Priznám sa, pohrávali sme sa s myšlienkou, že sa pôjdeme v sobotu doobeda okúpať k oceánu, ale napriek tomu, že to bolo len 70 kilometrov, zabili by sme tým veľmi veľa času. Ďalší návrh bol zastaviť sa v Paríži a cvaknúť sa pred ejfelovkou, ale našťastie Danko chlapcom vysvetlil, že toto mesto žije aj o tretej ráno, zápchy budú stále aktuálne a nech radšej od tejto štvorhodinovej odbočky odstúpia. Zostal teda v pláne posledný výbeh na festival a bol som zaň vďačný, lebo niektorí zo zúčastnených už nechceli ísť ani tam. Je to na prd cestovať s dôchodcami.
Doobeda sa ešte motáme mestom Nantes, kupujeme darčeky, jedlo na cestu späť a potom sa už vraciame na HellFest. Úspešne sa nám podarí dostať sa na parkovacie miesto, ktoré sme mali deň predtým, aj keď už naň nemáme nárok. Danko však sebavedomo šoféruje cez festivalové kontroly a smeruje náš koráb do bezpečia a hlavne blízkosti hlavnej brány.
Ako sme sa vrátili na fesťák, opäť sme vybehli na pár pivných trojdecových koliečok. Proti mojim alkoholickým festivalových zážitkom „od piatku do nedele v jednom stánku“ to nebola ani kvapka. Po jednom našom „vystúpení“ na třineckom fesťáku Noci plnom hviezd už muzikantom z béčkového pódia na ďalší rok zakázali vstup do áčkového backstage. Ani sa nečudujem, že underground oddelili od mainstreamu. Keď si spomeniem, ako Mortis ožratý stál na stole a bliakal slovenskú hymnu, koho by to z „umelcov“ bavilo pozerať, nieto ešte počúvať.
Nedostal som sa pred začiatkom Arkony ani do stredu stanu, obhájil som len nejakú tú desiatu radu pri pravom stĺporadí reprákov. Včerajšia skúsenosť z masakrálneho tlaku Therion ma varoval. O to viac som sklamaný, keď je Máša po intre z aktuálneho albumu doplnená aj ostatkom kapely, začínajú hrať prvý song „shtorm“, ale zvuk je viac než otrasný. Škoda, kto týchto Rusov nemá napočúvaných, môže po dvoch piesňach opustiť stan šokovaný „z čoho je tam taký nátresk“. Chýba mi tam aj druhá gitara, aj keď výzorovo typický Ivan – Vladimir „Volk“ Reshetnikov umne obsluhujúci gajdy a píštaly robil pre farebnosť live prevedenia nemálo. Znejú štyri piesne z Kharmu, aj to niektoré v skrátenej verzii. Kto má tento album napočúvaný, vie, že sa tam kusy nepohybujú pod desať minút.
Druhá polovička setu Slovanov už tvoria priamočiare folkmetalové hopsačky. To už sa idú Francúzi pod pódiom zabiť. Máša inšpirovala fanúšikov k fajtu, strhla sa mela, že som mal vcelku obavy, ak niekto upadne, že z neho nájdu placku zatlačenú do zdupanej trávy až skladači konštrukcie niekedy v pondelok. Telá fanúšikov sa nesú na rukách davu ani na páse, kde sa skladajú do náručia usmiatym ochrankárom. Čím vyfasujú krajšiu babenku, tým úprimnejší úsmev. Niektoré telesá napriek ženskému rodu však nie sú nositelné, otrčia nohy v mase kolmo k stropu a potápajú sa ku dnu. Chápem, nie každý doma posilňuje s činkami, kým niektorým devách chutí o čosi viac. Neviem, či mám sledovať kapelu, alebo sa viac baviť na mele, ktorá vznikla v stane. Francúzi sa proste vedia baviť. Napriek tomu, že zvuk sa v polovičke zlepšil, proti ostatným západným kapelám to bol slabý priemer. Ani samotný mnou ospevovaný album „Kharm“ nie je vyprodukovaný na jednotku, kto sa však započúva, zvíťazí obsah nad obalom. Škoda, Rusi by mali zapracovať nielen na štúdiovej, ale aj koncertnej zvukovej produkcii, keď už sa derú medzi svetovú metalovú špičku.
Pred poslednou piesňou sa hrabem von zo stanu, aby som si chytil flek na Kataklysm vo vedľajšom Altar stane. Mne osobne by stačili tieto dva pódia, tam by som strávil aj tretí deň fesťáku, keby sme nemuseli kvôli pracovným povinnostiam niektorých chalanov domov. Kataklysm je posledná smečka, ktorá mi je dovolená zhliadnuť. Vôbec to nevyzerá na tlačenicu, rady výrazne nezhustli ani po skončení hrania Slovenov. Vedľa mňa stojí o hlavu nižší Francúz a ponúka ma cigaretou, „reku, kámo, skráťme si spolu čas čakania“. Milé gesto, priam opačné, ako v Česko-Slovensku, kde by to bolo skôr o „nemáš cígo“ plus vypleštené priožraté oči. Už som moje pofajčievanie nadobro zapichol, takže s ďakovaním odmietam, zostáva len pocit z príjemného gesta neznámeho.
Technici hecujú dav, nech pristúpi bližšie. Masa sa málinko pohne, ale aj tak sú medzery obrovské. Áno, niektorí fans prechod francúzskych Kanaďanov na melodický death metal nepriali s nadšením, ja ho však kvitujem. Mám rád skĺbenie agresivity s melodikou, americký kvičiakovský death metal som nikdy nepočúval. Nástup Kataklysm je zabijácky. Zvuk o dve planéty inde ako Arkona, masaker, ušný preplach na päť rokov dopredu. Nášup, rýchlosť, agresia, precíznosť, tlak, skutočne paráda! Jedna gitara znie ani tri, hodne tomu napomáha prebustrovaná basa, ale výsledok je nadpriemerný. A bubeník? Sánka dolu, lížem prach. Triolové a iné „olové“ kopákové trhačky na vzor Fear Factory, ultra rýchle klepačky hrané na najemnejšie jazzové činely, no skvost. Škoda, že sa musím pratať, chlapci sú namotivovaní pokoriť dvetisíc kilometrov, ktoré nás delia od domova. Chápem a musím sa prispôsobiť. Byť na mne, zostanem tam až do samého konca festivalu, veď práve v nedeľu majú hrať najväčšie šupy.
Odchádzame, chlapci spia, Danko šoféruje cez úzke poľné cesty, ktoré lemujú stany fanúšikov. Vo mne rezonujú pocity z najlepšieho festu, akého som sa kedy zúčastnil. Nie som za masovky, viem si viac vychutnať rodinný Gothoom ako pätnásť tisícový Brutal Assualt, ale práve Brutal vyznieva proti HellFestu ako Attack of Fire zo začiatku deväťdesiatych rokov konaným v Bzenci na Južnej Morave. Som už starý cap, preto kvitujem čistotu, slušnosť, štýlovosť. A precízne doladené všetky detaily festivalu – od organizačných vecí, až po záchody, ktoré dokonca nesmrdeli a večer nad ich strechami šľahali plamene. Nie studený oheň, normálne fakle, z ktorých sa vzduchom valili tepelné vlny a hriali vás. Opitých som ani nevidel, za to ako keby sa na fesťáku konala neoficiálna súťaž o najkontraverznejšie oblečeného fanúšika. Tak ste mohli stretať Boratov zblúdilých z Flesh Party, pána s penisom namiesto nosa v dĺžke asi pol metra, ďalší si namiesto balóna viedol svoju nafukovaciu pannu so siedmymi otvormi lásky, dievčatá s kozami von s bradavkami prelepenými latexovými úzkymi čiernymi páskami (dodnes nechápem, prečo sa s nimi chcel každý druhý chalan fotiť, hmm). O všelijakých futuristických, vesmírnych, alebo rozprávkových bytostiach a monštrách nehovoriac. HellFest je jedným slovom metalová ceremónia, ktorú si vedia domáci plne užiť. Na pár dní sa tam proste zrodí metalové mesto, polovica Bratislavy, tak nech sa páči, predstavte si nepredstaviteľné.
Tak aj nepredstaviteľné pre Ramchat sa stalo skutočným. Zvládli sme to, ako aj cestu domov. Nadránom v Nemecku dve obrovské búračky, diaľnica na čas zastavená, dokonca tá druhá aj s igelitovým vrecom, metal nás akoby neopúšťal. Ani pokutu sme nedostali, ani sme nehavarovali, všetko pre nás dopadlo nadpriemerne dobre.
Ako sme vyhadzovali Walkiho na Považí, kochal som sa slovenskými kopcami. Tešila ma domovina, ale hriali ma hlavne neskutočné spomienky na HellFest. Budú vo mne po celý život. Človek si má plniť sny. A ja prajem aj vám, nech dosiahnete to, po čom snívate. Hirax / RAMCHAT
tak podľa tohto, čo píšeš tam raz pojdem. fakt to vyzera perfektne. lepsie ako pohoda, ale neporovnavajme 😀