Nehýbe sa rodič, nehýbe sa ani dieťa

Kukám okolo seba a sumarizujem, ako sa naša mlaď zaobaľuje. Tlstne. Ihriská a sídliskové trávniky zívajú prázdnotou, aspoň že vďaka baby boomu hlučia pieskoviská a preliezky. Na telesnej sa dievčence vyhovárajú na krámy, bolesti hlavy, brucha, zlomené mihalnice… na lavičke v telocvični ich sedí občas viac oblečených, ako cvičiacich. Telocvikár je bezmocný. Zleniveli sme. Za mojej éry väčšinou telocvikár s chladným gestom Rímana papieriky s ospravedlním skrčil a ukázal prstom na šatňu, aby sa šiel dotyčný vyjednávač prezliecť, že „takých tu bolo a kruhy ich neminuli“. Dnes? „Aby tak niekto moje dieťa nútil cvičiť!“, hrozí sa matka, manželka úspešného rýchlopodnikateľa, ktorý s čínskym výrobkom objavil dočasnú medzeru na trhu. Ak by bolo treba, zasiahne trefnou prísnou vetou, ktorou jasne podčiarkne hranice. „Ja som Boh a ty len učiteľ!“. Spánšteli sme. Nehýbe sa rodič, nehýbe sa ani dieťa.

Výstup na Baranec

Pamätám sa, ako som začal s hádzanou. Na základnú školu prišli dvaja páni, buchli v telocvični trikrát loptou o parkety a spýtali sa, kto by mal záujem. Na prvý tréning do športovej haly sa nás vybralo dvanásť chalanov! Hádzanú sme zostali hrávať traja. Skvelé percento. Medzi sídliskovými barakmi sme nonstop hrali nielen futbal. Zlostní dôchodcovia, „pojedači detí“, nás dovtedy vyháňali s hrozbou, že nech prestaneme, lebo vybijeme obloky… až Tomáš to okno naozaj trafil. Nič to, začal zbierať a zanášať do zberu jarabinu, aby si to odmakal. Nazbieral aj s našou pomocou 12 veľkých vriec. Otec priložil korunu a kúpil mu bicykel. Mesiac driny sa oplatil, aj keď sám aktér netušil pokračovanie príbehu.

Ja viem, mnohí ľudia sa spamätajú až v krízovom bode – keď im praskajú gombičky na nohaviciach, či sukniach, pred zrkadlom utekajú, oblečko im je malé, alebo ich odvezú so žlčníkom do nemocnice. Je to ako keď prídete na all inclusive dovolenku. Štyri dni si kopcom naberáte taniere, pijete sladké džúsy, slopete pivo, alkoholické drinky, kokteilové nápoje, zákusky prekladáte zmrzlinou, ovocie miešate s hranolkami. Až kým vám je zo samého seba zle. Buď vám začne vadiť ospalosť a vaše večná podráždenosť, prípadne sa pod vašou váhou zlomí lehátko, alebo vám pokrúti žalúdok a vy posledných dvadsať metrov k toalete predvediete šprint s oroseným čelom, aby ste sanitu prefarbili na čierno.

Uvedomelí si povedia „dosť!“. Toto si povedia aj dievčence, keď dosiahnu pätnásť rokov a možno aj menej. Dnes je všetko poposúvané, leto začína v apríly, prečo by teda puberta nemohla začať v dvanástke? Samotní niektorí dospelí nevedia bojovať so závislosťou, čo už mladá bytosť, ktorá počas dospievania nebola ohľadne stravovania usmerňovaná, nikdy nebola vedená k pohybovej aktivite a ku tukovej lavíne prispela aj rovnaká nálada medzi vrstovníčkami, veď „faldy majú všetky spolužiačky, takže žiaden poplach a ešte tri palacinky ako dupľu“.

Lenže potom sa ozve pud rozmnožovania, ktorý generuje hlad „chcem sa páčiť“. S tým prichádzajú samozrejme aj pokusy o skrátenie cesty, ktoré môžu končiť anorexiou, alebo bulímiou. A pritom stačilo nedávať na Mikuláša do topánok samé sladkosti, nemať v chladničke nonstop otvorené nápoje od pepsi, či coci a roky nepritakávať potomkovi na gastronomickú genocídu v podobe hranoliek a kečupu. O tom, čo bude jesť dieťa rozhoduje rodič, ale paradoxne rodičia „s láskou“ nechávajú o tom rozhodovať neznalé deti.

Nebojte sa, nie som v našej rodine žiaden diktátor. Keď je oslava, prídu na stoly aj čipsy, sladkosti, korbáčiky, džúsy… Ako počas môjho detstva. Mama vybrala tyčinky dve minúty predtým, kým hostia vošli do obývačky. Vedeli by sme sa totiž s bratom „obetovať“ a zlikvidovať ich, kým by mama hosťom ukázala novú farebnú sklenenú rybu kúpenú na zájazde ROH v Brne. Vraciam sa do našej rodiny a dnešnej doby: keď nie je oslava, naše deti pijú vodu. Čistú. Najprv šomrali, dnes im chutí. Stačilo s láskou pre dobro detí a ich celoživotný dobrý zvyk vydržať.

Všetko je to totiž o zvyku. Veďte potomkov napríklad k bicyklovaniu a keď ich v tridsaťpäťke chytí tretí životný dych, budete pod Strečnom rozčúlene trúbiť na ďalšieho vyštafírovaného Sagana (tip-top bajk, triko, kraťasy, patričná obuv, prilba, rukavice, fľaša na vodu, proste čo Aliexpress mimo poistenia dá) vedúceho kolónu áut smerom na Žilinu. Mňa ako mladého večne na pionierskych táboroch ťahali do hôr, až som turistiku natoľko znenávidel, že od štyridsiatky sa neviem dochodiť vrcholov (to je ten tretí spomínaný dych :-)). Keď zbadám hocikde vo svete vyšší kopec ako je hotel, zapaľujú sa mi lýtka, a už sa naň aj teperím.

Mladí sa nevedia zaprieť a začať bojovať. Niečo sa naučia, ale už to odmietajú cvičiť, drilovať, trénovať s vidinou zdokonaľovania. Kamarátova dcérka sa učila jazdiť na bicykel, behom pár minút jej to šlo. Na druhý deň jej otec vraví: „Zober bajk, choď sa previesť.“ Dievčatko mu vraví: „A na čo? Veď to už viem.“ Rýchly život. Všetko na jednorázové použitie. Otvoriť, použiť, zahodiť. Božechráň akási námaha. „Kvôli čomu mám behať okolo oválu?“ Týmto kráčame k lenivosti, deštrukčnému pohodliu, víťazí komfort, prepych, luxus.

Čítali ste o tom experimente s myšami? Všetko im dali – vodu, jedlo, všetko. Po určitom počte generácií vymreli. Pokus zopakovali – dali im viac priestoru a boli na sebe závislé, napríklad ak sa chcel jedna napiť, druhá jej musela čosi zatlačiť. Aj tak po čase vymreli, prestali sa rozmnožovať. S ľuďmi je to podobne. Kde je bájny Egypt, Grécko, Rímska ríša a desiatky iných vrcholných spoločností, ktoré vo svojej dobe dosiahli spoločenský, aj kultúrny strop? Upadli… Demografické koeficienty Nemecka, Francúzska, Čiech padajú k 1,x. Aby národ prežil, každá rodina potrebuje mať dva až troch potomkov. Veľa moderných ľudia však nechce mať deti. Chcú si užívať.

Štát na nás prdí. Nereguluje, čo študenti študujú a že bude na mraky učiteľov, právnikov, menežérov… a remeselníkov žiadnych. Nerobí osvetu ohľadne správneho stravovania. Kvalita potravín v obchodných sieťach je z pohľadu mikroskopu na umeliny, chemické látky, farbivá, éčka a iné nevhodné prímesy katastrofálna. Ako Slováci sme naučení na antibiotiká ako králiky na žihľavu. Šport prežíva aj hlavne vďaka sponzoringu rodičov, ktorí ak chcú niečo z dieťaťa mať a tak vyvracajú vačky s mincami naruby. Zhrnutie? Prejedáme sa nekvalitným jedlom, hýbeme sa nedostatočne, nedostatočná psychohygiena v spojitosti so stresom v nás tvorí kráľovstvá strachov, obáv a pochybností. Zleniveli sme.

Ďakujem za každého z vás, ktorý si na piaty deň na dovolenke „všetko máme zadara“ dá očistný deň: „Dnes bez sladkých vôd, zmrzliny, alkoholu a prejedania sa.“ Tak mi aj šesťročná dcérka Ráchel v takýto odľahčovací dovolenkový deň zrazu o jedenástej pred obedom vraví: „Ocko, a kedy pôjdeme na obed? Ja už som hladná.“ V predošlé džúsikové dni odmietala ísť jesť ešte aj o pol druhej poobede: „Nejdem jesť, nie som hladná.“ Podaj by aj bola, keď prijala toľko kalórií, že Tom od Jerryho by s tou dávkou pokojne zaletel k Mesiacu a späť. A to bez vystrelenia z kanóna…

Som vďačný za každého z vás, ktorý si z času na čas dá očistný pôstny deň. Túto jar som si dal „dvanásťdňovku“ (mikronávod som spísal do blogu Očistný jarný, alebo jesenný pôst). Štyri dni na zeleninových šťavách (cvikla, mrkva, zeler, petržlen atď plus jablko, či citrón), štyri dni na vode a potom opäť štyri dni na šťavách (lisovaných, nie mixovaných). Jedna pani ma nazvala extrémistom. Neodpísal som jej, že bežne sa robia pôsty aj 14, 21, 28 až 42 dňové (väčšinou násobky siedmych). Proti gustu žiaden dišputát, ale každý motor potrebuje aj oddych, starostlivosť a čas na prečistenie. Kľúč od kapoty máte vy.

Vďaka za každého rodiča, ktorý so zdravým rozumom učí svoje deti zdravo jesť. Som vegetarián, no ostatok rodiny konzumuje mäso. Nikdy ma nenapadlo zakazovať žene, aby deťom prestala podávať mäso. Najlepšie, keď človek objaví to naj pre seba sám. Každý sme iný, niekto má krv „nulku“, ja som „áčkar“, takže mám blízko k ovociu a zelenine. A všetko má so všetkým súvis. Aj vegetariáni umierajú na rakovinu, rovnako ako Winson Churchill pil whisky, fajčil doutníky, jedol veľa, rozčuľoval sa a dožil sa sto rokov. Mňa nebaví behať, ani bicykel, ale postavte ma pred horu a budem kráčať šťastný ako blcha. Nájdite si teda svoju cestu, existuje, nedajte sa oklamať konzumom, inak vás prispí.

Takže nezabudnite, aká matka, taká Katka. Zdravie je o strave, pohybe a psychike.

Paľko von Na zdravie už roky všetkým prajko

 

 

2 thoughts on “Nehýbe sa rodič, nehýbe sa ani dieťa

  1. Súznim 🙂 Popretkávané vlastnými skúsenosťami a napísané s nadhľadom :)Skvelý článok, s radosťou zdieľam 🙂 Tiež som dlhé roky vegetariánka, až vegánka, jeden čas vitariánka, a pohyb mám od detstva 🙂 I v 40-ke športujem, denne sa hýbem a tiež má kmáše smerom do hôr 🙂 Platí – čo sa za mladosti naučíš…… 🙂

  2. Mozno trosku od veci, ale nedavno sme boli na dovce v Bulharsku. V hoteli, kde sme byvali, boli naozaj tony jedla a na co sa ludia najviac stazovali? Na jedlo predsa??? Len som sa s laskou vyjadrila, ze som pobehala kade-tade a zatial v ziadnom hoteli nebol taky pestry vyber a tolko vela jedla. Ved ten hotel mal vyse 400izieb…Ale aj tak vsade vidim dokazy,ze ideme hore. Uz to nebude dlho trvat, ludia sa prestanu stazovat a s vdacnostou prijmu jedlo, ktore nam nasa mama Zem kazdy den ponuka ??

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *