Stálo tam to,
čo by nik neprežil.
V hodinu nočnú,
tak ťažko sužovanú bleskami, víchrom,
smrtonosnými vlnami,
ach, Bože, čo za tmu…
Žena s rozdrásaným vnútrom,
vlasmi medúzy,
rukami vzpínajúcimi z vrchola skál
revala do brál
ako zmyslov zbavená.
Polapená sieťou života,
uslzená na samú dreň bytia…
„Poď, diabol, ukáž sa,
ty jediný si do mňa nekusal.
Rvi ma, dus, znásilňuj!
Som padlá z padlých,
poníž ma, už aj tak niet,
čo by zo mňa nestrhli…“
Zrazu krútňava ustala,
mračná sa rozostúpili.
Jej šepot zobudil Boha,
anjeli prišli vzdať jej hold,
vraj skúška skončila.
Ľahla do dún.
Zostalo tam ležať to,
čo by nikto neprežil…
Znela len píšťala pastiera…
…
Ženy si šepkali,
kňazi nerozumeli,
muži chlípne onanovali.
A ona kráčala.
To čo mala v hrudi
by nikdy za nič nevymenila…
Buďte šťastní, Hirax
