Život je krutý, nešetrí nikoho…

Kľakol som si na ňu. Podvedome som cítil, že je pripravená prijať ma. Priam sa tešila a tryskala z nej radosť, že prinesie ďalší nový život. Najprv som ju jemne hladil dlaňou a až potom som do nej vopchal prst. Bola vlhká. Zobral som ho do ruky, vrazil ho do nej a potom znova a znova. Všade bolo semeno. Lapal som po dychu. Prvý riadok mrkvy som mal zasadený…

John M. Clark – „Plačúci muž 2006“

Sused otvoril bráničku a podišiel k nášmu spoločnému plotu. Zdvihol som k nemu od zeme zrak. Mal smutné oči a utrápenú tvár.

– Dobrý deň, – vyjachtal.

– Dobrý. Odkiaľ idete? – spýtal som sa ho a tušil niečo zlé.

– Z nemocnice. Manželka dostala včera večer výron do mozgu. Ochrnula na pol tela,- guľa žiaľu mu upchala hrdlo, – … je v kóme… Paľko, veď ja a ani ona sme v živote nikomu nič zlého neurobili… každému sme vždy priali len to dobré…

Rozplakal sa. Nadhadzovalo mu celé telo. Je to strašné, keď vám skutočne férový a čestný päťdesiatročný chlap plače pred očami a vy mu nemôžete pomôcť. Je to neuveriteľne bolestivé, keď chcete podať pomocnú ruku, ale nedá sa. Keď chcete chytiť lepiacu pásku a zastaviť ten vodopád sĺz, ktorý vraj v týchto situáciách pomáha a dokonca robí ľudí krajšími. V tom momente silne túžite po zázraku, ktorý by umlčal striekajúci prameň smútku a zármutku, lebo tak citlivo vnímate tú tak ťažko vstrebatelnú krivdu.

Ja, o generáciu mladší chalanisko, som mu od tej mrkvy mlel tie svoje filozofické táraniny, že to nie je trest, že je to len ďalší level v postupnom vývoji ľudskej duše, následný stimulátor k dokonalosti. Že to treba prijať, zmieriť sa s tým a nakoniec za to aj poďakovať. Našťastie ma nepočúval – letel už vo svojom korábe na „planétu utrpenia“, kde na neho čakal povinný pobyt ľudských útrap smerujúci k pokore.

Až neskôr mi došlo, že nie ľudia, ale slová klamú. Ten človek totiž potreboval niečo úplne iné. Nechal som na tej záhradke všetko ležať, vstal som, podišiel k nemu, objal ho cez ten nízky drevený plot špinavými rukami a plakal s ním. Slniečko sa na to všetko usmievalo a mrkvové semiačko na mňa z vrecúška kričalo, nech už sa vrátim, že už chce porodiť klíček. Vtedy sa mi zdal život neskutočne krutý a mal som chuť povedať mu to svoje…

 

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *