Zoznámte sa s vlastnou dušou

Duša prestane rozprávať, keď ju pán prestane načúvať. Ale všetko sa dá vrátiť do fungujúceho stavu, len musíte znova začať registrovať jej ozveny. Raz som strávil tri dni na púšti pri pakistanských hraniciach. Tento trip som absolvoval s jedným francúzskym párom a dvomi argentínskymi hercami. Sprevádzali nás traja domáci Indovia, ktorí sa starali o ťavy, jedlo a spanie. Spomeniem najprv pár veselých zážitkov z tohto výletu. Jeden z Indov hneď v prvý deň začal papekom a handrou naprávať svojmu kolegovi chodidlo, ktorý zle vystúpil z taxíka, teda v preklade: zle zoskočil z ťavy. „Pacienta“ krútilo od bolesti, tretí Ind ho musel držať, aby sa toľko nemykal. Z ničoho nič však bolesť z jeho tváre zmizla, noha bola zdravá. Naprávač sa nás potom spýtal, či nepotrebujeme dať niečo na poriadok, že je „liečiteľ“. Preľaknuto sme pokrútili hlavami, reku, „len ty nám daj pekne pokoj!“. Potom pozrel na mňa, premeral si ma a spýtal sa ma: – A ty si prečo plešatý?

V Indii nenájdete plešatého muža. Naopak, bohatí a vysoko postavení Indovia si dávajú na hlave umelo vytrhať koleno. To na vzor „mocných“ Európanov. Svet je naruby, však? Ale je nádherný…
– Som plešatý od prírody, – usmial som sa na neho.
– A čo si v Jaisalmeri nekúpiš mastičku?
Spýtal sa ma to s takou jednoduchosťou akože: „Zlomila sa ti palica? Prečo si nevystrúhaš druhú?“ Nenašiel som odvahu prezradiť mu tajomstvo, že tisícky vedcov na celom svete hľadajú liek proti padaniu či na rast vlasov, veď kto by nechcel byt multimilionárom.
Večer som si šiel pofotiť západ slnka v pieskových dunách. Ľahol som si na zem a cvakal som. Vedľa mňa pózovala jedna dievčina svojmu chalanovi, ktorý ju s láskou zvečňoval.
– Ešte takto sa mi daj… Vyššie ruku… tááák, už hladkáš slnko… super.
Slovenčinu som nepočul už mesiac, skoro mi zabehlo. Musel som prejsť pol Ázie, aby som nakoniec v Radžastáne na púšti stretol Slovákov.
– A vy ste odkiaľ? – zajachtal som od radosti z krajanov.
– Zo Starej Ľubovne.
No vitaj. Náhody jednoducho neexistujú.
Na večeru nám naši sprievodcovia ukázali, ako sa na horúcich kameňoch pečie zdravý chlieb. Nekysnutý, presne taký, akým sa živili naši slovanskí praprapredkovia. Zaspievali a zahrali nám na prázdnych nádobách od vody. Hmm, rozmýšľam, čo sa ešte stalo? Jááj, v noci po mne liezol obrovský chrobák. Spali sme samozrejme pod otvoreným nebom len tak na rohožiach. Cez driemanie som precitol, že ma niečo šteklí na tvári, a rýchlym intuitívnym pohybom som odhodil hmyz. Doteraz neviem, čo to bolo, možno škorpión. Srdce mi od úľaku búšilo ako parná lokomotíva, ale keď zrak zbadal tú nádhernú krištáľovú oblohu, ktorá sa nachádzala nad mojou hlavou – no nedá sa to opísať. Vravím si v duchu: „Musím si to odfotiť, lebo toto mi nik neuverí.“ Potom prišla odpoveď: „Áno, odfotíš si to, ale ešte na sekundu, sekundičku privri viečka… ešte sa nenaťahuj za foťákom.“ Milí moji, dal by som si nohu predĺžiť, že to bola sekunda. Keď som otvoril oči, slnko sa už smialo na oblohe.
Mohol by som o tých dňoch napísať veľa. Napríklad, že už po hodine jazdy na ťave zabudnete na romanticko-dobrodružnú predstavu, ktorá sa pri pohľade na karavánu mužov sediacich na ťavách vynorí v predstavách moderných ľudí. V skutočnosti vás z toho zvieraťa tak bolí riť, že by ste šli radšej peši. Ale pointa príbehu o návšteve púšte prichádza až teraz: počas týchto dní nastal v mojom vnútri chaos a depresia. Nemávam takéto stavy, prekvapili ma. Všetko, čo malo vo mne presné miesto, sa zrazu prepadlo niekam pod zem. Základné hodnoty sa rozpadli, naplnila ma beznádej, smútok, obavy, bolesť. Klamal som sa, že „asi duchovne rastiem, to dušu vždy bolí“, ale nepomáhali žiadne odpovede, všetky moje vysvetlenia moje vnútro urazene odvrhlo a pokračovalo masochisticky v súžení. Keď sme však prišli späť do Jaisalmera, všetko ustalo, dušu opäť naplnil pokoj.
Keď som sa vrátil na Slovensko, opísal som tento stav Babe Jage, ktorá ma dostala z kolikových bolestí vyvolaných obličkovými problémami (viac v kapitole Trpíte vážnou chorobou? Zomierate? Klopte, bude vám otvorené…, pozn. autora). Teta má naozaj vzácny liečiteľský dar. Kurírovali ma doktori s nekončiacim zoznamom okolo mena, ale nakoniec ma z toho vysekala ona. Táto tetuša zažmúrila oči, sústredila sa a začala sypať:
– Už vás vidím. Je to asi dvesto rokov dozadu… nachádzate sa presne na tom mieste, ktoré opisujete. Ste čierny a špinavý…
– Však jasné, som Ind, nemôžem byť čistý a upravený, – zasmial som sa.
– Boli ste chudobným mužom…
– Samozrejme, že som chudobný, veď som Ind, – uškŕňal som sa, lebo zatiaľ mi nepovedala nič nové.
– Vidím nejakých mužov na koňoch. Idú k vám… Bijú vás. Strašne trpíte. Celý týždeň v tej púšti zomierate vo veľkých mukách… Áno, aj ste tam skonali. Preto ste šli do Indie. Mali ste sa dostať na toto miesto. Sama duša sa tam chcela vrátiť. Už je to na poriadku, energie sa vyrovnali. Preto ste šli do Indie, – zdôraznila už raz vyslovené Baba Jaga.
Odchádzal som od nej so zmiešanými pocitmi. Aj som sa usmieval, aj som jej veril, čo vám budem klamať. Ale snáď teraz nemám kvôli môjmu pokoju obiehať planétu a navštíviť všetky miesta, kde som kedy umrel?
Po rokoch som sa dostal k sústave jazier pri novozélandskom meste Rotorua. Sprevádzali nás dvaja viac ako milí domáci. Napriek tomu som bol vnútri mrzutý, zlý, nevrlý. Do bodky a do písmena sa zopakoval stav z radžastánskej púšte. Zbystril som. Pri výbuchu sopky Tarawera 10. júna 1886 boli zničené legendárne Biele terasy nachádzajúce sa na brehu jazera Rotomahana. Šepol som skúšobne vnútru: „Milá moja, ja som tu vtedy zahynul, však?“ Ľudia, akoby uťalo. Cítil som, že sa vo mne rozlieva blahodarné ticho. Duša: „Jáj, konečne si to pochopil. Môžem sa tu aj na hlavu postaviť a ty nič!“
Navštívili sme aj priľahlé múzeum, kde bola celá katastrofa zdokumentovaná. Umrelo dvanásť ľudí, medzi nimi aj Edwin Bainbridge, ktorý v čase, keď na strechu jeho hotela padali žeravé kamene, písal svojej snúbenici do Anglicka list na rozlúčku. Bol som to ja. Len málo ľuďom sveta je dopriate stáť pred svojou fotkou z minulého života, dokonca sa dozvedieť podrobnosti odchodu. Ako som v múzeu čítal ten list, duša mlčala, priadla si ako spokojné mača. Všetko som si nafotil.
Bol to však iba môj pocit, chcel som jeho potvrdenie. Po návrate na Slovensko som šiel nielen za Babou Jagou, ale aj za Sofiou (viac o tejto nádhernej a múdrej duši neskôr, pozn. autora). Obom som poskytol iba základné informácie, koniec príbehu som chcel počuť od nich. Nemali šancu niečo o tejto záležitosti vedieť, veď vy sa o zániku nejakých Bielych terás dozvedáte taktiež prvýkrát. Baba Jaga okamžite odobrila moje predtuchy, Sofia vytiahla kyvadielko, napojila sa na „celovesmírnu knižnicu“ a pridala ďalšie zaujímavé informácie:
– Paľko, Edwin si ty. Bola to tvoja šiesta reinkarnácia dozadu, – informovala ma štýlom, akoby išlo o zoznam vecí, čo mám v potravinách kúpiť na guľáš.
– Veď ubehlo len niečo cez sto rokov. Ako som mohol odvtedy prežiť toľko životov? – vypustil som proti nej kone svojej logickej mysle.
– Medzi týmto a terajším životom si prežil len krátke a bezvýznamné životy. Bol si iba motivačnou dušou, ktorá učila iných svojím rýchlym odchodom. Prípadne si stal nápomocnou súčasťou pre iné duše, aby si im pomohol vytvoriť vhodnú schému pre zdokonaľovanie sa. Dôležitý život pre teba bol ten Edwinov a terajší.
– Čo som vtedy robil medzi Maormi?
– Išiel si tam len na chvíľu, ale nakoniec ťa tak fascinoval ich pokojný život spätý s prírodou, že si si predĺžil pobyt. Prišiel si z uponáhľaného Anglicka, ich spôsob bytia ťa okamžite nadchol. Zamiloval si sa tam dokonca do jednej Maorky. Bola to láska na prvý pohľad… nikdy ste sa však nemilovali, ani ste sa nepobozkali… Iba ste okolo seba chodili celí zamilovaní.
– Nachádza sa tu tá duša teraz?
– Nie je tu momentálne narodená. Ale je tu tá tvoja anglická snúbenica. Keď si umieral v tom hoteli, pociťoval si voči nej nesmierne výčitky, že si ju „zradil“, napriek tomu, že si ju fyzicky nepodviedol. V tomto živote si máš odpustiť a ukončiť sľub, ktorý ste si vtedy v nevedomosti dali (viac v kapitolách Nesľubujte a Keď je rozchod ťažký, pozn. autora). Normálne jej zavolaj.
– Normálne jej zavolaj… čistá psychiatria, – zhodnotil som pri predstave, ako budem znova duchárčiť a svet ma nazve bláznom.
Tou dušou nebol nik iný ako moja bývalá frajerka, ktorá mi dala v tomto živote už spomínanú výchovnú lekciu o „nevere“ a „odpustení“. Neriešil som, ako veľmi sa tam zhmotnil zákon, že všetko sa nám raz vráti, proste som jej zavolal a snažil som sa jej vysvetliť, že keď som v roku 1886 umieral na Novom Zélande, pociťoval som výčitky zrady voči nej. Lebo až pri umieraní som si uvedomil, že ona je tá pravá, že tá Maorka bolo len očarenie, ale skutočná žena, ktorej som dal manželský predsľub ma čaká na Ostrovoch. Smiala sa. Ja tiež. Dôležité bolo, že som si odpustil a všetko sme si vyjasnili. Rozsekli sme puto, čo nás zväzovalo, začali sme byť znova slobodnými dušami bez sľubov, dlhov a výčitiek.
Duša mi odvtedy šepká: „V tejto krajine sme už raz žili.“ „V tomto dome si už v minulých životoch bol, niečo sa tu stalo…“ „Všimni si, ako ťa zaujíma tento príbeh, nepriamo si bol jeho súčasťou.“ „Túto bytosť už poznáš veľmi dlho. Cítiš, ako veľmi ti je blízka napriek tomu, že by si povedal, že fyzicky ťa nepriťahuje?“ Venujem pocitom veľkú dôležitosť. Nielenže som si tak premenil život na zábavu, ale medzi mnou a mojou dušou vzniká čoraz silnejšie puto. Vyskúšajte to. Pozorujte vonkajšie i vnútorné javy okolo seba, v sebe, dejú sa len a len kvôli vám.

 

Buďte šťastní, Hirax

 

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *