Žijem? (01. kapitola)

Tí tučniačikovia mali modré pery. Nespievali žiadne super chytľavé reklamné refrény na nemecké jogurty. Z papuliek im vytekala nafta. Už si nikdy nebudú v návale lásky dávať zobáčikmi zamilované ťuk ťuky. Triasli sa od bolesti. Boh im nedal toľko rozumu, aby si vedeli vysvetliť, prečo toľko trpia. Veď sa len pred nedávnom narodili, hrali sa so svojimi rodičmi v mori, šantili a kráčali so slniečkom vo svojich zvieracích dušičkách tak, ako im to príroda napísala do vienka. A teraz umierali. Strašne a bolestivo.

Boose

Najprv som videl iba jedného, potom pár, malý húf, celú pláž a nakoniec celý ostrov. Padali jeden po druhom, ako kolky. Umierali v mene pána tvorstva, v mene človeka. Ja som umieral v mene debila. V mene idiota, ktorý bol v mojom vnútri. Letel som pritom tunelom, ako japonský rýchlik. Svetlá mi splynuli do jednej farebnej šmuhy. Zrazu sa ten vlak šmykom zastavil. Zo steny tunela sa vysunula rampa, na ktorej bol obrovský televízor. Na celú obrazovku sa na mňa usmieval sympatický tučniačik celý pomazaný od tej mazľavej hmoty. Ledva ten zobák otvoril, ako sa mu naťahovali tie naftové sliny v papuľke. Niečo mi chcel povedať, ale nerozumel som mu. Natiahol som z vlaku ucho a snažil sa pritom vnímať mimiku jeho zobáka.

„Žiješ? Žiješ ty debil?“ kričal, ale mne sa zdalo, ako keby šepkal.

„Čo odo mňa chceš? Ja som ťa nezabil! To tí skurvení Amíci!“ snažil som sa natrieť národ, ktorý som z duše neznášal.

„Preber sa ty somár, už je deň!“ bľačalo do mňa polomŕtve zvieratko vo fraku.

„Ja to mám na háku, nechce sa mi už žiť tento posratý život. Počkám si na ďalších rodičov. Snáď to budú naftoví magnáti, dobre sa mi bude veru žiť.“

To ale tučniačika asi poriadne vytočilo, lebo som dostal poriadne zaucho. A potom aj facku na celú hlavu. Otvoril som oko. Nado mnou stál Smajlo. Číro mal zvesené a z huby mu páchlo, ako keby jedol mŕtve deti.

„Prosím ťa, nezastavuj môj vlak do pekla. Už iba pár zastávok a prestanem trpieť,“ vysypal som zo seba. Pochyboval som, že jeho procesor to mohol vyhodnotiť ako ľudskú reč.

„Stávaj ty dego degovič. Je skoro obed,“ prehovoril zhmotnený smrad.

To ma donútilo otvoriť aj druhé oko. Ležal som na tráve kúsok od vchodu do nášhonajväčšieho mestského kostola. Vedľa mňa stála v pozore litrovka od vodky do polovice naplnená nejakou hnedou tekutinou. Aké milé, celú noc ma strážila. Poďakoval som jej žmurknutím môjho zakarpinovaného oka.

„To je tvoj alebo môj moč?“ spýtal som sa Smajla.

„To je zostatok rumu, čo sme si dali nad ránom načapovať v okienku na stanici,“ odpovedal usmievajúci sa Smajlo.

Práve kvôli tomu jeho nevädnúcemu úsmevu som ho mal tak rád. Bol pankáč a žil si podľa svojich pravidiel. Kašlal na celý život. Ja som pankáč nebol, ale kašlal som na ten život rovnako ako on a niekedy som mal dojem, že ešte viacej.

Začal som periférne vnímať okolie. Zástupy šuchtajúcich sa babičiek v šatkách, kde tu pekne vyobliekaná rodinka, proste smädné duše kráčajúce do chrámu načapovať slovo božie.

„Dobrý deň,“ usmial som sa na párik mlado vyzerajúcich sedemdesiatníc.

„Môžu sa hanbiť,“ začul som útržok dialógu medzi nimi.

„Prečo sa mi neodzdravili?“ povedal som vzďaľujúcim sa chrbtom a zároveň Smajlovi, dúfajúc, že je ich hovorca a odpovie mi namiesto nich.

„Poď, kašli na to. Ideme dom,“ začal ma ťahať Smajlo za rukáv.

„Neviem ako ty, ale ja idem na omšu. Je nedeľa, musím si splniť svoju týždňovú povinnosť voči pánovi,“ povedal som vstávajúc polozaspatoopito zo zeme.

Podľa šiat, ktoré na mne viseli, som odhadoval, že som vypadol z domiešavača priamo do kameňolomu, kde som sa celý večer hral naháňačku s minimálne štyristo rozšantenými deťmi. Určite sme hrali aj skrývačku a tú som musel bezpodmienečne aj vyhrať, pretože topánky som mal celé od uschnutého bahna. Ponoriť sa do močiara so slamkou v ústach určite nenapadlo nikoho iného, iba mňa. Vyzeral som proste ako „posledný“. Teda až po Smajlovi. Ten už z domu vyšiel ako reklama na najlepšieho komparzistu pre film o najväčšom a najstrašnejšom zemetrasení sveta. Vyzeral ako keby sa celý mesiac ukrýval v rozvalinách nejakého zasypaného domu. Diery na nohaviciach mal pospájané zicherkami, tričko malo viacej spoločné s handrou, ako so slovíčkom „oblečenie“. Na nohách mal rozbité staré kožené vysoké boty, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani jeden robotník z osemnásteho storočia. Napriek tomu, že bolo leto, na rukách mal roztrhané farebné zimné pletené rukavice. Tvár mal celú špinavú, ale čo bolo pre mňa podstatné – usmievala sa. Jeho šibalské oči mi konečne odpovedali.

„Dobre, tak tam teda poďme.“

Fľašu som šupol pod pazuchu, šúplatu blata som odkopol elegantným oblúčikom do farskej záhrady, potľapkal som Smajla otcovsky po pleci a takto som mu povedal:

„Smajlo, vieš že ťa mám rád. Musíš mi ale sľúbiť, že v tom kostole na nikoho neprehovoríš. Nemienim sa s každým hádať, že si neraňajkoval hovno. Nikto mi to neuverí, chápeš?“

„Viem oco, ale ako to spravím, keď si chcem ísť pre oplátku?“ začal Smajlo náš obvyklý rozhovor na humornú tému otec versus synátor, „som totiž strašne hladnučký otecko.“

„Si hladnučký synček?“

„Áno, som. A to veľmo preveľmo.“

„Daj si teda raňajšieho životabudiča synu môj. Je liečivý,“ podal som Smajlovi fľašu rumu.

Odpil si, ale nestálo to ani za zápis do jeho začiatočníckych osobných rekordov. Ani sa po tých dvoch dňoch nečudujem. Bol som rád, že sme prežili. V piatok poobede sme si vyšli na jedno pifko. A zrazu bola nedeľa. Pili sme, ako keby mal prísť koniec sveta. V hlavách nám hučali prúdové motory dopravných lietadiel, telá sa triasli od vysilenia a prosili žalostne o vyslobodzujúci spánok.

„Stále som hladnučký otecko,“ dobiedzal Smajlo s pokrivenou tvárou od ohnivého moku.

„Dobre teda synček, vyspovedáš sa a potom si pôjdeš pre oblátku.“

„Jupííí…,“ zvýskol Smajlo, ale to sme už vkročili do kostola.

Neviem či sa mi to zdalo, ale ako keby sa všetci dívali len na nás. Jeden čas som si začal nahovárať, že sme baránkovia boží tohto nedeľného obradu a že nás idú obetovať. Tak smutné a žalostné pohľady nám táto skupinka ľudí ponúkala. Ale našli sa aj zlovestné oči. Neveštil som z nich nič dobrého. Zarazilo ma, že to boli väčšinou pohľady starších žien. Pohoršovali sa, ukazovali na nás a stále si niečo hundrali popod nos. Našťastie sme sa tvárili kajúcne a tak nám bolo zatiaľ dovolené predierať sa davom, hľadajúc spovednicu.

„Asi bude v tamtej lodi,“ ukázal som doprava.

Smajlo mi slepo dôveroval, lebo mlčky kopíroval môj smer. Šumenie davu za našimi chrbtami hustlo. Vedel som, že to nemôže dlho gradovať. Dočkal som sa – tá veta preťala chladný kostolný vzduch:

„Mohli by ste chlapci odtiaľto odísť?“

Bola to statná žena v rozpuku sily a zdravia. Predstavoval som si, ako od pondelka do piatku okupuje kabínku žeriava v nejakej bývalej socialistickej továrni na výrobu tankov.

„Ale my sa chceme iba vyspovedať,“ jachtal som skleslo. Smajlo mlčal, mal asi na pamäti moje varovanie ohľadne arómy šíriacej sa z jeho ústnej dutiny.

„Takto oblečení tu nemôžte byť,“ zvýšila opatrne hlas.

„Vychoďte ich chuligánov jedných,“ ozval sa anonymný piskľavý ženský hlások z davu.

„Ale my sme nič neurobili. Správame sa slušne. Prišli sme si pre slovo božie,“ bral som im vietor z plachiet.

„Znesväcujete tento chrám!“ naberala obrátky statná pani.

„Smrdia ako capy,“ pridala sa suseda ježibaba.

„Keby tu bol Ježiš, nikdy by nás nevyhodil. Mal v láske stratené duše. A my sme tápajúci v tme. Snažil by sa nám podať pomocnú ruku. Vy nás ale vyhadzujete. Začína mi byť tak nejako smutno pri srdiečku,“ vyrazil som s plukom pešiakov do útoku.

„Choďte domov, umyte sa, pekne sa oblečte a vráťte sa. Dvere chrámu sú vám vždy otvorené,“ povedal profesorsky ujo po mojej pravici.

„Nie je to jedno, čo máme na sebe? Vás zaujíma naše vnútro až ako druhé v poradí? Nie sú vaše hodnoty v nesúlade s tým, čo hlásal Ježiš?“ vystrelil som pár rakiet.

„Vyhoďte ich!“ nieslo sa morom, ktoré malo obrovskú chuť rozburácať sa.

„Dajte si s nami loga,“ vyblafol Smajlo a vystrčil fľašku smerom k prísnej dáme. V lepší okamih už ani prehovoriť nemohol.

Nebol som sám, ktorý si ho premeral pohľadom. Pani sa stiahla do nahnevaného úškľabku, pričom tvár si podvedome chránila skríženou rukou. Jeho dych ju dostal.

„Preboha, čo ste jedol?“ prehovorilo z nej zúfalstvo a súcit k blížnemu svojmu.

„Určite hovná,“ povedala prežehnávajúc sa ježibaba s bradavicou na nose stojaca vedľa nej.

„Ja som ťa varoval!“ kričal som Smajlovi do ksichtu, keď nás dav rúk vynášal z kostola.

„On nejedol žiaden ľudský trus, nekrivdite mu!“ volal som bezmocne do studených kostolných múrov. Boli hluché, lebo nechceli mať uši.

„Nič zlého sme neurobili! Vidíš Ježíš sám, kde skončilo tvoje učenie?“ kričal som na jedného zo svätej trojice. Neodpovedal mi. Naopak, jeho uctievači chytili obrovské mačety a preťali nás od hlavy až po päty. Naše telesné schránky sa mľaskajúc oddelili. Veriaci v kostole sa postavili organizovane do dlhočizného radu, ako Japonci čakajúci na metro. Každý z nich nabral z obrovských kadí do dlane hrsť soli a šmaril ju do našich mokvajúcich vnútorností. Na tvárach sa im črtal pocit dobre vykonanej práce. Strašne to pálilo. Smajlo sa napriek tomu stále usmieval. „Ja ho raz zabijem,“ letelo mi vo veži, „ako to dokáže?“ Nemal to ale robiť, lebo vďaka tomu úsmevu dostal od vykonávačov popravy minimálne o jeden fúrik tých slaných kamienkov do tela viacej. Nakoniec nás opäť dali dokopy. Oddelené polovičky našich tiel pritlačili čo najpresnejšie tak, aby oblička splynula s obličkou a nie s hrtanom. Nakoniec prišiel pán farár a obmotal nás lepiacou páskou. Nerobil to moc dôkladne, lebo kde tu nám vykúkalo z boku črievko. Keď to dokončil, spravil pred nami pomyselný kríž a vyslovil najmilšie ako len vedel vetu: „Choďte v mene pána“ a následne nás oboch kopol do riti. Toto gesto pochopilo zmanipulované stádo ako začiatok posledného dejstva. Tí nás bezohľadne vyšmarili za bránu, kde nás privítalo vysmiate slniečko.

A tak sme so Smajlom dopili tú sklenku na lavičke pred kostolom a s dierou na duši odišli tackajúc sa domov. Pred mojim panelákom, kde sme sa lúčili, sme sa ešte bratsky chytili okolo pliec a takto sme si pohúdli:

„Mám ťa rád brácho.“

„Aj ja teba.“

„A nebuď už kvôli Nike smutný, príde ďalšia.“

„Ja viem Smajlo. Ale keď ja už možno ďalšiu nechcem. Na čo? Aby potom opäť odišla a zasa som bol smutný?“

„Tá ďalšia už neodíde. Budeš s ňou šťastný, až kým neumriete.“

„Och, ty večný optimista. A budeme mať spolu sedemsto detí, ktoré sa navzájom požerú od šťastia, nie?“

„Presne tak brácho.“

„Lenže ty si zabudol, že na tomto svete ľudia z drvivej väčšiny zažívajú iba utrpenie. Že šťastných okamžikov je strašne málo.“

„Ty už zasa filozofuješ. Poďme späť.“

„Našťastie, ľudská pamäť perfektne vyhládza to zlé a necháva len to dobré. Keď sa spätne obhliadneme dozadu, nahovárame si, ako sa nám dobre žije. Ale je to klamstvo. To smutné a bolestivé, čo sme prežili, aby sme mohli kráčať za ďalšími životnými pravdami, naša pamäť už dávno hodila do žumpy a nechala napospas drápom času.“

„Klever, kašli na to. Takto sme sa už nastáli a namudrovali pred týmto barákom dosť! A nikdy sa nič nezlepšilo. Zbytočne o tom klábosíš. Ja prášim dom.“

Smajlo spravil otočku v bok a potom sebou hodil o zem. Vyrobil celkom slušné divadlo pre mojich susedov vykúkajúcich spoza nedeľných záclon. Tých závesov, ktoré boli takisto naškrobené, ako oni sami. Hanbili sa ukázať svoju tvár, ale strašne ich zaujímalo, čo sa deje za oknom. Dôkladne za sebou zatvárali dvere, aby nikto zo susedov nevidel do ich bytu. Napriek tomu, že jeden vysoký sídliskový panelák v sebe skrýva toľko rodín, čo by za starých čias bolo pol dediny, nikto o nikom dokopy nič nevedel. Falošné úsmevy, prázdne pozdravy, hermeticky uzavretý umelý svet pokusne nasadený do betónovej džungle. Bývame čoraz tesnejšie pri sebe, ale poznaním sa vzďaľujeme míľovými krokmi. Hlavne že utekáme domov a tešíme sa na četovú internetovú komunikáciu s nejakou osobou, ktorá sa nachádza za kompíkom niekde na druhej strane zemegule a ktorú nemáme ani najmenšiu šancu niekedy osobne stretnúť. Ideme si vyklikať mozog z hlavy, ale suseda, ktorý býva za desiatkami milimetrov steny z panelu, sa bojíme osloviť a pozvať ho na pivo.

„A vieš čo spravím ako prvé?“ spýtal sa ma Smajlo ukazujúc na mňa zo zeme prefíkane prstom, „umyjem si zuby!“ vyhŕkol a zasekol úsmev na tvári. Potom sme obidvaja vypukli v obrovský smiech. Zasa som si uvedomil, ako ho mám rád.

„To by si teda mal. A keď sa budeš brácho nudiť, tak mi zavolaj,“ zakričal som ešte na neho.

„Čus,“ kývol som kypťou za Smajlom.

„Čus Klever,“ doniesol mi vetrík jeho slová.

Do postele som neľahol ja, ale moja mŕtvola. Rozmýšľajúca mŕtvola. Spomenul som si na tých trpiacich tučniačikov. „Nevidel som ich už niekde?“ vŕtalo mi hlavou. Bolo mi z toho nejako ťažko. Ako keby som prežíval svoju smrť. Chcel som si spomenúť na Niku, ale nedalo sa, lebo som si vlastne na ňu ani spomenúť nechcel. „Do pekla, aká zakliata slučka! Žeby som bol až tak rozdvojený?“ pýtal som sa sám seba.

Potom som skúšal onanovať, ale zavrhol som to hneď na začiatku. Bolo by to zbytočné, nedošiel by som do konca. A tak som si aspoň sľúbil, že budem odteraz všetkými ženami pohŕdať a že už žiadnej nedám všetky kľúče od mojej ubolenej dušičky. „Och, aké plytké! Ty sa chceš takto smiešne pomstiť? Typické pre slabochov,“ počul som ešte moje mudrujúce podvedomie, ktoré bolo vždy o krok predo mnou. Aj teraz. Vedel som to, ale nechcel som si to priznať…

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *