Zanedbávajúca výchova

K tomuto druhu výchovy veľa písať nemusím, lebo verím, že každý z nás videl pri ceste stáť špinavé detváky oblečené v roztrhaných šatách. Do školy nastupujú ako deti, ktoré nepoznajú farby, či nevedia pomenovať ročné obdobia.

Ich slovná zásoba je chudobná. Z takýchto slabo socializovaných detí sa stávajú asociálni dospelí. Jedno je isté, takýmto rodičom je úprimne jedno, kde sú ich deti, s kým sú a čo robia. Aplikujú na nich výchovu „vychovaj sa sám“, a tak nie div, ak niektoré z týchto detí skončí vo väzení.
Ak sa matka praktizujúca takúto výchovu aj vyberie s dieťaťom do parku, vôbec si ho nevšíma, akoby tam s ním ani nebola. Dieťa sa hrá mimo dohľadu rodiča, nik sa oň nestará, a ono vie, že je odkázané iba samo na seba. Lepí sa naň všetko, lebo nie je chránené žiadnymi filtrami. Dostávajú sa k nemu dobré i zlé veci, ale keďže mu nie je nič vysvetľované, berie, čo mu prvé príde do rany.
Každý z nás chce niečo znamenať, preto sa z detí, na ktorých ich rodičom vonkoncom nezáleží, stávajú „prespávači“ na nikdy nekončiacich sa bytových párty, vodcovia gangov, predajcovia drog, pätnásťročné deti, čo rodia deti. Touto formou kričia, že túžia po čase, ktorý by strávili s milujúcim rodičom, ale keďže ten nemá záujem, nájdu si okolo seba ľudí, pre ktorých budú niečo znamenať. A tak im nerobí problém poskytovať svoje telo na telesné uspokojenie iných v klamlivej predstave svojej narastajúcej hodnoty. Alebo niečo ukradnú, či spáchajú nejaký kriminálny delikt, veď sa jeho zásluhou stanú pre niekoho hrdinami. Až kým sa džbán nerozbije…
Z detí poznačených ľahostajnosťou rodičov a vychovaných ulicou vyrastú arogantní, vulgárni, prísni, drzí, osamotení ľudia trpiaci pocitom sklamania. Ich nálady sa budú preklápať z extrému „byť drsným“ do opačného pólu, teda apatie a rezignácie. V srdci si ponesú otvorené ohnisko hnevu a zloby voči celému svetu, pretože sa cítia všetkými zradení. Budú sa ustavične dostávať do konfliktov, lebo ich štýlom je „kopať, kričať a trhať sa o všetko“, prípadne sa z nich stanú rodení „mámvpičisti“.
Pamätám si jedného chalana zo základnej školy. Jeho mama od rodiny odišla, vychovával ho len otec. Ten však často ťahal nočné, takže chalaniskovi sa otvoril svet ulice a nočného mestského života už ako ôsmakovi. Alkohol, cigarety, dievčatá, na vysvedčení samé štvorky a päťky, zo správania dvojka, čo bola v tom čase väčšia opovážlivosť, než zvesiť obraz prezidenta Husáka zo steny. Nebudem vám klamať, okamžite to bol pre nás chalanov vzor, obdivovali sme, ako to má všetko „na háku“ a dokáže sa vzoprieť autoritám. Fakt, že sa ustavične dostával do problémov, sme prehliadali.
Tieto slová mi napísala jedna múdra duša, ktorá si pre štart do posledného vtelenia vybrala veľmi zložité rozostavenie na šachovnici. Modlím sa, nech je takýchto viet na svete čoraz menej. Uvádzam ich kvôli ľuďom, ktorí si nevedia predstaviť, aké ďalekosiahle následky môže mať zanedbávajúca výchova: „Doma ma mlátil foter, a keď sa odsťahoval, tak brat. V škole ma šikanovali. Nikdy sa mi v ničom nedarilo. Nemám zázemie, rodinu, nikoho. Nenávidím tento život a ako povedal môj otec, ‚nemala som sa narodiť!‘ Jedine babka a dedko ma ľúbili. Dedko skonal, keď som mala šesť rokov, a babka mi zomrela v náručí, lebo som ju nezachránila! Všetko, čo urobím, stojí za hovno!!! Keby som odišla z tohto sveta, nikomu by som nechýbala…“
Veľmi krátka analýza. Keď vám niekto ubližuje, opakovane budete k sebe priťahovať ľudí s nejakým defektom, ktorí potrebujú ubližovať, aby si touto nízkou cestou hojili vlastné bolesti. Zranené vnútro kričí svoje trápenie svetu, a tak si na základe zákona rezonancie priťahuje k sebe ľudí „s palicami“. Negatívne mantry „nemala som sa narodiť, nenávidím tento život“, ústia do toho, že sa takémuto človeku naozaj v ničom dariť nebude. „Keby som odišla z tohto sveta, nikomu by som nechýbala“, je veta, ktorá dokazuje, ako si takýto človek cení sám seba. Je to dôsledok toho, že daná žena skoro vôbec nepoznala láskyplné zázemie, rodinu, ľudí, ktorí by jej dávali v detstve najavo, že je chcená, prijímaná, milovaná, že niekomu na nej záleží. Slová „babka mi zomrela v náručí, lebo som ju nezachránila“, zasa potvrdzujú model vinníka, teda prehnané obviňovanie sa za niečo, čo nebolo v jej rukách. O modeli obete nemusím hovoriť nič, ten v tých vetách našiel azda každý.
Sama duša si vybrala túto rodinu, a keďže sa jej život rúcal už vo veľmi skorom veku, znamená to, že má v sebe silu všetko otočiť vo svoj prospech. Nikomu totiž do cesty nepríde niečo, na čo by nemal predpoklady to zharmonizovať. Ak človek podľahne, jeho prednosti sa premenia na slabosti, takže čím viac sa bude poddávať osudu, tým viac sa mu bude rúcať život ako domček z karát. Môže prísť poškodenie tela, psychické poruchy a podobne, ešte je toho veľa, čo možno stratiť. Aj keď si myslíte, že ste na dne, v skutočnosti toho vlastníte stále nesmierne veľa. Napríklad už len tým, že máte zdravé telo. Túto ženu čaká školenie sebaprijatia na celej čiare, určenie vlastnej hodnoty, prijatie života ako daru, pochopenie, že ľudia nie sú zlí, to len teraz stretáva menej dobrých, lebo keď je vnútro čierne, nemôže si pritiahnuť slnečných. Je to učebná látka odpustenia všetkým, ktorí na nej zanechali odtlačok vlastných slabostí.
Deti máme na plný úväzok zhruba šesť rokov a ďalších pätnásť na polovičný. Tí, čo dávajú, sú síce blahoslavení, ale aj poriadne vyčerpaní. No s deťmi, s ktorými si rodičia nerobia starosti, mávajú často starosti dejiny.
Chodievam občas prednášať do väzení. Pre niektorých uväznených možno vyznievam, akoby som „spadol z oblakov“, ale ja viem, že mnohí mi rozumejú a otvárajú svoje srdcia. Raz som sa rozprával s riaditeľom takéhoto zariadenia pre mladistvých a pýtal som sa ho na účinnosť väzenskej prevýchovy. Odvetil mi, že nielen počas pobytu, ale aj pri opúšťaní zariadenia robia psychológovia s väzňami rozhovory. Deväťdesiatpäť percent týchto duší je rozhodnutých už nikdy nespraviť žiaden prečin voči zákonu. Čo sa však deje v našom štáte? Prepustení z väzenia sa znova vracajú do toho istého zhubného prostredia, kde je krádež a násilie bežným štandardom. Stačí mesiac, niekedy rok a sú opäť za mrežami. Ak sa vám zdá, že sa v tejto knihe občas navážam do systému, tak sa vám to nezdá. Ja len chcem upriamiť pozornosť kompetentných ľudí na fakt, že tu ide v prvom rade o ľudské duše a ak im nepomôžeme my ako spoločnosť, sami si nepomôžu. Trest za porušovanie zákona vykonávaný bez ľudskosti nemá s prevýchovou nič spoločné. Doba i spoločnosť sa zmenili a je načase, aby sa začal meniť aj školský či väzenský systém.
Najhorším hriechom voči deťom nie je fyzické násilie, ale ľahostajnosť zo strany rodičov. Ak ste takýto rodič a v náhlom „osvietení“ ste zatúžili stvoriť ďalšie dieťa, dobre sa najprv porozprávajte sami so sebou. Ďakujem.
„Náš štyri a polročný vnúčik zahlásil: „Tatinko je chrapúň.“ Dcérka sa ho spýtala, že prečo, a on odpovedal: „Lebo chrápe!“

Malá sa pýtala tatu, prečo má na krku ohryzok. A on, že aby mal hrubý hlas. Dcérka na to nečakane odvetila: „Si predstav, tato, mne také narástlo na nohe,“ a ukázala na členok.

Keď boli moji synovia malí, mali tak dva a tri roky, chcel ten starší povedať mladšiemu trocha sofistikovanejšie, že je hlúpy, no vyšlo z neho: „Ty máš v hlave byliny!“ (Namiesto piliny.)

„Nikolka, už si mala chlebík, nechaj tento ockovi, už máš dosť, už si si grgla.“ – „To som si preto grgla, že ešte chcem.“

 

Paľko von Šlabikárko trojko

 

HIRAX Shop (s možnosťou podpisu či venovania)
MARTINUS