Na literárnom festivale Prešov číta rád som na mojej prednáške dostal otázku: „Človek by predsa mal pomáhať druhým, nie? Keď budeme milovať iba samých seba, bude v tom sebectvo.“ Chcem týmto blogom reagovať na túto tému.
Keď padá lietadlo, pravidlá znejú, že matka má v prvom rade sledovať svoju bezpečnosť, až potom sa starať o dieťa. Kto pomôže mladej ratolesti, keď mama už bude dávno ležať v kaluži krvi? Viete kam mierim? Dobre, tak teda ešte raz a z inej strany: Nepomôžem chorým, ak sám budem chorý.
Áno, viac ma zaujíma prevencia ako záverečná bolestivá operácia. Smerujem so svojimi blogmi, románmi i básňami k tomu, aby sa človek prijal, začal milovať, odbúral zo seba všetky komplexy, strachy, očakávania, závisť, zlobu, výčitky, smútky z minulosti, naučil sa veci prijímať také aké sú, začal odpúšťať ľuďom, ďakovať im za ich výchovné rany, osvojil si základy pozitívneho myslenia, spoznal silu zámeru a smiechu. Je nemožné, aby ruka v ruke s touto očistnou sebareflexiou a psychohygienou neprišiel aj záujem o zdravé stravovanie, pohyb tela, meditáciu, túžba chodiť viac do prírody a postupne sa nedostavil pokoj a harmónia duše. Proces premeny končí veselou bytosťou, ktorej život je hrou a úsmevom. Nie sme žobráci, sme cisári! Je len na nás, čo si vyberieme.
V prvom rade musí človek chcieť. Už samotná pripravenosť ukazuje, či si zaslúži, aby prišlo k nejakej zmene. Nejde to z roka na rok, je to práca na celý život. Vždy sa smejem, keď počúvam lamentovanie päťdesiatročných pánov, ktorým začína vypovedať zdravie a oni čakajú, že po týždni diéty zaklope na ich telo zázrak. Desaťročia do seba tlačili klobásy, slaninu, pili, nešportovali, fajčili, rozčuľovali sa, rozširovali emočný jed, z hamburgerov vyhadzovali zeleninu a po siedmich dňoch jedenia smotanového jogurtu s jablkom čakajú ozdravný ohňostroj. 2500 týždňov zanedbávania tela má nahradiť jeden týždeň pomýleného „asketizmu“! Bŕŕŕ…
Nie, nesmejem sa zo samaritánov, altruistov, ľudomilov, proste všetkých tých, ktorí obetujú svoj čas, energiu i peniaze pomoci iným. Sú to väčšinou vyspelé a staré duše. Čím viac sa o ich činnosti nevie, tým je ich cieľ ušľachtilejší. Hoja a žehlia následky, dezinfikujú hnisajúce rany civilizácie. Je to nekonečná práca pripomínajúca mi činnosť modernej medicíny – keď už je neskoro, vyrežeme, vypálime, ožiarime, zašijeme, zabudneme. Každá choroba nám chce niečo povedať, ale nám sa páči byť radšej v pozícii slepých. Nezaujímajú nás príčiny. Iba držíme, tvár nám kriví bolesť a klameme sa, že táto posledná pilulka určite zaberie. Len žiadnu námahu!
Viete koľko je vo svete biedy? V Indii môžete chodiť z vrecami bankoviek a rozdávať ich bedárom do konca života a nebude za vami vidieť nič. V Addis Abebe žije slovenská Matka Tereza. Stará sa o 700 detí, sirotách po matkách, ktoré umreli. Desatina z nich je nakazená vírusom AIDS. Tá žena vie povedať po slovensky už iba Dobrý deň. Kúzli v tých pre nás neľudských etiópskych podmienkach viac ako 30 rokov. Robí od výmeny žiaroviek, opravy postelí, zháňania pneumatík pre autá, menežovania chodu celého komplexu až po liečenie, hojenie a počúvanie mladých duší všetko. Viete koľko je na svete takýchto anjelov? Tisícky. Naprávajú v hodine dvanástej to, čo sme my všetci navarili.
Všetko je, ako je. Preto, keď sa dozvedám o nejakej bolesti, už mi tak nezviera srdce. Viem, že híkaním a klebetením o Haity nič nespravím. Ale rozdávaním návodov ako spraviť človeka šťastného, vyrovnaného a usmiateho pomôžem budúcnosti celého ľudstva. Jeden môj úsmev považujem za silnejšiu zbraň, ako poslanie eurovej esemesky na konto nejakej nadácie, ktorej akási obrovská komerčná televízia odovzdá šek rozmerov meter krát dva metre obsahujúci číslo s tristo nulami. Nabádam okolie spraviť rozhodnutie sledovať vlastné šťastie a vykonať tak obrovskú revolúciu pre všetkých na tejto planéte, ktorí prídu po nás. Každotýždenným plakaním pri relácii Modré z neba si iba dokazujete, že s vami nie je niečo v poriadku a že vás Matrix dostal tam, kam chcel. A to dokonale.
Žijeme v harmonickom, spravodlivom a čistom svete, v ktorom sa každému dostáva to, čo zodpovedá jeho myšlienkam. Naše telo, zdravie, duševný stav, vzťahy, práca, finančná situácia sú odrazom a transformáciou našich myšlienok, citov a emócii. Osloboďme sa od ľútosti, zármutku a bolesti iných. Nie je to láska, tak ako nie je láska prejavovanie sústrasti. To je len zvyk, etika, kultúra, civilizácia a žiaľ, veľakrát aj formalita. Radšej sa so zosnulým rozlúčte potichu a úprimne v sebe, verte že bude šťastne lietať nad vami a objímať vás.
Prestaňme viniť ostatných, aj seba samých. Keď chceme menej odsudzovať druhých ľudí, musíme v prvom rade prestať odsudzovať samých seba. Nerobme zo seba obete. Nezabudnime, že ako rozmýšľame dnes, tak sa zajtra budeme mať. Poprosím teda úsmev…
Sebeláska začína sebeúctou. Milujte sami seba. Je to najsilnejšia prevencia proti ľudskému bôľu a cesta k neohraničenej láske k celému svetu. Nezabúdajme, že ľudská duša sa nedá oddeliť od duše vesmíru. Žije tu len jedna bytosť, ktorá sa prejavuje v miliónoch formách a vy ste jednou z nich. Nepíšem o pocite osobnej dôležitosti, kedy si človek namýšľa, že všetko sa točí okolo neho. V sledovaní vlastného šťastia, neprameniaceho z utrpení iných, nie je žiadna pýcha ani sebectvo, pretože až potom z nás môže vyvrieť pravá láska automaticky k celému svetu (vrátane nefalšovanej potreby pomôcť iným) bez hrania sa na altruistu či záchrancu sveta.
Nie náhodou ste tento blog dočítali až do konca. Pritiahli ste si ho, vyžiadali v pravý čas. Vy všetci, ktorí čítate tieto riadky ste mi podvedomí, mám vás rád a nie ste pre mňa cudzími ľuďmi, takisto ako sústrediť sa na vlastné šťastie nie je prejavom pýchy. Práve naopak – je to ten najkrajší dar, aký môžete dať ľudstvu. Je to božský zámer.
Buďte šťastní, Hirax
