Je streda, 20-teho júna 2018, niečo po piatej poobede. Pred skúšobňu ma doviezla ženuška, lúčim sa s deťmi. Chalani už v plnom prúde nosia aparát zo skúšobne, nestihol som si vložiť ani baterky do vysielačky, gitarovú hlavu mám zbalenú, zvukár Michal ju už trepe do dodávky a s chirurgickou presnosťou ukladá jednu vec vedľa druhej. Je to lotéria hry na puzzle, všetci sme zvedaví, či to všetko naperieme do síce obrovskej dodávky, ale keďže si musíme zobrať na francúzsky koncert komplet celú pódiovku vrátane bicích, aj bední, bude to nielen na hranie, ale aj na hrane.
Podarilo sa, úspešne sme dvojnásobne prekročili váhový limit auta. Bude nás deväť ľudí, váhovo nik z nás nie je žiaden jogin, naopak, precízne vypracované telá chlapov, ktorí sa radi najedia. Dobre si uvedomujeme, že by sme mali v aute založiť oltárik a začať s obetinami, aby nás nezastavili nemeckí colnici, či dopravný policajti, ktorí sú povestní nekompromisnosťou za každé kiločko nadváhy. Ideme smer Ilava pre speváka Walkiho, aby sme v Bratislave hodinu čakali na Paťa, fotografa a kameramana v jednej osobe, ktorý má našu cestu spamäťniť (som zasa vymyslel za slovo :-)). Dano Babka vyťahuje fľašu červeného, ktorá len tak zasyčí. V Rakúsku už basák Richardus a bubeník Goldo veselo likvidujú fľašu pálenky. O dvoch vodičov menej, čo je pri dvetisíc kilometroch na jeden záťah len smerom tam slušná strata…
„Tak povedali áno,“ spomínam si na telefonát Danka z Francúzska. Management HellFestu si kukol náš posledný klip Nepočaria! a to bola záverečná kvapka, ktorá zavážila. Máme síce hrať na poslednom pódiu HellStage na „festivalovom námestíčku“, všetko si musíme doniesť, nedajú nám ani cent, Danko s nami musí zahrať aspoň jednu skladbu, ale na druhej strane dostaneme vstupy na celý fesťák vrátene do „backstejdží“, teda priamo do kuchýň veľkých kapiel. Ak by bolo na mne, bol by som ochotný zahrať aj na veku od smetiaka, len nech sa tam môžeme dostať. A teraz tam sme. Skladám mobil a je vo mne ticho. „Pecka!!!“ dochádza mi po dlhých minútach.
Martinčan Daniel Babka je hokejista, ktorý v rokoch 1997 a 1999 reprezentoval sLOVEnsko na majstrovstvách sveta. Získal dva majstrovské tituly so Slovanom, jeden s Košicami a dva za francúzsky Dragons Rouen. Francúzsko mu prirástlo k srdcu, v septembri začne piaty rok trénovania v tejto krajine, z toho druhý rok korzárov z Nantes. A kto je hlavným sponzorom Corsaires Nantes? No predsa HellFest! Dano chodil o rok do nižšej triedy na priemyslovke ako ja, neraz sme spolu stáli za Maticou Slovenskou, pili čučo a bavili sa o thrashmetalových kapelách, ktoré sme v tom čase ako mladí hltali. Exhumer, Destruction, Whiplash, Vendetta, Sodom, Deathrow, Kreator, to všetko sú stálice z obdobia, kedy nás učiteľky hnali zo školy ostrihať naše provokačné ofiny. A napriek tomu, že sa občas s Dankom stretnem, v živote na nenapadlo, že mi raz zavolá a spýta sa ma, či si nechceme zahrať na HellFeste. „Čože by nie, bola by to obrovská škola, ale to sa ti asi nepodarí,“ odvetil som mu. Hlboko som podcenil jeho managérske a po návrate domov aj jeho realizačné a organizačné schopnosti. Totálny profík. „Chcú vidieť vaše klipy, pošli mi linky,“ volal mi vtedy a tak sa vlastne začal písať tento príbeh, aj tento report zo svetoznámeho festivalu.
Videli. Vraj veľmi dobré. Prvým kolom sme prešli. A potom aj záverečným. V duchu sa smejem, lebo Walki mi na jeseň v skúšobni povedal: „Tak Hirax, na leto vybav HellFest, Brutal Assault a Topfest.“ Videl som to len na ten Topfest, ale stal sa opačný zázrak, dali nás do programov práve tých iných dvoch, vrcholne prestížnych!
Fľaša sa gúľa po aute, odhryzli sme sLOVEnsko, Rakúsko, nachádzame sa niekde v Nemecku. Stovky kilometrov strácajú na dôležitosti, proste sme „niekde v Nemecku“. Walki na pumpe nadáva, že za hajzle sa platí 70 centov. „V Nemecku sa za toalety všade platí,“ odpovedá mu stoicky Danko a tento jemu príznačný večný pokoj mnícha nás bude prevádzať celým štvordňovým výletom. „Päťdesiat centov môžeš použiť ako kupón na kávu,“ vysvetľuje mu ktosi. „Hej, keby káva nestála dve päťdesiat. A keď im dám tie kupóny aj dva, či tri?“ špekuluje. „Nie, akceptujú iba jeden.“
Walki šiel teda svoje malé dielo vykonať do lesa. Keď sa vrátil, vraví: „Boli tu naši. Pod konármi bolo obrovské hovno a v ňom zapichnuté dve plechovky Smädného mnícha.“ Rehoceme sa, na čo si doberáme gitaristu Viktora, ktorý na čas prestal konzumovať jeho obľúbený alkohol, čo sa prejavilo zvýšenou konzumáciou sladkého. Po zjedení dvoch krabičiek tic-tacov sa pustil do zmrzliny. „Akú máš?“ pýta sa ho Walki. “Semtexovú,“ odpovedá. „Ako chutí?“ neustáva spojená zvedavosť v aute. „Bombovo.“ Viťo začne rozprávať, čo sa mu minule stalo: „Sedím si tak v meste na zákusku a čaji a náhodou išiel okolo otec. Kukol na mňa a dodrbal ma, či sa nehanbím!“ Auto sa trasie hurónskym smiechom, aby to Viťo umocnil o chvíľku telefonátom svojej priateľke, keď ju na diaľku prosí, aby ho poistila. Chytáme sa za bruchá a upokojujeme ho, že nik z nás sa nepoistil. Nemáme ani reflexné vesty, za čo sú nielen na rakúskych diaľniciach taktiež poriadne pálky. No čo vám poviem, storky do knihy Idioti na cestách.
Pumpy sa zliali do jednej. Nekonečná reťaz ciest, stovky kilometrov, usedené rite, kvitnúce hemoroidy, stvrdnuté kĺby, boliace chrbtice, proste geriatria na výlete. Po noci „spánku“ v aute sme polámaní ani starý plech na streche zastaralej dedinskej zastávky. Francia nás víta slnkom, čo sa premieta fľakmi na upotených tričkách. Interiérom premiestňovadla sa šíri pravá chlapská vôňa, aj chromá žena by sa vyškriabala na strechu auta a už by sa do kabíny nevrátila.
Presne po 24-och hodinách sme konečne v meste Nantes nachádzajúcom sa vzdušnou čiarou asi 50 kilometrov od Atlantiku. Danko pre nás vybavil dva byty, v ktorých počas sezóny bývajú hokejisti. Bozkávať mu ruky je málo, tak sa o nás postaral. Ubytovávame sa, potom obchod, kde kupujeme jedlo a pitie. Mňa bodygoard nepúšťa dnu, lebo už štvrté leto chodím bosý, vraj takto nemôžem vstúpiť do chrámu konzumu. Nič to, pozerám v CD sekcii akciu „back to black“, kochám sa platňami, obživeň mi kúpil Danko.
Večer vyrážame do mesta. Trafili sme obdobie, kedy sú dni hudby, takže z každého rohu hučí nejaký ansábel. Ešte o pol jedenástej večer je vidno. Hádame sa prečo, každý má svoju teóriu. Na byte ešte zlikvidujeme dve fľaše vína, na tretiu nezostala para. Sú dve ráno, Walki niečo melie, ale keď vidí, že Viťo je v druhom sne a ja s Richardusom máme od únavy čelá na stole, velí spať. A to doslovne! Otec náš, opatruj nás…
Druhý deň idem s Walkim a Danom na štadión, pretože som doma zabudol vytlačiť playlisty. Taká „drobnosť“, všakže J Nemáme ani stôl na predaj našich tričiek a CD-čiek, ale Danko všetko menežuje a hravo zvláda vytlačiť playlisty, aj dodať nám rozkladací stôl. Tento nenaplánovaný výbeh na zimný štadión sa nakoniec mení na super exkurziu. Walki túži po tretkách (puky s logom klubu, vlajočky, dresy…), ale žiaľ, začína leto, ničoho niet. No i tak byť v šatni, či stáť na betónovej ploche rozpusteného ľadu štadióna je niečo, čo som ešte nezažil, kým tento zážitok ešte viac umocňuje prítomnosť hokejového harcovníka Danka. Super. Taktiež si všímam veľký rešpekt a úctu voči Dankovi od zamestnancov viaczáujmového športového komplexu, veď sa zjavil „tréner“. Ale vraj zvyk stále si podávať ruku a bozkávať ženy na líce je tu bežný jav. Taktiež sa mi do hlavy zarýva večne znejúce „Sava?“ („Ako sa máš?“). Sú proste oveľa viac otvorenejší než my a vôbec mi to nepripadá „tak trochu“ hrané, ako som vnímal počas môjho brázdenia svetom „keep smiling“ od Američanov, či Angličanov.
Nasleduje zgrupenie našej deväťčlennej posádky na byte „kapely“, mierna porada a vyrážame. Aj tak každý vie, čo má robiť. Horšie to je, keď sa približujeme k miestu festivalu, mestečka Clisson. Zaparkované kolóny áut, stovky fanúšikov lemujúcich cesty. Je predaných 150 tisíc vstupeniek, toto nie je žiadna Noc plná hviezd, Topfest, Brutal Assault, toto je masaker a krát päť! Blúdime po kruháčoch, posielajú nás od jedného k druhému, aby sme sa po štvrťhodine opäť vyskytli tam, kde sme už boli. Napriek tomu v aute srandujeme, parodujeme všetko, čo sa dá. Jediný Danko šoféruje a v plynulej francúzštine profesionálne komunikuje so staffom. Iný by nás už dávno okríkol, no Danko sa narodil s platinovým pokojom v sebe. Tak aj keby Francúzky počuli, čo sa o nich bavíme… je pre nich skutočne dobré, že nerozumejú slovenčine. Byť malým národom je často veľká výhoda, šifra je mocná.
Konečne prekladáme celú našu pódiovku do festivalovej dodávky, v ktorej už má nástrojovku aj francúzska kapela, ktorá má hrať pred nami. Berieme vozík, čo ruky chytia a konečne vchádzame do areálu. Vstupné brány sú vytvorené z nafukovacej imitačky marschall a orange aparátu. Rovnako tak všetky obchody a stánky sú brutálne zladené na image heavy metalu, rocku, motorkárov, proste všade hrdzavé zvarence imitujúce mesto z katastrofického sci-fi filmu Mad Max, či Barbar Conan. Po vynosení aparátu a zlikvidovaní piva v ľadničke za našim pódiom nás nafukovací hrad Hellfest púšťa k pódiám. Sdrce mocne bije, „ocelové město zní ocelovým tónem“. Aj v centre diania je všetko v jednotnom štýle železa, metalovej apokalypsy na zemi. Niet drobnosti, čo by Francúzi opomenuli. Vstupenka síce stojí pár sto eur, ale organizátor na fanúšikoch nešetrí. Tri obrovské zhrdzavence vytvorené z cargo boxov tvoria predajne na merch tričiek samotného festu. Pred šiestimi kolosmi sa kľukatia dlhé rady. Vravím si, že „to iba teraz na začiatku, kedy každý chce mať nejaké triko, či mikinu tohto ročníka,“ ale mýlim sa. Tie dlhočizné rady tam budú aj po ďalšie dni. Francúzi sú skutočne veľkí patrioti, to svoje podporujú, kým my doma máme mať pomaličky strach vyjadriť lásku k vlasti. Asi sa nachádzame v inej únii… Paradoxne, v stánku s originál merchom hrajúcich kapiel je len pár desiatok ľudí… O to lepšie, podporujem ruskú Arkonu a kupujem si ich triko za 25 eur, motívy samotného festu mi nešmakujú. Nič to, vypredajú aj bezo mňa.
Z black metalového stanu to valcuje nórska kapela Nordjevel. Pomaľovaní hráči sú namosúrení, ktosi im asi vylial pivo. Moc ma to neberie, až priveľa jednoduchá muzika bez silných rifov, toto odpúšťam len prvým albumom Bathory. Stan je plný, ľudia sú hladní po muzike už od prvého dňa. Kto sa nedostane dnu, pred stanom je obrovská obrazovka, na ktorej sa premieta live stream profesionálne postrihaný z viacerých kamier. Tento maximálny komfort poskytuje každé pódium a tak veľa ľudí postáva aj pred obrovskými stanmi, či leží na tráve. Stany sú tri: Altar (väčšinou death metal), Temple (black, doom, dark metal) a Valley (stone rock, hardcore-metal, crossover…). Ďalšie tri pódiá sú otvorené pre terrahviezdy. Dva „mainstages“ a tretí Warzone pre hardcore, punk atď. Náš siedmy mikro HellStage má baviť ľudkov na metalovom námestí. Sedem pódií, 160 kapiel.
Na áčku hrá legenda Rose Tatoo. Keď som si ju ako malý frnec nahrával na kotučák, netušil som, že ich raz uvidím na živo a spevák sa kvôli mne preklenie sedemdesiat rokov, aby som ho uvidel. Ďakujem. Ako dohrajú, behom minúty začne zo susediaceho hlavného pódia set hradcorových Converge. Vresk speváka moc nešmakujem starším ročníkom, ktorí prchajú z ich dosahu. A to vám poviem, toľko rockových babiek a dedkov som v živote pokope nevidel. Nie, tu sa nezbieha celý svet, ako som čakal. Tu je 90% Francúzov a to mi je milé, lebo tento národ ma už včera presvedčil o svojej srdečnosti, prirodzenosti a otvorenosti, čím aj atmosféra v areáli je vrcholne priateľská.
O našom hraní a reportoch kapiel, ktoré som na HellFeste videl, píšem v druhom a treťom diely. Hirax
Obšírnejšia fotogaléria k článku:
