Keď zavreli náš bar, pohli sme sa k najbližšej diskotéke. Tam ešte nalievali. Smajla nechceli pustiť dnu. Ani sa nečudujem, ledva na tých svojich špajdličkách stál. To by ani tak nevadilo, veď ani ja som nechodil ako inštruktor letušiek, ale na rozdiel od neho som bol aspoň oblečený ako človek. Smajlo vyzeral, ako keby ho naháňala svorka psov. Teda nielen naháňala, ale ho aj chytila, dotrhala, zjedla a vyvracala. Zobral som mu taxík a šoférovi poriadne dohovoril do duše, že mi ručí životom svojej domácej mačky za to, že sa tento chlap dostane čo najskôr do svojej postele. Gúľal na mňa očami, ako keby vedel iba po maďarsky. Zošúverená bankovka mu zrazu vrátila rozum a začal profesionálne sľubovať, že sa nemusím obávať. Táto neuveriteľná ľudskosť mi naplnila dušu zlobou. „Taký krásny čin! Čo človek v tejto dobe neurobí bez peňazí?“ Začal som sa chvíľu pohrávať s myšlienkou, že toho taxikára vytiahnem za tú jeho bradu cez pootvorené okienko von a odkopnem ho rovno na Mesiac, ale nakoniec som prišiel na to, že by som tam musel vykopať všetkých taxikárov a jediný kto by Smajla musel zaviesť domov by som bol nakoniec ja. A pri mojom životnom šťastí by ma určite chytili opitého za volantom pangle. Pre tých už ale nebolo na mesiačiku miesta a tak som sa len na pána šoféra pekne usmial a odtrúbil mu na odchod.
Boose
Šiel som rovno k baru. Bola tam hlava na hlave. Minul som všetky tie vyumelkované a vymachlené tváričky, celú tú plejádu machrov a frajerov okupujúcich barový pult a slizko pokukujúcich po extrémne preparfémovaných samičkách. Tie vychudnuté anorektičky s blonďavými či šedivými prelivmi snáď chrlila nejaká továreň. Všetky mali kozy, ako keby sa práve vrátili z Miss Monokiny. Chcel som vedieť, koľko z nich nad ránom vyhodí ponožky z podprdy a rozplače sa do vankúše, že sa jej zas nikto neprihovoril. Podobali sa ako vajce vajcu. Obsahom v hlave určite. Vyholení chlapci v ničom nezaostávali. Spod napasovaných tričiek im vykúkali hory svalstva. Sliedil som po ventiloch, ale žiadne som nenašiel. Vyšportované postavy boli ich jedinými blizničkami, ktorými mohli prilákať nadržané včielky. Iná cesta neexistovala, pretože rozprávať sa nevedeli. Keď otvorili ústa, pripadal som si ako na súťaži imbecilov v rozprávaní. Hold – duševný vývoj nie je hra pre každého. Celkovo zhrnuté – toľko faloše, prázdnoty a pretvárky človek len tak nevidí. Modlil som sa, aby do mňa nikto nedrgol, lebo to vo mne vrelo. Ten taxikár vo mne zapol kanvicu na kávu. Hľadal som vypínač, ale ten smrad si ho zobral pravdepodobne so sebou. Začali sa objavovať prvé bublinky.
„Jednu tequilu, poprosím. Striebornú.“
Predbehol som všetkých čakajúcich pri pulte. Pre istotu som ich ešte zrovnal bleskami z mojich očí, ale na potvoru nikto neprotestoval. Konečne som mal drink v rukách. Otočil som sa k prvému stolu. Sedela pri ňom osamelá usmiata blondínka. Jej dlhé vlasy mohli súperiť s jazykmi Niagary z perfektne namaľovaného obrazu.
„Ahoj papuľka. Vypijem si tu v pokoji môj mexický nápoj a hneď vystrelím preč. Nebudem ťa lakovať, skutočne mi ide iba o kúsok priestoru pre moju alkoholickú slabosť,“ usmial som sa ňu.
„Mne vôbec nevadíš. Sadaj kovboj a rozveseľ ma!“ zasmiala sa.
„Óóó, aspoň niekto tu má dnes dobrú náladu.“
„Nevyzeráš ako priekupník so smútkom. Ja som Veronika,“ a už mi aj podávala ruku.
„Život, ty si zo mňa robíš dobrý deň, nie?“ povedal som do vymyslenej steny. Prečo sa musí táto deva volať rovnako ako moja posledná učiteľka života? „Počúvaj ma Veronika, ako sa volá tvoj bývalý frajer? Proste posledný s ktorým si chodila. Nemyslím súčasného.“
„Ja žiadneho nemám. Ale vlastne mám. Alebo nemám? Ani neviem… Ale volá sa Tibor,“ zasmiala sa mi štebotavo rovno do očí.
Chcela ma, hneď som to cítil. Aj ona sa mi páčila. Hneď sa celá otvorila. Oblizla si pery, ľahla si na tej diskotéke na špinavý stôl, vyzliekla sa do naha, zatiahla oponu, roztiahla nohy a zašepkala mi do ucha: zober si ma kovboj!“
„Na čo myslíš? V očiach ti horia ohníky,“ prerušila tok mojich mníšskych myšlienok.
Napadlo ma vysloviť „To nie sú ohníky, ale môj k…t!“, ale nakoniec som tie slová vymenil za citlivejšiu odpoveď: „To sú zámocké romantické pouličné lampy, ktoré začali horieť, aby si bezpečne trafila domov.“ Vyslovil som to najjemnejšie, ako som len vedel. Zahanbene sa usmiala a moje plamienky jej preskočili na líčka.
„A ako sa voláš? Nepredstavil si sa mi,“ prihlásila sa kráskina pamäť o slovo.
„Ja som Tibor,“ zaklamal som a podal som jej ruku.
„Život, ty si zo mňa robíš dobrý deň, nie?“ citovala ma a ani si neuvedomila, že začala hrať moju hru.
„Nie papuľka, to je skutočný a skurvený život.“
„Prečo skurvený?“
„Pretože raz skurvené už nikdy nebude neskurvené,“ odvetil som filozoficky, len slovník som si požičal z ulice.
„Čo piješ?“
„Gintonic.“
Objednal som nápoj. Potom prišli štrngy brngy, solenice, pijatice, citrónovice.
„Ááá, milujem túto malinovku,“ povzdychol som si, keď som zbytok citrónovej kôrky vložil do prázdneho pohárika.
„Idem zobrať kolo,“ postavila sa Veronika a šla k pultu.
„Nie, to nemusíš. Nepotrebujem aby si mi platila. Mám dosť peňazí.“
„Ale ja ti chcem zobrať kovboj,“ odvetila a vybrala päťtisíc korúnačku z vrecka.
Kým som pracoval, zvykol som pri sebe nosiť dosť peňazí, ale s touto bankovkou som nerád operoval na verejnosti. Hneď som začal tušiť, že som asi narazil na príliš tvrdý orech.
„Okej papuľka, tak to raz zatiahni, ale to bude stačiť.“
Keď sme dopíjali štvrté kolo, prišli z parketu jej priatelia. Chceli už ísť preč. Úpenlivo ju volali domov, že ju tu samú nenechajú. Proste ako keby mi do oči vraveli: „Veronika, veď sa na neho pozri, veď je už najebčo. Bohvie, čo je to zač. Ide mu len o jedno, poď ideš s nami domov!“ Veronika sa však nevzdávala: „Čo sa o mňa bojíte? Vyzerám ako nesvojprávna? Keď budem chcieť, zoberiem si taxík a pôjdem domov. Čaute a dík za večer.“
Poslala ich do dymu. Bol som rád, sedelo sa mi s ňou dobre. Bola v pohode, žiadna raketa. Kecali sme a drinkovali do toho. Nakoniec dídžej dohral, zasvietili a tak sme sa zdvihli. Odprevadil som ju k východu.
„Bolo mi fajn, dík za nadráno,“ lúčil som sa, „dáš mi číslo?“
„Aj mne bolo dobre. Prišla som sem úplne náhodne, totálne som sa nudila a zrazu paráda. Dík. Tu je moje číslo,“ a začala na mňa chrliť zmes numér. Bol som už slušne chváťo a tak som jej radšej nadiktoval moje číslo. Prezvonila ma a ja som si ju uložil ako hviezdičku. Na viac som sa nezmohol. Vlastne dosiahla najviac, ako mohla. Stala sa hviezdou v mojom mobile.
„Ahoj,“ povedala jemne, zažmúrila oči a naše jazyky vykonali fantastickú polku na parkete neukojiteľnej túžby. Doteraz som si myslel, že je to nejaká zbohatnutá panička dobre sa zabávajúca so sympatickým dvorným šašom, ktorému by nenastavila ani len črievičku na pohladkanie. A zrazu bengálsky víchor vymývajúci mi všetky zbytky tequilového citrónu z úst.
„Pa,“ zaznelo prériou po tom nekonečnom šialenom tanci vášne. Sadla do taxíka a zakývala mi spoza okienka. Stihol som ešte odmotať kúsok lana s hákom a mrštne ho hodiť do jej chrbta. Paráda, zasekol sa. Auto sa pohlo a odišlo. Za dve minútky mi volala. Ešteže ma napadlo to lano.
„Kde si?“
„Stojím tu a hľadím do tmy. Niekto mi drbol poriadnu po papuli, neviem sa z toho spamätať. Bola si to ty…“
„Posielam pre teba môj taxík. Povedz vodičovi, že si našiel moju náušnicu a že mi ju ideš vrátiť. Nebudem ťa ale môcť pustiť do bytu. Budeme len dole pri schránkach, lebo hore mi spinká maličká.“
„Vykonám pán plukovník!“ zasalutoval som na upratovačku.
Koľko času človek strávi zo svojho života pri schránkach? To sú snáď mesiace! Koľko rokov si musí mladý človek odžiť, kým sa dostane od schránok do postele? A ja som sa vo svojich dvadsiatich piatich rokoch vracal opäť k tých plechovým socialistickým obludám. Koľko rokov ešte budem balansovať medzi tými nádobami určenými pre chrobáčiky, aby na papieri prenášali ľudské myšlienky a medzi tou mäkkou podložkou, kde si má telo odpočinúť v aktívnom či pasívnom stave? Napadlo ma, že by som mohol zmieriť obidve strany, keby som si posteľ premiestnil k schránkam, ale neviem čo by na to povedali susedia. Prichytil som sa, ako mi mozog pracuje nad hlúposťami. Bol som opitý. Skôr viacej ako menej. Ale bolo mi gutten. Čakal som na loď do neznáma a tá práve prišla.
„Poznáš Veroniku už dlhšie?“ vyzvedal jej osobný šofér.
„Áno, sme starí priatelia. Stratila náušnicu a ja som ju našiel. Idem jej ju zaviesť.“
„Mám ťa čakať?“ spýtal sa šofér, keď sme už stáli pred jej vchodom.
„Nie, nemusíš.“
Pripadal som si ako decko, ktoré klame rovno do očí rodičovi:
„Kde je ten výdavok?“
„Stratil som ho mamička.“ Oči sklopené, ruky spotené – proste čistá somarina, ktorú by zvládol vypátrať aj detektív Oriešok minimálne počas troch dielov.
Čakala ma vo vchode paneláka. Vrhli sme sa na seba. Jazyky, ruky a prsty lietali v neuveriteľnom chaose súhry. Minúta, dve, tri, desať? Neviem. Načisto som osprostel. Čo nezabil alkohol, vytrela do čista ona.
„Poď hore,“ ťahala ma po schodoch do pootvorených dverí, „vyzuj sa! Aha, tu spinká moja maličká.“
„Neblázni! Keď sa zobudí, bude mať šok na celý život…“
Bolo šesť hodín ráno a to je čas, kedy sa detský organizmus pomaličky prepína do polohy terminátora – nezničiteľného malého chodiaceho organizmu, ktorému nejdú vybiť baterky a ktorý vykonáva systematicky nechcené zlo.
„Však je krásna? To je po mamičke.“
„Ako sa volá?“
„Júlia.“
Ty kokos – koľko som ja dnes zažil romantiky! Neviem či sa zo mňa nestane homosexuál a či to unesiem. Bola to ťažká úloha. Veronika sa na ňu dívala, ako na stelesnenú božskosť. Snažil som sa vcítiť do role otecka, ale nešlo to. Chýbal mi Smajlo. S tým mi to šlo dobre, ale takto poloopitý nad ránom stojaci pri postieľke mladého dievčatka, ktoré sa mi rozmazávalo do dvoch telíčok a opätovne mlžilo do jednej postavičky, som sa nevedel plnohodnotne vcítiť do postavy mužského ochrancu a vychovávateľa rastúcej novej ľudskej identity. Prosil som môjho anjela strážneho, nech okamžite zatelefonuje kolegovi anjelovi opatrujúceho túto útlu dušičku a nech ho poprosí o jej tvrdý makový spánok. Keď som zložil, chytil som Veroniku za ruku a odviedol ju do kuchyne, kde som sa cítil ako tak bezpečný. Sedeli sme za stolom, pozorovali vychádzajúce slnko, pili gintonik, rozprávali sa, ale hlavne sme sa stále bozkávali a sexuálne provokovali. Dopredu sme sa dohodli, že za chvíľu odídem a že v žiadnom prípade nepopustíme opraty ďalej. Dalo sa tomu uveriť, keď som mal ešte pred hodinou stráviť chudobný necking pri schránkach a nič viacej a teraz som sa pohrával s ľavou bradavkou Veronikinho poprsia?
Zrazu buchli dvere. Spiaca Júlia sa šuchtavo premiestňovala do záchodu. „Tak fajn, toto som ešte nezažil, môžete ten film pustiť,“ povedal som si v duchu a otočil som hlavu smerom k oknu, nech sa Júlia až tak nevyľaká z nového uja. Prešla okolo našich otvorených dverí. Mala zažmúrené oči. Buď bola taká inteligentná a chápavá (o čom som ťažko zapochyboval), alebo skutočne v tej chôdzi spala. Tak či tak som zovrel ruku do bezmocnej pästičky a pokýval ňou môjmu anjelovi strážnemu „Krista, ešte raz zaspíš, tak si ma nepraj! Okamžite ju uspi a vráť do postele!“
Júlia sa vycikala a odkráčala ako námesačná späť do svojej izbietky. Dvere sa zavreli, kľučka si v kľude našla svoju základnú vodorovnú polohu a všetko bolo ako pred minútkou. Len ja som bol o päť rokov starší. „To je v pohode. Nebude si nič pamätať, to sú deti,“ spustila na mňa Veronika svoju materskú útechu, keď videla, že som sa zmenil na mŕtvolu. Exol som drink.
„Už pôjdem.“
Postavil som sa a oprel Veroniku o kuchynskú linku. Obidvaja sme si chceli záverečnú pusu dostatočne vychutnať a tak sme sa do toho náležite vložili. Zrazu som nechcel počuť nič o sľube, ktorý sme si dali. Nechcel som už držať oprate rozumnosti v rukách. Chcel som ich odchodiť, aby tie kone bežali divoko a zbesilo podľa seba, tak ako to cítili. Slobodne a voľne. Aby odfukovali, vyhadzovali kopýtkami a erdžali z celých rozradostených obrovských konských srdiečok. Aby sa o seba obtierali hrivami a túlili k sebe svojimi mocnými telami najsilnejšie, ako sa len dalo. To už ma ale Veronika ťahala do obývačky, kde sme klesli do mäkučkej sedačky. Ona mala byť svedkom stretu dvoch oceánov, tou spoločnou brázdou nehy, túžby a vášne dvoch nenasýtených tiel. Ani som si neuvedomil, ale zrazu sme boli obidvaja nahí a bezmocní. Bol som v nej a niekto zhora ovládal naše telá, ktoré sa zmietali v prieniku tých dvoch tajfúnov. Vynáral som sa v takte milovania spoza operadla divánu a pozeral na kľučku Júliiných dverí či sa nepohne. Do toho vzdychala Veronika a tlmene vykrikovala: „Rob si so mnou čo len chceš, všetko sa mi páči!“ Bolo to ako z nejakého bizarného alternatívneho filmu od Woodyho Allena. A zasa tá vlna, koniec opierky, nehybná vodorovná kľučka a Veronika: „Nehanbi sa, rob čo cítiš, bi ma!“ David Lynche vo mne onemel od úžasu a zároveň sa smial od radosti. Ale dalo sa to vnímať aj naopak. Ako nejakú scénku z lacnej grotesky. „Ešte šťastie, že som dnes nehulil,“ presvišťalo mi hlavou, „odišiel by som odtiaľto ako šedivý starec.“
Neviem koľko sme sa milovali, možno desať minút, možno hodinu. Ale viem, že ako náhle bol koniec, prepadol ma neuveriteľný strach. Nechcel som vôbec počuť, aké to bolo krásne a koľko krát sa spravila. Nechcel som už cítiť vôňu jej tela ale hlavne som už nechcel strácať detstvo hysterickým pozorovaním nehybnej kľučky na izbe dievčatka, ktoré som poznal dvadsať sekúnd v byte, do ktorého som nemal nikdy vstúpiť, so ženou, ktorú som nemal nikdy stretnúť, pobozkať a nie to vášnivo milovať po troch hodinách rozprávania sa. Chcel som sadnúť do rakety od Majky z Gurunu, vycúvať cez balkónové dvere a trieliť s Karolom Čutkom dvadsiatkou domov. Aj na menšiu rýchlosť by som pritakal, len nech sa už vzďaľujem od tejto súradnice erupcie vulkánu.
Bol som vyslyšaný. Veronika mi udelila pohov a dohodla sa sama so sebou, že si zavoláme o ďalšie stretnutie povinnej terapie. Dostal som sa do spárov ženy, ktorá to mala veľmi rada. Čo by za to dalo kopec iných mužov? Čo by som za to dal aj ja predtým, kým som to nezažil? Neviem…
Vliekol som sa ulicou ako strašiak do maku. Bol som víťaz alebo porazený? Bolo mi z toho nejako ťažko. Ako keby som prežíval svoju vlastnú smrť. Chcel som si spomenúť na Niku, ale nedalo sa, lebo som si vlastne na ňu spomenúť ani nechcel. Do pekla, zas tá zakliata slučka! Žeby som bol až tak rozdvojený? A zasa ten tučniačik. Niečo mi šepkal do ucha, ale to už som zaspával opretý o pouličnú lampu a slniečko mi príjemne hrialo tvár…
Hirax
