancujú v roztrhaných háboch a vyzvedajú, kam by som sa chcel prepraviť. Ide tu pravdepodobne o percentá, keď do nejakého autobusu dodajú cestujúceho. Zostávam pokojný, aj keď je už vôkol mňa asi desať hučiacich špinavých tvárí. Keď narastajúca vrava hypnotizuje vzduch, prichádza nejaký muž, ktorý na všetkých niečo kričí. Na počudovanie je to asi nejaká autorita, pretože všetci mi zrazu dávajú pokoj.
Pýtam sa na zajtrajší spoj do mesta Wukro. Dostávam odpoveď, že idú len dva raňajšie spoje a potom už žiaden. Autobusy v Etiópii počas obeda pre dennú páľavu nechodia, to som pochopil. Ale prečo nepremávajú večer, to som sa nikdy nedozvedel. Vyberám si ten skorší, nech ušetrím čas. Lístky sa vraj kupujú priamo u vodičovho pomocníka a ak chcem sedieť, mám prísť minimálne o pätnásť minút skôr. V duchu som si sľúbil, že tam budem sedemnásť a pol minúty pred odchodom.
Bežná atmosféra etiópskeho mesta Mekele, jedného z najväčších miest severnej Etiópie
Keď som malý, frčal v kinách film Cibuľový Joe. Ten by sa tešil – viac cibule som totiž v živote nevidel.
Navštevujem múzeum vládcu Johannesa štvrtého, ktorý z tohto mesta vládol na konci devätnásteho storočia. Je dôležitou osobnosťou pre krajinu, pretože vo svojej dobe zjednotil celú Etiópiu. Samotné múzeum zíva prázdnotou. Kupujem si lístok, ktorý mi nepredáva nik iný ako „cestovný agent“, s ktorým som sa už mal česť stretnúť. Vracajú sa mi spomienky na jeho číselnú ekvilibristiku, a tak mu dávam radšej presnú sumu. Dochádza mi, že toto je jeho „kancelária“, v ktorej vždy sadne na bajk, keď mu niekto z mesta zavolá, že sa tu motá čudne vyzerajúci Angličan, ktorý je určite megabohatý a má záujem cestovať po kraji. No napĺňajú ma aj obavy, že ak celý turizmus v Mekele stojí na tomto etiópskom numerickom kúzelníkovi, som jednoznačne odkázaný na svoje schopnosti nájsť riešenie sám. Pri cestovaní nič neobvyklé, to vás rýchlo naučí samostatnosti a priebojnosti.
Múzeom ma sprevádza iný človek, anglicky veľmi dobre hovoriaci Etiópčan. Som upozornený, že fotenie je zakázané. Samotný interiér múzea je však viac ako v zúboženom stave. Exponáty sú v polorozbitých vitrínach, všade je špina, dokopy nie je na videnie nič. Snáď len výhľad z balkóna budovy, ktorú navrhovali talianski dizajnéri v období druhej svetovej vojny, poskytuje pekný záber na mesto. Ale aj tam mám zakázané použiť fotoaparát. Sprievodca sa tvári prísne, akoby od tej fotky závisela bezpečnosť celej krajiny. Učím sa rýchlo, v preháňaní sú výborní.
Trošku ma prekvapila snáď päťdesiatkilogramová bronzová Mussoliniho hlava. Taliansko totiž začalo v roku 1936 okupovať Etiópiu. Mussolini tým získal spojenie so svojimi kolóniami, na severe s Eritreou a na juhu so Somálskom. Očakával som teda u môjho domáceho sprievodcu logický odpor k tejto kolonizátorskej krajine, ale dočkal som sa opaku – Etiópia má k Taliansku napriek negatívnej spoločnej histórii viac ako kladný vzťah. Otočil som sa teda ešte raz na Duceho bustu a žmurkol na neho.
Nebudem klamať. Počas cestovania Etiópiou som sa Talianom v duchu veľakrát poďakoval. Nebyť ich, v mnohých oblastiach by neboli cesty, Etiópia by nepoznala špagety a celkovo by bol ich vývoj veľmi spomalený. A to si už vôbec neviem predstaviť.
Sranda je, že etiópsky národ považuje za veľké víťazstvo deň, keď v mnohonásobnej presile pobilo taliansku posádku spiacu po veľkej pitke na svojom stanovišti v hlavnom meste. Bez Britov by sa však talianskeho vredu v rokoch druhej svetovej vojny zbavovali sami asi len veľmi ťažko. Ale aby sme etiópskemu človeku nezobrali právo na vojnovú hrdosť, spomeňme rok 1889, keď bol Menelik vyhlásený etiópskym cisárom. Taliansko s ním uzavrelo zmluvu v Učali, no znenie svojej časti zmluvy doplnilo o bod, ktorým vlastne v Etiópii vyhlásilo protektorát. Keď sa to Menelik dozvedel, zrušil zmluvu a prerušil s Talianmi všetky styky. Rozdielna interpretácia tohto článku sa neskôr stala zámienkou k talianskemu vyhláseniu vojny Etiópii v roku 1896. V bitke pri Adwe (Adua) Menelik porazil taliansky expedičný zbor na hlavu, vyhnal Talianov z krajiny a vtrhol do Eritrey. Etiópia sa tak stala africkou krajinou, ktorá úspešne odrazila koloniálnu expanziu a dosiahla tým medzinárodné uznanie.
Aj toto je Etiópia – nádherné červené hory, vyschnuté korytá riek, pustatiny, kamenné majáky skál, ktoré sa neprepadli, náhorné výšiny trčiace v nadmorskej výške cez 2000 metrov do nebies…
Snažím sa nájsť Martyr´s Memorial Monument, ktorý odporúča cestovateľský sprievodca ako pamätihodnosť číslo dva. Nedarí sa mi to napriek tomu, že domácim ukazujem mapku. Postupne prechádzam okolo hlavného prekrásneho kresťanského kostola. Fotiť je znova zakázané. Skoro sa mi podarilo podplatiť správcu, že si chrám párkrát ckvaknem, ale keďže sa za mnou ťahá asi desať mladých, ktorí počuli moju ponuku, z kšeftu nakoniec schádza.
Dostávam sa k nedeľňajšiemu trhu. Predstavoval som si stánky so všemožnými čačkami-mačkami od výmyslu sveta. V reáli však fasujem facku a prvý výkričník od tejto originálnej krajiny: „Chlapče, prestaň mať očakávania! Tu je všetko naopak. Nič tu nie je tak ako si zvyknutý. Toto nie je Slovensko, Európa či iné krajiny, ktoré si precestoval. Toto je Etiópia!“
Skutočne, všetok tovar sa váľa na zemi. Ide väčšinou o nekvalitné oblečenie, ktoré by si u nás neobliekli asi ani Rómovia (prirovnanie je použité so všetkou úctou k tomuto etniku, pozn. autora). Keď nejde o háby, v prachu cesty sa vyníma šuntový spotrebný tovar, ktorý kvalitou vyhotovenia spadá asi do strednej kategórie minulého storočia. Žasnem, fotím, usmievam sa na domácich a vediem s nimi krátke a veselé dialógy o tom, ako sa mi v ich krajine zatiaľ páči. A mne sa skutočne páči. Nie sú až takí dotieraví ako Indovia, aj keď v chudobe by si tieto dva národy mohli podať rovnocenne ruky. Prosto, napriek tomu, že bieda sa tu zhmotňuje v rôznych apokalyptických podobách s vysokou hodnotou, ľudia sú milí.
Nakoniec prechádzam cez dva posledné úseky. Prvým je ovocie-zelenina. Zo zeleniny vidím len zemiaky, paradajky, kapustu a cibuľu. Kopy cibule. Hory cibule! Nákladné autá cibule!!! „Keby to tak videl cibuľový Joe,“ posielam myšlienku môjmu filmovému hrdinovi z detských čias. Nič iné totiž nevidím. Z ovocia nachádzam… hmm, áno, nič. Takže sa vraciam späť a názov úseku Ovocie-zelenina opravujem na Štyri druhy zeleniny, kde cibuľa je kráľovná. Čo sa týka sekcie mäso (údeniny určite nie, tento druh konzervácie potravín vďaka nedostatku dreva ešte nespoznali), v ponuke sú sliepky a hlavne kohúty. Majú zviazané nohy a visia dolu hlavou. Predavači ich nosia pomedzi ľudí na drevených tyčiach, ktoré majú prestrčené popod lopatky. „Ufff, tak stredovek ešte neodišiel,“ kričia moje prekvapené oči. Musím si prosto zvykať na nové obrazy starej doby. Toľko kohútov, cibule a capov som na jednej kope na predaj teda ešte nevidel.
Tržnica v Mekele – oddelenie odevov. Skoro ako v Auparku, len o poznanie menej blondýniek….
Pouličný predajca kohútov. Poviem vám, celý deň by som dolu hlavou visieť nechcel. Čo by na to asi povedali európski navrhovatelia zákonov, ktorí už ošetrili zákonom aj spláchnutie akvárijnej rybičky. Našťastie, zatiaľ iba živú.
Som uťahaný, už vidím len hotel. Hmm, slovíčko hotel som chcel dať do úvodzoviek, nech vás dostanem do obrazu. Bola by veľká nehoráznosť z európskeho ponímania nazvať to hotelom, ale nakoniec mi došlo, že by som musel dať do úvodzoviek celý tento cestopis. Dohodneme sa takto – pod všednými názvami, ktoré používam, si predstavujte niečo oveľa staršie, ošarpanejšie, rozbitejšie, nedorobené, nefungujúce, ale hlavne špinavšie.
Samozrejme, cestou späť som zablúdil. Nechápem ako, pretože cez mesto ide jedna jediná vyasfaltovaná cesta, ktorú som samozrejme prebrázdil hore-dole, ale nenašiel som žiaden záchytný bod, ktorý by mi pripomenul potrebný smer. Pýtam sa domácich, ale skoro nik nevie po anglicky. Ukazujem mapu, strkám im popod nos papierik s názvom hotela, ale zaberá to asi ako liter vody na hnačku. Nakoniec sa vzdávam „romantickej“ africkej prechádzky k hotelu a beriem si taxík.
Zhruba o desať minút vysadám pred hotelom a teším sa, že ešte stojí. Dohadujem sa so šoférom trojkolky (presne takej istej, akých je plná celá Ázia), či pre mňa príde zajtra ráno presne o pol piatej. Dostal tri koruny díško, takže si ide odkrútiť hlavu, ako ma chce uistiť, že na sto percent áno, nech nemám strach. Bude tu päť minút pred pol.
O chvíľu už sedím v krčmičke (šiesta slovenská cenová skupina) nachádzajúcej sa pod hotelom. Dávam sa do reči s domácim, ktorý sa mi predstavuje ako majiteľ hotela. Beriem mu pivo a vyzvedám, ako by som sa zajtra dostal do oblasti Danakill Depression. Pýtal som sa síce na spojenie aj na autobusovej stanici, ale stále dookola mleli iba o autobuse do Beharile, dediny, ktorá sa nachádza niekde v polovici cesty na Venušu. Šéfko vie dobre po anglicky. Má aj mobil a stále kvôli mojim otázkam niekomu vyvoláva. Keď som vyslovil, že všetko platím, nech ide so mnou, dokonca pritakáva. Vraví, že si treba prenajať džíp, budeme musieť cestovať iba ráno a večer, keď ustúpia teploty. Mám sa pripraviť na vyprahnutú a suchú zem, kde je okolo štyridsaťdva stupňov Celzia. Počas celého výletu, ktorý bude trvať najmenej tri-štyri dni, budeme spať v tieni vedľa auta pod plachtou. Cena sa vraj hravo vopchá pod 120 eur.
Som nadšený a so všetkým hneď súhlasím. Všetko šialené ma priťahuje a toto sa mi zdá ako slušný trip. Nechávam ho doriešiť podrobnosti a idem sa najesť cez cestu do domácej reštaurácie. Objednávkový lístok neponúka žiadnu kuracinu, ryby či gastronomickú genocídu ako hranolky, a tak mladému čašníkovi hovorím, nech mi donesie niečo ich domáce. Kým to kuchtia, pristáva mi na stole etiópska grátis káva. Do štvrť hodiny sa predo mnou na plechovom tanieri vyníma zvláštna placka, v strede ktorej je kôpka mäsa. Po mojej slovnej intervencii sa dozvedám, že je to bravčovina. Veď čo iné sa mi aj mohlo dostať na tanier, keď vo výklade sa v závoji múch hompáľali tri mŕtve prasiatka (až neskôr som pochopil, že bravčovina je tu luxus v plejáde kozľaciny a hovädziny).
Pokukávam k vedľajšiemu stolu, kde sedí asi päť domácich chlapov. Placky jedia holými rukami. Šikovne chytajú inžiru (napísané, ako bolo počuté, nikde som nevyguglil, aké je správne znenie), trhajú si ju jednou rukou a navzájom sa ňou kŕmia. Pýtam sa čašníka, či ide o nejaký domáci zvyk alebo sa nachádzam v homosexuálnom klube. Správna je prvá odpoveď. Púšťam sa teda do jedla dvomi rukami ako valach, nech vidia, ako sa je u nás na Slovensku. Zalial som si to všetko extra štipľavou omáčkou, ktorú obratom zajedám zeleninovým šalátom. Prepáčte, klamem. Samotná kapusta sa nedá nazvať šalátom.
Inžira mi pripadá nedopečená, akoby ju pripravili z nedomieseného cesta. Chutí kyslo, priam až octovo, ešte že to zakrývam tou spajs omáčkou. Muži odvedľa sa smejú môjmu babráckemu jedeniu. Čašník mi radí, že placka sa má jesť len jednou rukou. „Dajte mi pokoj s vašimi rituálmi. Nepôjdem kvôli vám na nejaký kurz etiópskeho jedenia. Chcem sa iba najesť, nech sa mi smejú,“ vravím si v duchu a bez hanby používam obe ruky, aj keď sa mi všetko z placky sype späť na tanier. „Však keď ťa oblížem, nezostane na tebe nič,“ prihováram sa tanieru.
Nakoniec platím za jedlo v prepočte jedno euro a vyberám sa ešte k susednému hotelu na internet, pretože môj ním nedisponuje. No som spokojný, veď ten môj má aspoň elektrinu. Píšem blízkym, že všetko je tu naopak, a pripájam aj moje prvé postrehy:
Ahojte. Zajtra ráno valím do mesta Wukro, odkiaľ zbehnem pár rannokresťanskych chrámov vytesaných vo vysokých skalách. Budem sa tam motať asi dva dni. Vstávam o 5 hodín, zasa si nepospím, lebo teraz je tu 21 hodín večer, ale slnko svieti ako u nás v júli o tretej poobede. Už teraz milujem Slovensko stokrát viac, ako keď som odišiel. Cestovanie svetom mi čoraz viac ukazuje, ako sme negatívne vychovaní. Neveríme, neusmievame sa, bojíme sa, nepomôžeme, len odrbať a získať… Áno, ja viem, silno kategorizujem a sám teraz ukazujem, aké sú vo mne nasadené strachy, ale Etiópia je po Thajsku, Indii, Latinskej Amerike ďalší národ, ktorí neublíži, neokradne a na požiadanie rád pomôže (dúfam, že som sa nepreriekol, xixi). A sme oproti nim milionári. Všetci. Aj slovenskí bezdomovci sú väčší boháči ako títo biedni ľudia. Všade je špina, prach, ale hotel sa dá. A je tu lacno. Majte sa, ako chcete, Paľko Sraľko von Etiópko
Vraciam sa na hotel a som zvedavý, čo vybavil môj turistický agent. Žiaľ, dostávam informáciu, že vďaka záplavám je v dedinke Beharile zatopený most a výlet na Venušu môžem naisto vyčiarknuť z plánu. Skúšam zľava i sprava, ale domáci si iba krúti fúzom a odpovedá rovnakou formulkou. Nedá sa. Napokon si vravím, že nevadí. Táto krajina predsa ponúka toľko iných možností, že aj keby som tu bol tri mesiace, nestihnem si pozrieť všetko.
Na večer zbieham dole do „baríku“, v ktorom sa mi vracajú spomienky na socialistické bufetové vyžieráky s umakartovými stolmi, pokrivenými stoličkami, fľakatou pípou a so zachmúreným osadenstvom. Tu sa ale nečapuje. Polovička mužov popíja fľaškové pivo, ostatok nealko made in coca-cola. Sadám si k majiteľovi hotela. Beriem liter červeného, čo je automaticky brané ako veľká vec. Svedčí o tom aj prach na fľaši. Víno je skvelé, veď stálo na etiópske pomery aj pekne veľa, až jeden a pol eura. Keď beriem druhú fľašu, dochádza mi veľa súvislostí. Majiteľ hotela vlastne nie je majiteľom hotela, ale nejaký obchodný cestujúci zaoberajúci sa elektrickými meracími prístrojmi. Každý týždeň je v nejakej inej oblasti krajiny. Prečo klamal, neviem. Až počas cestovania touto krajinou som pochopil, že je to domáci kolorit – zapôsobiť aj za cenu klamstva.
Megaobľúbené jedlo domácich, placka „inžira“.
Bavíme sa anglicky a ja sa smejem sám na sebe, ako mojej zlej angličtine po dlhom čase nepoužívania zasa dávam zabrať. Napriek tomu vyzvedám, koľko čo stojí, ako to je s bezpečnosťou v krajine, ako cestovať, aj v čo veria. Vysvetľuje mi veľkú záľubu domácich v biliarde, ktorý som počas prechádzky mestom videl hrať miestnych na každom rohu. Porno je tu vraj zakázané, nesmie sa doniesť ani Playboy. No vraví mi, že v Addis Abebe je všetko iné. Veľa nočných barov, prostitútok všetkých možných úrovní, kriminalita, množstvo žobrákov šíriacich choleru, AIDS a iné choroby.
Pánko je ženatý a býva v hlavnom meste. Na domáce pomery zarába veľmi slušne. Nechápe, ako sa môže v Európe muž rozviesť so ženou. Význam slova nevera mu neviem vysvetliť ani pri treťom litri, lebo ho nepozná. Kreslím mu teda na papier jeho ženu a cudzieho chlapa a znázorňujem sex, na čo mi odpovedá zdvihnutým veľavravným nahnevaným obočím a mrmle niečo v tom zmysle, že by ju zabil. Celkovo naberám z jeho slov dojem, že žena je v Etiópii v manželskom vzťahu druhoradá. Aj to neviem, či som nenapísal málo. Zakrývam teda prekvapenie a vyslovujem neutrálne „aha“, na čo on vyráža do útoku a pýta sa ma, prečo mám v uchu náušnicu. Že či to má niečo spoločné s nejakými našimi domácimi rituálmi, vierou, prosto čo do frasa to má znamenať. Nechápe, že je to len ozdoba.
Vraciam sa k téme a pýtam sa ho, či sa tu ľudia berú z lásky. Znova mi nerozumie. Opakujem slovo love a či svoju ženu miluje. Niečo jachtá, už mu došlo, na čo sa pýtam. Zjavne tuší význam, ale nikdy ho nezažil. Ináč by sme si tri minúty predtým nekreslili po servítke postavičky ženy a muža v srdiečku a on by mi nerozprával o tom, aká je jeho žena dobrá gazdiná a vie sa starať o deti. Vynára sa mi spomínanie mojej mamy, ako sa spoznali jej rodičia. Môj pradedo zobral dcéru (moju babku) za ruku a poza humno ju ako šestnásťročnú zaviedol do domu jej budúceho muža. Tam otcovia zapili dohodu pár pohárikmi domácej a šlo sa zasa domov. Mladí sa síce poznali z detských hier, ale asi im nikdy ani len nenapadlo, že raz budú musieť dožiť svoj život vedľa seba pod jednom strechou. Láska? Rozhodovala rovnosť majetkov.
Neskôr prichádza veľké časové tajomstvo – sú tu dva časy! Etiópsky a normálny. Rozdiel medzi nimi je sedem hodín a ja sa smejem, čo za bludy som napísal v maily smerujúcom domov. „Vraj leningradská noc! Kde som to videl, aby tu ešte o polnoci mohlo byť slnko. Ale ako som si to mal vysvetliť, keď mi všetci ukazovali na hodinkách ten ich domáci čas,“ smejem sa v duchu sám sebe. Večer prekvapení, však nekončí.
– Niečo proti uštipnutiu blchy? Uff, to budeš mať ťažké, chlapče. Nám domácim to nič nerobí, máme v sebe už od narodenia proti takýmto štípancom protilátky. Neviem o nijakej masti či lieku, ktoré by som ti odporučil, – odpovedá mi pánko a ja symbolicky dvíham zrak k plafónu, a prosím boha bĺch, nech si ma jeho tvory nevšímajú. Schyľuje sa k desiatej hodine večernej, ventilátor lemravo seká stále ulepený dusný vzduch a ja sa dozvedám, že Etiópčania nemajú v láske Keňu – vraj sú to negri. Smejem sa a ukazujem na farbu jeho kože. Na to mi odpovedá, že Etiópčania sú hnedí a Keňania čierni. Pýtam sa ho, či ja som teda krémovo vanilkový.
K oddeleniu Eritrei mi nemá veľmi čo povedať. Vraj to všetko spackali politici a množstvo rodín je teraz odtrhnutých od príbuzných. Z jeho rozprávania cítim veľkú podobnosť nášho vzťahu k Čechom. Vraví mi, že Eritrejci sú výzorom rovnakí ako Etiópčania a teraz sa majú vďaka zavretej hranici oveľa horšie. To si už vôbec neviem predstaviť, ale je jasné, že z cestovnej trasy môžem vynechať aj Asmaru, hlavné mesto Eritrey, kam som chcel na deň vybehnúť.
Zabudnite na to, že sa vám podarí byť v tejto krajiné osamotenými – všade sú ľudia, deti, zvieratá…
Záver debaty patrí Somálsku a juhovýchodnej časti Etiópie, kde bývajú somálski Etiópčania. V tejto oblasti na mape miznú cesty, čo je vraj znak, že tam nemám ísť, lebo sa to neskončí bez okradnutia. Naopak, oblasť Omo nepovažuje za nebezpečnú. Dôkazom je aj množstvo Európanov, ktorí tam chodia v hojných počtoch cez organizované turistické zájazdy. Som z tej informácie smutný, lebo viem, že padá ďalší raj na Zemi. Ak tam pôjdem, mám vraj každému kmeňovému náčelníkovi darovať plechovku kokakoly, a všetko dobre dopadne.
Kráčam unavený do schodov a v hlave sa mi vynára príhoda, ktorá sa rozpráva jednom Čechovi. Ten bol vraj taký skúpy, že nedaroval domácim obyvateľom bývajúcim v oblasti Omo nič. A tak náčelník namieril na turistu kalašnikov, vzal mu drahý objektív a povedal, že toto je teraz jeho, alebo nech dá desať dolárov. Vystrašený Čech si v hlave všetko prerátal a rýchlo vybral bankovku. To si domáci správne vysvetlil, že čudne vyzerajúca vecička bude asi veľmi hodnotná vec, keď beloch ani nezjednáva. A tak zasa namieril kalašnikov, znova zobral fotoobjektív a zapýtal si päťdesiat dolárov, ktoré aj dostal. Náš sused jednoznačne nebol dobrý psychológ, nejednal sa, chcel ušetriť a nakoniec zaplatil oveľa viac.
„No dosť bolo Ezopa a jeho bájok,“ bežia mi posledné myšlienky v hlave, keď ležím v posteli a ťažko si v polospánku odfukujem. Skutočnosť, že by sa niečo podobné malo stať aj mne, si nepripúšťam. A stane sa…
Buďte šťastní, Hirax
